"Snažím sa dostať dovnútra sôch," hovorí český sochár ČESTMÍR SUŠKA (1952). Jeho objekty to potvrdzujú. Raz prišiel vo vydlabávaní obrovských topoľov tak ďaleko, že jeho práce pripomínali drevenú čipku podobajúcu sa na zložité gotické rebrové klenby či na náramky grónskych veľrýb.
Pre Sušku by však obyčajné dlabanie nestačilo. Robí to najmä preto, aby počul vnútorný hlas plastík a videl pulzujúci organizmus. Drevo, bronz a najnovšie aj sklo sa stali materiálmi, ktoré mu pomáhajú pri komunikácii medzi vonkajším a vnútorným, duchovným priestorom jeho sôch.
"To je téma, ktorú hľadám," povedal pre SME Čestmír Suška. "A sklo mi v poslednom čase spĺňa moje predstavy. Objekt je síce hmotnou vecou, ale tým, že je zo skla, stráca sa v priestore. Vo svojej práci sa vraciam naspäť do hmoty a hmotných objektov, ale práve sklo mi umožňuje spájanie hmotnosti s prázdnom a priezračnosťou."
Čestmír Suška sa až do 7. júla predstavuje na výstave v Českom centre vo Viedni. Kurátor Jiří Olič ju pripravil ako prierez najmä komornou tvorbou za posledných desať rokov. Raz sú to sošné architektúry, prieniky do cudzieho prostredia, inokedy komorné plastiky. Sú to akési strážne veže s okienkami, ale aj kvádre a kolesá s priehľadmi, cez ktoré prúdi prirodzené alebo umelé svetlo. Od 25. mája do 3. júna bude vo viedenskej štvrti Neubau na kolektívnej expozícii českých umelcov vystavovať aj niekoľko svojich veľkých plastík.
"Sochárstvo je zvláštne práve tým, že zdôrazňuje enigmatickosť hmoty a dáva život dielu, ktoré stojí akoby strážilo a pozerá sa, aj keď sa my nepozeráme," píše Jiří Olič v súvislosti so Suškovou tvorbou. "Je v ňom nielen hmota, a to hmota nabitá energiou, ale tiež svetlo, priestor a čas. Sochárstvo potom vyzerá ako zhmotnená závažnosť a vážnosť, niekedy až neznesiteľná, preto ju sochári často zľahčujú humorom. A tak teda Suška svoju kozmogonicky vyzerajúcu plastiku pomenuje Na špici podľa reštaurácii Na špici a plastikou Béžová diera vnáša pochybnosti o čiernej farbe vesmírnych dier, na ktorých veľmi vzdialených dráhach sa pohybujeme my ľudia."
Čestmír Suška je najstarším členom niekdajšej skupiny Tvrdohlaví. Skupiny, ktorá vznikla v roku 1987 a po štyroch rokoch aj zanikla. Skupinu nespájal žiadny umelecký program a v čase svojej existencie vystavoval jej členovia aj samostatne. Povedľa Sušku to boli Jiří David, Stanislav Diviš, Michal Gabriel, Zdeněk Lhotský, Stefan Milkov, Petr Nikl, Jaroslav Róna a František Skála.
Boli tvrdohlaví v čase, keď im komunisti sedeli za krkom a chceli si vyvzdorovať svoj priestor na tvorbu. Existuje aj teraz dôvod byť tvrdohlavý? "Určite," odpovedá Suška. "Napríklad proti takému nepriateľovi, akým je balast a umelecká prázdnota."
Odkaz Tvrdohlavých udržiavala rovnomenná Galérie, ktorú prevádzkoval Václav Marhoul. Z finančných dôvodov nedávno skončila svoju činnosť. Jej energia sa však premenila do výrazných autorských počinov. Čestmír Suška ako vytrvalý hľadač svetla v nekonečných priestoroch k nim rozhodne patrí.
