Kapitola prvá
Alenka bola ako anjel.
Narodila sa 3. marca roku 1951 v obci Dvorníky nad Váhom, v domčeku natretom modrou skalicou, ktorý stál oproti kostelíčku.
Alenka bola benjamínkom rodiny.
Presne tak ako jej traja súrodenci – bratia Ján, Jozef a sestra Francka – Alenka sa už od mala učila o Ježišovi, anjeloch, ruženci a svätenej vode.
Ich matka Mária, ctnostná vdova po opilcovi Pištovi, bola tak presvedčená katolíčka, že sa nenaľakala vtedajšieho tragikomického režimu a húževnato viedla svoje štyri deti k bezpodmienečnému dodržiavaniu pravidiel ustanovených katolíckou cirkvou. Tajne počúvala rádio Vatikán. Bola to jej srdcová záležitosť.
Alenka mala oči ako anjel – modré veľké a zasnené. Často snívala o nebíčku, predstavovala si, aké to tam asi je.
Kapitola druhá
V záhrade pani Márie Vargovej rástli takmer všetky druhy ovocia a zeleniny, aké sa len urodia v okolí Serede. Tá záhrada hádam ani nemala konca, bola široká aj dlhá a roboty na nej neúrekom.
Dvanásťročná Alenka poslušne držala v rukách motyku a kopala, kopala riadok za riadkom, bez reptania aj bez úsmevu, presne tak ako aj jej starší súrodenci – bratia Jano, Jožo a sestra Francka.
Alenka Vargová nikdy nereptala. Ani keď ju bolel chrbát, ani keď pršalo a fúkal vietor a ona musela robiť, ani kvôli mozoľom na malých dvanásťročných rukách, nereptala ani v nedeľu v kostelíčku, že nemá miesto na sedenie a že ju tlačia topánky.
Písal sa rok 1963. Alenka však nepoznala Beatles a nepoznali ich ani jej starší súrodenci Jano, Jožo a Francka.
Oni mali iné starosti.
Kapitola tretia
V lete roku 1965 sa v Bratislave vylieval Dunaj z koryta. O povodni písali všetky vtedajšie denníky.
Ivan Breier nespravil opravnú skúšku z anatómie. Bude opakovať ročník.No,čo... Mame to už nejako vysvetlí.
Ivan je zo starého mesta. Z okna svojej izby pozerá na Modrý kostolík – krásnu secesnú stavbu, kde sa možno raz bude ženiť. Ale to je ešte ďaleko.
Teraz ľúbi svoje úžasné auto – sivomodrý volkswagen-chrobák, ktorý má takú istú farbu ako Ivanove oči.
Pošuškala mu to jeho spolužiačka.
Kapitola štvrtá
Práve keď Alenka Vargová maturovala na strednej priemyselnej škole poľnohospodárskej v Seredi, vonku husto padali krúpy. Stála pred skúšobnou komisiou, snažila sa spomenúť si na všetko, čo sa učila vo vlaku a zároveň znepokojene sledovala krúpy za oknom. Musela stále myslieť na záhradu. Trápil ju každý kúsok úrody, čo takto výjde nazmar.
Alenka zmaturovala na samé trojky a rýchlo sa ponáhľala na železničnú stanicu. Kým tam dobehla, krupobitie ustalo.
Vo vlaku, v tlačenici na chodbe jej silno stúpil na nohu akýsi grobian a ani sa neospravedlnil.
Zhodou okolností sa dostala s tým grobianom do jedného kupé. Alenka si myslela, že má štyridsať, mal už šediny a veľké brucho, mal však iba tridsať a bol vdovec s päťročným synom. Kedysi robil lodníka a plavil sa po riekach, teraz si diaľkovo dokončuje maturitu. Alenka sa tiež dozvedela, že je zo susednej dediny a že jeho žena bola zdravotná sestrička, a že vypadla z okna pri jarnom upratovaní. Jednoducho zatočila sa jej hlava a vypadla. Našli ju ležať medzi tulipánmi, ešte držala v ruke handru napustenú Okenou, ale už jej nebolo pomoci.
„Ach, aké smutné“, poznamenala Alenka , „Keby ste potrebovali v niečom pomôcť, volám sa Vargová a som z Dvorníkov, nájdete ma ľahko, bývame v takom modrom dome oproti kostelíčku.“
Potom už Alenka musela vystúpiť. Celou cestou zo stanice domov rozmýšľala o tom vdovcovi, bývalom lodníkovi, čo strašne páchol cigaretami, pivom a cesnakom a bolo jej ho úprimne ľúto.
Pomyslela si na neho aj večer s hlavou uloženou na pruhovanom vankúši, potom sa pomodlila, prežehnala a zaspala.
Kapitola piata
Keď sa v obci Dvorníky nad Váhom na jeseň roku 1969 konali hody, nechýbali kolotoče, jarmočné stánky a rezká muzika z miestneho rozhlasu.
Alenka Vargová sa vyštafírovala do krátkej nylonovej sukne, bielej blúzky a bielych topánok na hrubom podpätku. Do natupírovaných a vyčesaných vlasov si dala suchú žemlu, aby jej účes lepšie držal.
„Vyzeráš ako nejaká herečka,“ poznamenal vdovec Gejza Lupták, s ktorým sa Alenka zoznámila vo vlaku. Chodil za ňou už piaty mesiac a ona nedbala. Bol to dobrý človek, starší od nej o dvanásť rokov, člen strany a novopečený podpredseda MNV v susednej obci. Ked'ju ešte toho roku požiadal o ruku, Alenka naozaj nemala dôvod povedať „nie“. Nuž teda vzali sa najprv na úrade a potom potajme v dvorníckom kostelíčku.
Alenka mala svadobnú kyticu z piatich červených karafiátov, vlastnoručne ušité šaty aj závoj. Ženích vyzeral byť o dosť starší od nej. Oblečený mal na mieru ušitý oblek havranej farby s nohavicami v spodnej časti rozšírenými a s výrazne špicatými chlopňami na saku. Popri ušiach sa mu ťahali módne bokombrady. Tento obraz zvečnil fotograf v decembri roku 1969.
Kapitola šiesta
Ivan hral v chlapčenskej kapele na trombón. Kvôli skúškam a vystúpeniam, kvôli cestám s kapelou takmer po celej západnej Európe, nestíhal školu, dekanské termíny boli jeho špecialita a úspešne si zopakoval jeden ročník.
To však kočkám, ktoré Ivana ľúbili, vôbec neprekážalo. Keď chlapci hrávali v bratislavskom „Véčku“ každý piatok, výskalo ich tam neúrekom, boli veľmi mladučké, v minisukniach, s dlhými vlasmi a ešte dlhšími nohami.
Ivan veľa fajčil, no cigareta v ruke mu dodávala istú nonšalanciu aj šarm.
Ivan hovoril po nemecky aj po anglicky. Tieto jazyky ho naučila jedna stará židovka, ku ktorej chodil od malička na súkromné hodiny.
Bratislavské korzo bolo jeho, ešte kým žilo, poznal sa takmer so všetkými korzujúcimi, každú chvíľu sa s niekým zdravil.
V auguste roku 1968 po vpáde sovietskych vojsk zamrzol Ivanovi, a tiež mnohým ďalším, úsmev na perách.
Niektorí sa vzpamatali a stihli ešte ujsť.
Ivan váhal. Váhal tak dlho, až sa zatvorili hranice.
Rok 1970 bol pre neho ukrutný, smutný, ponurý.
Nakoniec sa prispôsobil.
Skončil lekársku fakultu a nastúpil na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie v bratislavskej nemocnici na Kramároch.
V roku 1972 už vlastnil preukaz Komunistickej Strany Československa.
Kapitola siedma
Odkedy sa Alenka stala Gejzovou ženou, stále mala čo robiť.Nemali práčku, tak prala v rukách, čistila zemiaky, šúľala šúľance a mlela mak na starom mlynčeku.
Každú sobotu chodila pomáhať mame robiť v záhrade a potom sa vracala vlakom do svojho nového domova v susednej dedine nabalená uhorkami aj marhuľami aj slivkami aj hroznom, jednoducho všetkým, čo len mamina záhrada mohla dať. Večer z toho varila lekvár alebo ukladala do zaváraninových fliaš.
Nedeľa bola sviatočná. Gejza bol triezvy a Alenka si obula biele topánky, ktoré cez týždeň nenosila. Tak šli spolu do kostola.
Nuž, nedeľa ubehla rýchlo. V pondelok už pred šiestou cupitala Alenka na Obecný úrad, kde pracovala ako administratívna sila. Keďže bola miernej povahy, vychádzala dobre so všetkými, aj s nevlastným synom Aljošom, na ktorého si už zvykla, ba dokonca si ho celkom obľúbila.
Gejza, podpredseda okresného úradu, mal každý večer, okrem nedele, program. Musel diskutovať s predsedom aj s tajomníkom pri fľaši vína či slivovice o dôležitých veciach. Častokrát ostávali až do hlbokej noci. Potom mali problém trafiť domov.
Utrápená Alenka často plakávala a keď sa jej nevlastný syn Aljoša opýtal, že prečo, povedala, že ju bolí hlava.
Kapitola ôsma
Bol máj a v záhrade rozkvitli čerešne. Pod týmito rozkvitnutými čerešňami sedeli všetky dospelé deti pani Márie Vargovej – Ján,Jozef,Francka a Alenka. Sedeli tam aj jej priatelia a ostatní príbuzní.
Sedeli za dlhočizným stolom s bielymi obrusmi a popíjali domácu slivovicu.
Boli oblečení v čiernom, tak ako to už na karoch býva.
Alenke sa trochu potili nohy v krepsilonových pančuškách. Znechutene sledovala Gejzu, ako sa nekontroluje v pití a v rečiach.
No ja ho aj tak mám rada, povzdychla si v duchu, keď tu zrazu opäť pocítila silnú bolesť v podbrušku.
Kapitola deviata
MUDr. Irena Medveďevová bola krásna, ambiciózna a v láske vášnivá ako tá najhorúcejšia pec. Svojho sedemročného syna vychovávala sama, pretože muža nemala a ani nepotrebovala.
Výnimkou bol iba jej prekliaty kolega doktor Ivan Breier, kvôli ktorému by sa dokázala plaziť po štyroch po rozbitom skle.
Ivan bol pre ňu hádankou aj zázrakom, a to ju privádzalo do vytrženia.
„Ja ťa raz zabijem, láska moja.“, povedala mu na svitaní, keď im obom pomaly končila nočná služba. Bola pre nich tak veľkým pokušením, že zakaždým skončili rovnako.
„Ja ťa naozaj zabijem.“, povedala Irena a tajomne sa zahľadela Ivanovi do očí, sivomodrých ako jeho Volkswagen chrobák.
Vtedy sa jej Ivan po prvý raz zľakol.
Keď Irena videla jeho náhle vystrašené oči, nahlas sa rozosmiala.
Kapitola desiata
„Pošlem Vás na vyšetrenie do Bratislavy.“, povedala dvadsaťšesťročnej Alenke miestna pani doktorka, už veľmi stará.
Alenka sa trochu preľakla, pretože v Bratislave ešte nikdy nebola, a vôbec také veľké mesto jej naháňalo strach.
Avšak miestna pani doktorka, veľmi stará, už vypisovala odporúčací lístok na meno Alena Luptáková, samozrejme bez titulu, predsa Alenka nemala nijaký titul a Luptáková bolo jej priezvisko po manželovi.
„S týmto pôjdete do bratislavskej nemocnice na Kramároch za pánom doktorom Breierom. A nebojte sa tak, sú tam dobrí odborníci.“, povedala pani doktorka a podala vystrašenej Alenke odporúčací lístok.
V skutočnosti sa pani Alena Luptáková bála viac Bratislavy než svojej diagnózy, ktorej i tak nerozumela.
Kapitola jedenásta
Osobný vlak zo Serede do Bratislavy prechádzal z jednej dediny do druhej a takmer v každej mal zastávku. Šiel pomaly, akoby sa nikam neponáhľal.
V kupé sedela Alenka, rodená Vargová, celkom sama a modlitbou svätého ruženca sa snažila zahnať úzkosť. Poradila jej to jej nebohá mama Mária.
Alenka bola rada, že je v kupé sama, pretože by jej bolo nepríjemné, keby ju niekto pri takej intímnosti pozoroval.
Okrem toho písal sa rok 1978. Bolo nebezpečné ukazovať, čomu človek verí, čo cíti a čo si myslí.
Kapitola dvanásta
„Pán doktor, nemali by ste toľko fajčiť.“
„Dajte si aj vy Boženka, poslal mi ich brat zo Švajčiarska. Také tu nekúpite. Voňajú slobodou.“
Doktor Breier si slastne potiahol a fúkol svojej osobnej zdravotnej sestre v stredných rokoch rovno do pohoršenej tváre.
„Ste zlým príkladom pre pacientky,“ poznamenala sestrička Boženka cez kašeľ.
„Zavolajte mi prosím ďalšiu,“ povedal gynekológ doktor Breier a zahasil v popolníku nedofajčenú cigaretu.
Ivan Breier bol naozaj znalcom žien, ale s takým niečím sa ešte nestretol.
Stálo pred ním asi dvadsaťročné dievča, ktoré svojím štýlom oblečenia nezaprelo, že je z vidieka, no jednoducho žiadna tuzexová baba, ale pekná družstevníčka z najlepšieho sovietskeho módneho časopisu.
Ivanovi sa zdala smiešna a zároveň ho čímsi dojímala.
Nemala však dvadsať ako si Ivan v prvej chvíli myslel, ale dvadsaťšesť a bola vydatá.
Volala sa Alena Luptáková a nechcela si stiahnuť sukňu, krepsilonové pančušky a nohavičky.
Mala už slzy v očiach. Ivanovi sa zdala smiešna a zároveň ho čímsi dojímala.
Nakoniec sa Ivanovi a sestričke Boženke podarilo zlomiť jej ostych a vyšetrenie sa podarilo.
Kapitola trinásta
Za oknami pršalo a fúkal vietor. Aljoša to už vyše hodiny sledoval s podopretou bradou sediac za kuchynským stolom, miesto toho, aby sa učil vlastivedu.
Veľmi mu chýbala mama, ktorá už dávno odišla do neba.
Teraz mu chýba aj Alenka. Tá musela zostať v bratislavskej nemocnici kvoli operácii. Aljoša Alenkinej chorobe nerozumel, iba si strašne želal, aby už bola naspäť. Alenka bola vždy taká dobrá.
Vo dverách zaštrngali kľúče. Otec Gejza sa vracal z práce. Trošku priskoro. Ledva stál na nohách.
Kapitola štrnásta
Ivan ležal na gauči vo svojom byte na Bezručovej ulici oproti Modrému kostolíku. Ležal s rukami pod hlavou hľadiac do stropu. Rozmýšľal.
Mal tridsaťtri rokov, čo je azda dosť na to, aby vedel, čo chce. Ivan vedel akurát toľko, že teraz chcel tú hlúpu dedinskú hus, čo mal zajtra operovať. Sám na seba sa hneval za to, že ju tak v duchu nazýval. Možno ju tak nazýval preto, lebo ju akosi nedokázal pustiť z hlavy, nech sa akokoľvek snažil. Taká dedinská hus, opakoval si sám pre seba, taká obyčajná dedinská hus, vystrašená a hanblivá.
Vtom zazvonil zvonček na dverách, akoby horelo. Ivan vstal, aby sa pozrel cez dvere, kto to je.
Bola to doktorka Irena Medvedevová s čerstvo naondulovanými vlasmi, v čižmičkách z tuzexu a v svetríku z Maďarska.
Zvonila a zvonila, potom búchala.
Ivan vedel, že vie, že je doma.
Jej mošusový parfém prerazil cez dvere až do Ivanovej predsiene.
Ivan jej neotváral, nechcel ju, nemal na ňu náladu, bál sa jej.
Túžil po Alene Luptákovej.
Z doktorky Medvedevovej sa stávala bývala milenka.
Ona to tušila.
Hnevala sa.
Začala búchať ešte intenzívnejšie.
Ivan si zapchával uši dlaňami.
Nakoniec to doktorka Medvedevová vzdala, prestala búchať a odišla.
Kapitola pätnásta
Nahá Alenka ležala na operačnom stole s hlavou vyvrátenou dozadu v hlbokom anesteziologickom spánku. Vlasy jej zakrývala zelená čiapka.
„Skalpel prosím,“ povedal doktor Breier. Malá, kučeravá inštrumentárka mu podala skalpel a doktor Breier spravil šikovný rez na mieste pod bruchom.
Vybral Alenke chorú, nefunkčnú maternicu a položil ju do nádoby, ktorú mu pridŕžala ďalšia inštrumentárka, celkom mladá.
Ach, to je strašné, pomyslela si tá celkom mladá inštrumentárka, čo držala nádobu s maternicou, to je strašné, veď ona už nikdy nebude môcť mať deti.
„No, čo tu tak bezradne stojíte ? Odneste to preč.“, hovorí jej doktor Breier.
Alenka mala aspoň v niečom malé šťastie. Ivan Breier bol talentovaný chirurg, Ranu jej zašil tak pekne, že neskôr takmer nebolo vidno nejakú jazvu.
Kapitola šestnásta
Keď sa Alenka prebrala, všetko ju bolelo. Ona nevedela, že už nemá maternicu.
Nemohla ešte jesť. Do žily mala zavedenú infúziu, ktorou príjmala výživu z roztoku. Keď sa len trošku pohla, točila sa jej hlava.
Alenka nevedela, že už nemôže mať svoje deti.
Bolo na doktorovi Breierovi, aby jej to povedal. Taktne a citlivo, ako sa to už v takých situáciách hovorí.
Kapitola sedemnásta
Doktor Breier sedel na váľande v svojej zadymenej lekárskej izbe a pozoroval pani Luptákovú sediacu oproti na ošúchanej stoličke s chrómovými nohami.
Bola zahalená v modrom nemocničnom župane, na ktorý jej padali rozpustené vlasy. Napriek tomu, že si stále tým županom zakrývala nohy, Ivan si všimol, že nepoužíva depilačný krém, ale v jej prípade to až tak neprekážalo, lebo bola plavá ako Švédka.
Alena Luptáková už vedela, že nemá maternicu.
„Je mi to ľúto, ale išlo o váš život,“ hovorí jej doktor Breier.
„Ďakujem,“ povedala Alenka.
„Hm, zvláštna reakcia,“ doktor Breier trochu podvihol obočie,“Myslel som, že budete reagovať dramatickejšie. Prečo ste taká pokojná ?“
„Nech sa mi stane čokoľvek nepríjemné, snažím sa nehľadieť na to ako na nejakú krivdu.“, hovorí Alenka, „Ja dokážem byť vďačná za to, čo je. Tak ma to naučila moja mama. Stále ma viedla k pokore. A pokiaľ ide o tie deti, ja už predsa jedno mám. Mám nevlastného syna. On ma potrebuje.“
„Vy ste naozaj zvláštna žena, pani Luptáková.“, poznamenal doktor Breier.
Alenka sa záhadne pousmiala. „ A vy ste prvý, čo mi to hovorí, pán doktor.“
Kapitola osemnásta
Tak teda prišli. Alenku prišli pozrieť Gejza s Aljošom. Priniesli jej snežienky, pretože bol šiesty marec a Alenka mala dvadsiate siedme narodeniny.
Gejza bol výnimočne krotký a triezvy.
Alenka ešte stále nevedela, ako mu má oznámiť, že nemá maternicu. S doktorom Breierom sa dohodli, že mu to ona sama povie.
Kapitola devätnásta
Podpredseda Gejza Lupták sa s predsedom opil ako také prasa. Skutočnosť, že jeho žena Alena už nemá maternicu, ho zdrvila natoľko, že sa s tým musel nejako vysporiadať.
Poplakali si spolu s predsedom, ktorý prejavil pochopenie aj súcit pri niekoľkých fľašiach dobrého sudového vína, a potom sa tackajúc a spievajúc vybrali do dediny s nádejou, že trafia domov.
Kapitola dvadsiata
Alenku, modliacu sa pod perinou radostný ruženec, vyrušili lekári a zdravotné sestry, ktorí prišli na vizitu. Pri Alenke postáli hodnú chvíľu, hovorili latinské slová, čomu ona vôbec nerozumela. Nakoniec povedali zrozumiteľne po slovensky, že ostane ešte dva týždne.
Medzi lekármi bola aj krásna doktorka,tiež blondína, Irena Medvedevová s umelými mihalnicami, aj doktor Breier, ktorý na Alenku žmurkol a ona sklopila zrak.
Keď všetci odišli, v Alenke ostal zvláštny pocit, bol to príjemný pocit, radostný pocit, celkom nový pocit, ktorý jej rozžiaril modré oči.
Kapitola dvadsiata prvá
Alenka pozerala spolu s ostatnými pacientami v pižamách a županoch televíznu inscenáciu s Ladislavom Chudíkom a Božidarou Turzonovovou. Sedeli v jedálni, kde bola umiestnená fungujúca čiernobiela televízia. Alenku dej zaujal, tak ako každý pondelok o ôsmej večer, keď si zapla prvý program československej televízie.
A ako tak hľadí na tú čiernobielu inscenáciu, ovanie ju známa vôňa zmiešaná z citrónového mydla a cigaretového dymu. Srdce jej radostne podskočilo, očné zreničky sa rozšírili, pomaly otočila hlavu.
Doktor Breier, ktorý mal nočnú službu, prechádzal okolo skupiny pacientov a práve v tej chvíli sa Alene a Ivanovi spojili oči. Ostali tak niekoľko sekúnd a potom pokračoval doktor Breier ďalej do svojej lekárskej izby so zvláštnym zmätkom v duši.
Kapitola dvadsiata druhá
Alenka nemohla večer zaspať. Lomcovala ňou tajomná túžba, záhadný nepokoj, čo v nej prebudil čarovný doktor Breier. Alenka nepoznala tieto pocity, nevedela ich spracovať, chodila teda hore – dolu od postele k oknu a naopak, potom vyšla na chodbu, na ktorej sa svietilo a tá ju priviedla k nemocničnému balkónu, kde sa oprela o zábradlie a pozorovala mesiac v splne. Keď sa pozrela dole, z deviateho poschodia, videla, ako kohosi vyberajú zo sanitky a idú s ním na centrálny príjem. Alenke sa z tej výšky trochu zakrútila hlava.
Prišiel doktor Breier.
„Prečo neležíte, pani Luptáková ? Máte bolesti ?“, prihovoril sa.
„Myslíte, že by som mala mať ?“
„Ja sa iba pýtam.“
Doktor Breier pozval Alenku na cigaretku. Alenka odmietla. Ona predsa nefajčí.
„Ale ja mám francúzske.“, hovorí doktor Breier, „Také tu nezoženiete. Voňajú slobodou.“
Alenka sa nakoniec dala nahovoriť. Potiahla si zo dva razy a rozkašľala sa.
Jej kašeľ bolo počuť až za dvere lekárskej izby doktora Breiera.
Chodbou práve kráčala doktorka Irena Medveďovová. Pri Ivanových dverách zastala a chvíľu počúvala. Potom si všimla otvorenú izbu, v ktorej mala ležať Alena Luptáková. Ona tam ale teraz neležala. Doktorke Medveďovovej sa nesmierne zrýchlil srdcový pulz a zvýšil sa jej aj tlak. Silno zabúchala na dvere Ivanovej izby. Neotvárali jej. Doktorka búchala ešte dobrú chvíľu. Nakoniec to vzdala a s chrobákom v hlave odišla.
Kapitola dvadsiata tretia
V záhrade Luptákovcov rozkvitli čerešne aj púpavy, povieval májový vetrík. Alenka v kvietkovanej zástere okopávala hriadky. Gejza s Aljošom odišli pozrieť svokru do susednej dediny.
Alenka okopávala a okopávala, myslela na to, že ešte treba vytrhať burinu a tiež na to, že by sa mal každú chvíľu objaviť Ivan, ktorému tajne dala vedieť, že je celé poobedie sama.
Kapitola dvadsiata štvrtá
Alenka sa narýchlo opláchla a prezliekla do trička, sukne a sandáliek. Jej tvár a ruky voňali Niveou, maľovadlá nepoužívala.
Ešte nikdy v živote neriskovala tak ako teraz. Neobzerajúc sa okolo, či nejakí susedia pozerajú, posadila sa vedľa Ivana, ktorý naštartoval bledomodrý volkswagen – chrobák.
Auto sa pohlo a Alenka bola stále ďalej a ďalej od domu v tvare kocky, kde žila spolu s Gejzom a Aljošom.
Kapitola dvadsiata piata
Bol to pre Alenku skvelý pocit sedieť v aute vedľa Ivana, počúvať skupinu Modus z tranzistora a cestovať kamsi na Devín, odkiaľ dovidia až do Rakúska.
Ivan jej ešte v nemocnici sľúbil, že raz ju tam vezme, aby sa pozrela za Dunaj.
Prešli dva týždne, odkedy Alenku prepustili z nemocnice. Vtedy, u Ivana, na lekárskej izbe, sa vlastne nič nestalo. Iba si potykali, smiali sa a rozprávali. Alenka o Gejzovi a Ivan o doktorke Medveďovovej. Pred svitaním si šla Alenka ľahnúť do svojej postele. Bolo jej veru ľúto, že nasledujúci deň už odchádza domov.
Teraz opäť sedela vedĺa Ivana. Viezli sa spolu kamsi na Devín a Alenka sa zrazu cítila tak strašne slobodne.
Vždy, keď Ivan preraďoval rýchlosť, dotkol sa Alenkinho kolena.
Alenka si začala pospevovať spolu s tranzistorom.
Kapitola dvadsiata šiesta
Keď stúpali hore kopcom, chytil Ivan Alenu okolo pliec.
„Neboj sa, tu nikoho nestretneš.“, ubezpečoval ju.
„O šiestej musím byť doma.“
„Prečo tak skoro ?“
„Hlúpa otázka.“
Počasie bolo jasné, výhľad nádherný. Alenka sledovala Ivanovým ďalekohľadom krajinku za Dunajom.
Hranica medzi Slovenskom a Rakúskom bola lemovaná ostnatým drôtom. To aby sa nikto ani len nepokúšal preliezť.
Ivana to štvalo a Alenke to bolo v podstate jedno. Jednoducho, narodila sa v Československej socialistickej republike v roku 1951. Po zakázaných informáciách nikdy netúžila, nikdy sa nepokúšala chytať stanice Slobodná Európa alebo Hlas Ameriky, ktoré aj tak rušila rušička.
Ivan pohladkal Alenku po pleciach, aj po vlasoch. Mali ešte hodinu času.
Kapitola dvadsiata siedma
Keď kráčali dole kopcom, držali sa za ruky. Alenka mala špinavé tričko a podprsenku jej odfúkol vietor.
Kráčali dole kopcom držiac sa za ruky, obaja omámení z toho, čo sa pred chvíľou stalo.
Pre Alenku bol čas vrátiť sa domov.
Kapitola dvadsiata ôsma
Gejza Lupták väčšinou mieru v pití nepozná. Dnes to opäť prehnal. Bol so synom na návšteve u svojej mamy a tam prišiel švagor, ktorý diaľkovo študuje a podarilo sa mu spraviť skúšku. Tak teda vytiahli fľašu slivovice a poďme oslavovať. Keď osemročný Aljoša sledoval podguráženého otca a strýka, rozmýšľal, či aj on taký bude a bolo mu trochu smutno. Od babky odišli s otcom až neskoro večer a to sa celou cestou bál, že otec neudrží rovnováhu a padne na zem.
Keď prišli domov, jeho nevlastná mama Alenka už bola v nočnej košeli, ale nespala, čakala ich.
Nebolo to prvý ani druhý raz, čo videla svojho muža v takom stave.
Uložili ho teda spolu s Aljošom do postele a nechali ho takého, aký bol, nech spí. Aljoša si umyl zuby, prezliekol sa do pyžama a so smútko v duši sa prikryl perinou.
Alenka opäť nemohla spať, chodila hore dolu po dome v tvare kocky a stále si v mysli premietala to, čo sa dnes udialo na Devíne. Bolo ťažké na Ivana nemyslieť, tak ako bolo ťažké na Ivana myslieť.
Kapitola dvadsiata deviata
Ivan poslal Alenke pozvánku na kontrolné vyšetrenie do Bratislavy napísanú na tlačive s razítkom aj podpisom.
Alenka to hneď pochopila a oznámila Gejzovi, že musí odcestovať na deň do Bratislavy kvôli nejakým vyšetreniam.
Gejzovi ani len nenapadlo Alenku z niečoho podozrievať, pretože ju pokladal za príliš hlúpu a k sebe samému bol príliš málo kritický.
Kapitola tridsiata
Bolo asi desať hodín ráno. Alenka mala zavreté oči, ofinu strapatú, odpočívala na Ivanovej hrudi. Bolo jej dobre, bolo jej sladko, práve prežila zázrak, ktorý sa možno už nikdy nezopakuje. Alenka mala zavreté oči, vdychovala vôňu Ivanovej pokožky, tento okamih si bude pamätať celý život, až kým neumrie.
Alenka vždy chcela byť poslušná. No ležiac na Ivanovej hrudi nerozmýšľala ani nad Gejzom, ani nad Aljošom, nespomenula si ani na drevenú mriežku spovednice.
Ivan sa jednou rukou natiahol k nočnému stolíku a zapálil si cigaretu. Nič nehovoril. Alenka sa so zavretými očami nadýchla dymu, ktorý vychádzal z jeho nosa a úst, tvárila sa akoby voňala kyticu poľných kvetov. Aj vôňu Ivanových cigariet si navždy zapamätá. Voňajú slobodou, zvykne hovoriť Ivan.
Kapitola tridsiata prvá
Ivan sa z Belgicka už naozaj nevrátil. Chcel, aby aj Alenka išla s ním a zostala, ona však nechcela o tom ani počuť. Vôbec jej nedával o sebe vedieť. Vlastne tak či tak by z toho mala iba problémy.
Ona na neho často myslievala. Myslievala na neho pri šúpaní zemiakov, keď žehlila alebo keď okopávala záhradu.
Gejza prichádzal domov stále častejšie opitý. Alenka už neplakala. Unikala v myšlienkach, spomínala na Ivana alebo zavárala. Vtedy jej bolo dobre.
Kapitola tridsiata druhá
Gejza odišiel na druhý svet v lete roku 1999.
Rok na to pricestovala Alenka Luptáková, rodená Vargová, do Bratislavy zablahoželať svojmu nevlastnému synovi Aljošovi k promócii. Pricestovala vlakom s kyticou z vlastnej záhrady. Bola na neho naozaj hrdá.
Alenka nebola v Bratislave už celé roky. Na svätej spovedi tiež nebola celé roky. Nebola, pretože nič neľutuje. V Bratislave prežila najlepšie chvíle svojho bezfarebného života. Ona je vlastne vďačná za to, čo sa jej v Bratislave stalo.
Bože, ako je to už dávno...
Bratislavské korzo v lete roku 2000 opäť dýchalo slobodou. Alenka pyšne kráčala vedľa Aljošu po drobných dlaždiciach, medzi ktoré sa jej stále zasúvali podpätky na nových bielych topánkach.
Aljošu sprevádzala aj jeho kamarátka Katka – spolužiačka z nižšieho ročníka, držala ho za ruku a v druhej mu niesla zopár skromných kytíc od hŕstky gratulantov.
Bratislavské korzo v lete roku 2000 naozaj žilo. Ľudia vysedávali na letných terasách štýlových kaviarní, popíjali ľadovú kávu alebo capuccino a ustavične si vyvolávali z mobilných telefónov.
Primátor starého mesta zakázal plastové stoličky pre ich nevkusnosť. Na bratislavskom korze roku 2000 by ste nenašli ani jednu. Bratislava sa odrazu stala celkom štýlovým mestom.
Alenka kráčala novovybudovanou pešou zónou, pyšná na svojho čerstvo spromovaného Aljošu, spokojná aj s Katkou, o ktorej vedela, že je dobré, tiché dievča, ale ako tak šliapala po tých drobných dlaždiciach, ustavične zarývajúc podpätkami do medzier medzi nimi, cítila sa nesvoja. Totiž to vynovené bratislavské korzo bolo akési..., akési...“príliš nóbl“.
To preto bola Alenka taká nesvoja.
Odrazu musela zastať. Boli na križovatke Laurinskej a Panskej ulice pri kaviarni La Dolce Vita. „Mama, čo je ? Prečo si zastala ?“, nechápal Aljoša.
Ivan sediaci v prútenom kresle prudko udusil nedofajčenú cigaretu, vstal a kráčal k nej. Alenke sa zdalo, že sa blíži ako taký anjel, že sa vznáša. Keď už boli celkom blízko, chytil ju za obe dlane, veľmi nežne, tak ako kedysi a bozkal ju na líca.
Oči mal žiarivo modré, vlasy prešedivelé, topánky módne a čisté. Dobre vyzeral, dobre voňal.
Alenka cítila v jeho pohľade toľko nehy. V duchu počítala vrásky, čo jej za tie roky pribudli.
„Poď, poď si sadnúť na kávu...“, naliehal Ivan, ktorému žiarili oči a stále jej držal dlane, „Nevideli sme sa predsa celú večnosť.“
Aljoša s Katkou na seba prekvapene pozreli.
„Ale ja nemôžem.“, hovorí Alenka, „Syn mi spromoval. Máme v reštaurácii rezervovaný obed. My musíme ísť. Tak sa maj. A pekný deň.“
Kapitola tridsiata tretia
Po slnkom zaliatej Michalskej ulici kráčali Aljoša s Katkou a Alenkou, ktorej podpätky na nových bielych topánkach sa stále zasúvali medzi dlaždice. Už ich mala celkom ošúchané.
Alenke stekali po nenamaľovanej bledej tvári slzy. Keďže nepoužívala žiadne maľovadlá, slzy boli krásne číre a slané. Obmývali množstvo drobných vrások na lícach aj na krku a končili kdesi v nesmelom výstrihu.
Aljoša a Katka nechápali. Museli jej podať papierovu vreckovku, lebo mala upchatý nos.
Kapitola tridsiata štvrtá
Pod Michalskou bránou sedela v tureckom sede mladá pouličná speváčka s gitarou. Mala veľmi dlhé rozpustené a mierne mastné vlasy, oblečená bola v ošúchaných texaskách a vo voľnej blúzke z indickej bavlny. Vyzerala tak trochu ako z čias, keď svet chceli spasiť deti kvetov.
Mala krásny čistý hlas, čo prenikal do sŕdc okoloidúcich.
Mladá speváčka sa páčila, obkolesovalo ju stále viac a viac poslucháčov, medzi nimi aj Aljoša, Katka a Alenka, ktorá už prestala plakať, ale oči mala stále červené.
Speváčka hrala a spievala vlastnú tvorbu.
Bola som na výlete
V celkom inom svete
Bola som Alica v krajine zázrakov
Spala som sto rokov
No teraz už viem
Že bol to len sen
Bola som na výlete
V celkom inom svete
Bolo tam lístie aj šťastie
Aj láska aj chrastie
Krajina snov
Jazero slov
Milión dotykov
Spala som sto rokov
Bola som na výlete
V celkom inom svete
Teraz už viem,že
Bol to iba sen
Bolo mi úžasne
A viac Vám už nepoviem
Románik bol ocenený Prémiou v ôsmom ročníku literárnej súťaže Poviedka 2004 Tipos./p>
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA .
