Rudolf Fila (vľavo) a Peter Zajac pri odovzdávaní Ceny Dominika Tatarku. Rudolf Fila (1932, Příbram) absolvoval Vysokú školu výtvarných umení (1952 - 1958, profesor Ján Mudroch), v rokoch 1960 až 1990 učil na bratislavskej Strednej umeleckopriemyselnej škole a v rokoch 1990 až 1992 viedol ateliér voľnej maľby na VŠVU. Už začiatkom 60. rokov sa zaradil medzi výrazné osobnosti našej i medzinárodnej výtvarnej scény, počas normalizácie patril doma takmer dve desaťročia medzi nežiaducich autorov. Jeho diela sú v zbierkach SNG, Národnej galérie v Prahe, v Múzeu 20. storočia vo Viedni, v stálej expozícii Credit Suisse Art Collection v Londýne a v ďalších mestách Európy a Ameriky. Je autorom kníh Analýza výstavby výtvarného diela a Načo nám je umenie. FOTO SME - PAVOL MAJER

"Ako vznikla táto kniha? Nebola to moja iniciatíva, tú maximálne exponujem v maľovaní. Všetko má na svedomí editor Marián Reisel, ktorý si dobrovoľne zobral na seba strašnú úlohu krvopotne zbierať, triediť, zaraďovať a vyraďovať a znovu zredigovať moje uverejnené či neuverejnené písomnosti roztrúsené po časopisoch, či neusporiadané v škatuliach, skriniach a ďalších priestoroch môjho ateliéru. Ja mám na tej knihe minimálnu zásluhu," povedal jeden z najvýznamnejších slovenských výtvarníkov RUDOLF FILA o publikácii Cestou (vydavateľstvo Petrus, Bratislava 2003), za ktorú včera získal prestížnu Cenu Dominika Tatarku. Na pripomienku, že bez jeho erudovaných, ale pritom noblesných a hravých textov by žiadna kniha nevznikla, reagoval len úsmevom.

Ste dvojdomým autorom, ktorý sa suverénne pohybuje vo sfére výtvarného i slovesného prejavu. V knihe sú eseje, prednášky, texty do katalógov, recenzie či vernisážové prejavy z rokov 1965 až 2002. Aké miesto teda vo vašom živote patrí písaniu?

"Musím sa priznať, že píšem len na výzvy, objednávky, ponuky či žiadosti. Nikdy som nepísal z vlastného popudu. Ja dobrovoľne len maľujem, všetko ostatné robím nedobrovoľne."

Z toho vychádza aj názov knihy?

"Áno, má vyjadriť, že ide o niečo, čo vznikalo akoby cestou, popri, že to nepredstavuje moju ústrednú činnosť. Pravda, cestou sa človek zastavuje, díva, obzerá a vníma, čo sa deje."

Vaše texty sú o českých a slovenských výtvarníkoch, problémoch výtvarného umenia a kultúry. Nemáte potrebu písať aj o svojej tvorbe?

"Keď človek píše o iných, vypovedá tiež o sebe. A ak sa pri tom písaní na objednávku občas žiada aj čosi autobiografické, vtedy som povinný sa odosobniť, vidieť sám seba takého, za akého sa považujem pri dobrom svedomí."

Ako by ste charakterizovali vzťah výtvarna a literatúry, ich vzájomné inšpirovanie sa?

"Tu vnímam snahu vzájomne sa vysvetľovať, objasňovať alebo dominujúce aspekty jedného podporiť, obnažiť, dokonca niekedy až opísať. Osobitne výdatné spojivá sa dajú nachádzať v kriticizme, v spôsoboch, akými sa staviame k výkonom v jednotlivých oblastiach."

Súhlasíte s názorom, ktorý občas zaznie práve z prostredia dvojdomých autorov - čo sa nedá namaľovať, možno napísať, a čo nejde napísať, sa dá namaľovať?

"Ja sa k tomuto vyznaniu nemôžem hlásiť, cítim za tým akési suplovanie niečoho. Môj prípad je iný. Nezamieňam médiá v takomto zmysle, do kritiky, analýzy, komentárov a iných slovesných žánrov ma nepresúva nejaké manko v pôvodnej, výtvarnej disciplíne. Skôr je to naopak, že to, čo trošku viem o tom výtvarnom svete, sa snažím uplatniť a zúročiť slovesne."

Vaše písanie už desaťročia obohacuje literatúru, je však aj pre vás inšpiráciou vo výtvarnej tvorbe? Vnímate aj nejakú spätnú väzbu?

"Určite, núti ma to pozerať sa aj trochu iným zrakom než tým svojím, absolútne subjektívnym, a uplatňovať čím všeobecnejšie a zovšeobecňujúcejšie postoje v estetike a hodnotení výtvarných výkonov. Je to provokácia, aby sa človek dostal do čo najobjektívnejších polôh."

Týmto ocenením sa aj oficiálne potvrdilo, čo už bolo známe dávno, že máte pevné a rešpektované miesto aj medzi literátmi. Aký je to pocit?

"Povznášajúci. Je to pre mňa prekvapujúce, že sa dostalo uznania aj takémuto písomnému prejavu, žánrovo i tematicky vzdialenému od takzvanej krásnej spisby. Nazeranie na literatúru je už tak ďaleko, že mapuje aj priestor za hranicami poézie, prózy či literárnej vedy, a to ma teší."

Cena Dominika Tatarku