O výsledkoch, ktoré prinieslo sčítanie ľudu v otázke náboženstva, sme sa zhovárali s JÁNOM BUNČÁKOM, pracovníkom Sociologického ústavu SAV.
Prekvapili vás výsledky sčítania?
„Nie. Odhadovali sme ich síce trochu nižšie, ale vedeli sme, že počet ľudí, ktorí sa hlásia k cirkvi, v uplynulých niekoľkých rokoch vzrástol.“
Nárast počtu veriacich prekvapil aj predstaviteľov cirkví. V čom vidíte príčiny takéhoto vývoja?
„V hlbokom sociálnom konformizme na Slovensku. Keď všetci, tak všetci. Keď susedia, tak aj ja, keď je katolíkom prezident či predseda parlamentu, prečo by som nemal aj ja byť katolíkom? Odrazu je to niečo, čo je všeobecné, univerzálne, ‘normálne‘. Všeobecne sa to ‘patrí‘. To je také slovenské presvedčenie.“
A ďalšie príčiny?
„Druhým faktorom je národná identita Slovákov. Tá v sebe obsahuje aj náboženskú dimenziu. Na rozdiel od identity Čechov, ktorá náboženskú dimenziu skôr neguje. Česi sa po prvej svetovej vojne s katolicizmom rozišli, pretože bol spojený s Rakúskom, s Habsburgovcami. Na rozdiel od nich Slováci vnímali svoju identitu cez katolicizmus. U nás ani nebol nejaký veľký konflikt medzi katolíkmi a evanjelikmi.“
Veľa veriacich pribudlo aj menším cirkvám.
„Aj to v mnohých prípadoch výrazne súvisí s národnou identitou. Reformovaná cirkev s maďarskou, pravoslávna s Ukrajincami, gréckokatolícka s Rusínmi. Roky boli ich identity potláčané alebo deformované. Len čo sa pôvodné národné identity oživili, zaktualizovali, oživil sa aj vzťah k cirkvám.“
Aké percento z tých prihlásených tvoria „skutoční“ veriaci?
„Prihlásenie sa je úplne nezáväzné, preto je medzi nimi veľmi veľa tých, ktorí v Boha vôbec neveria. To je ten paradox – slovenský konformizmus. Ak sa na to pozrieme zo zorného uhla cirkví, situácia je pre ne skôr nepríjemná. Hlásia sa k nim ľudia, ktorí v Boha neveria, do kostola nechodia, len požadujú služby. Nie je to tak iba u nás, ale v celej Európe. Keď už ľudia platia dane, nárokujú si, aby boli pokrstení, zosobášení a pochovaní. Pretože je to tradícia, je to krajšie, lebo tak sa to patrí…“
Ako je na tom Slovensko v porovnaní s inými európskymi krajinami?
„Z hľadiska počtu je ešte vyhranenejšie Poľsko a Írsko, kde sa ku katolicizmu hlási 95 percent obyvateľov. Potom sú tradične náboženské krajiny, ako je Portugalsko, Španielsko, Taliansko. Medzi ne sa zaradilo aj Slovensko. Ďalej sú krajiny do značnej miery sekularizované, ako je Francúzsko či Maďarsko, a krajiny takpovediac nenáboženské, ako je bývalá NDR. Tam sa zaradili aj Čechy. Pokiaľ ide o postkomunistické krajiny, najvyšší podiel obyvateľov hlásiacich sa k náboženstvu má Poľsko, Rumunsko a Chorvátsko. Aj v bývalej Juhoslávii náboženstvo úzko súvisí s národnou identitou. Funguje tam model – Chorváti sú katolíci, Srbi pravoslávni. V Chorvátsku sa ku katolíkom hlási až okolo 90 percent obyvateľov. Komplexnejšie je to v Maďarsku, tam mala kedysi reformovaná cirkev postavenie až akéhosi ‘národného‘ náboženstva, považovala sa za typickú maďarskú cirkev. Ale dôležitú úlohu zohrával aj katolicizmus.“
Počet ateistov – ľudí bez vyznania sa zvýšil z 9,5 na 13 percent.
„V roku 1991 dávali tí ľudia, ktorí sa nehlásili k náboženstvu, vyhýbavú odpoveď – vyznanie neuviedli. (Bolo ich až 18 percent – pozn. red.). Teraz táto kategória takmer vymizla a zostali len tí, ktorí sa sami deklarujú za ateistov. Rozdiel sa presunul do katolíckej cirkvi.“
Aké miesto si za desať rokov našli nové a netradičné cirkvi v slovenskej spoločnosti?
„Je zaujímavé, že hoci sú tieto nové cirkvi mimoriadne dobre zviditeľnené, štatisticky to tradičnú štruktúru neovplyvnilo.“
Ako podľa vás ovplyvnia výsledky sčítania situáciu na Slovensku?
„Myslím, že situácia bude taká istá ako inde v Európe. Aj v Nemecku alebo v Rakúsku sa veľká väčšina obyvateľstva hlási k nejakému náboženstvu. Je to však len deklarácia. Nie sú to ‘tuhí‘ veriaci. Viera je vlažnejšia a vlažnejšia. Ľudia sa síce prihlásia, ale zároveň nechcú, aby sa im náboženstvo priveľmi miešalo do života.“
