BRATISLAVA - Privatizácia priniesla pre firmy predávané po roku 1998 lepšie zaobchádzanie majiteľov. Akonáhle štátnych riaditeľov vystriedali súkromní manažéri, dokázali takmer všetky privatizované spoločnosti zefektívniť činnosť a od odštátnenia si do účtovných kníh zapisujú lepšie hospodárske výsledky.

SPP zostal zlatou nosnicou

Dobrým príkladom je Slovenský plynárenský priemysel. V poslednom roku pred privatizáciou (2001) dosiahol zisk na jednu akciu 58 korún. V roku 2002, keď začal fungovať pod vedením zahraničných investorov, ho zvýšil na 172 korún na akciu.

Štát, ktorý si v SPP ponechal 51-percentný podiel, pritom privatizácia nepripravila o štedré finančné toky z SPP. Hoci v roku 2001 SPP ešte dotoval štátnu kasu povinným odvodom päť miliárd korún, vlani mu z SPP pritieklo takmer 15 miliárd. Necelých 10 miliárd prišlo vo forme dividend, zvyšok tvorila daň z príjmov.

Zlepšilo sa i hospodárenie bánk. Do bývalej IRB sa po zmene značky na OTP začali skutočne vracať klienti, Slovenská sporiteľňa i VÚB v postprivatizačných rokoch zaznamenali rekordnú ziskovosť.

Najväčšie výhrady k privatizácii po roku 1998 sa sústredili na transparentnosť. Bývalý minister financií v Mečiarovej vláde Sergej Kozlík tvrdí, že pochybnosti sa vynorili v závere privatizácie SPP, keď sa do konzorcia spojili tri firmy, čím zostal jediný záujemca. "Otázka je, či toto považovať za transparentné a do akej miery to mohlo posunúť cenu podniku dolu," hovorí Kozlík.

Čo lepšie predávalo?

Súčasní predstavitelia ministerstva financií sú presvedčení, že privatizácia po roku 1998 bola oproti predchádzajúcej privatizácii neporovnateľne lepšia. "Spôsob, akým vstupoval súkromný kapitál do privatizovaných podnikov, je zásadne odlišný a zásadne odlišné je aj pôsobenie tohto kapitálu v sprivatizovaných podnikoch. Kým podniky ako VSŽ, Nafta Gbely, Kúpele Piešťany a množstvo ďalších bolo sprivatizovaných bez akéhokoľvek náznaku spravodlivej súťaže, privatizácia v posledných rokoch prebiehala v otvorených tendroch podľa vopred známych pravidiel a kritérií," povedal hovorca ministra Peter Papanek.

Na stranu "novšej" privatizácie sa priklonili i niektorí analytici. "Zatiaľ čo v rokoch 1995 až 1998 bolo ťažké nájsť v privatizačnom procese optimálny spôsob - medzinárodný tender - od roku 1998 sa vláda snažila prikláňať k takémuto výberu investora. Z pohľadu efektívnosti štátu, ako aj privatizovaných spoločností sa javí tento spôsob ako najvhodnejší," myslí si hlavný ekonóm ING Bank Ján Tóth.

Aj on však na privatizácii postrehol chyby. "Pomerne časté vyskytovanie sa málo renomovaných domácich spoločností mohlo súvisieť s financovaním politických strán. Pozitívom však je, že aj takéto pochybnejšie spoločnosti sa zúčastnili v privatizačnom procese väčšinou po boku s väčšími zahraničnými spoločnosťami, ktoré často prebrali nad privatizačnými podnikmi kontrolu," dodal.

Čo čaká na doprivatizáciu?

Čo zostane štátu?

• 51 % akcií SPP
• 51 % akcií Trasnspetrolu
• 100 % Slovenskej elektrizačnej sústavy
• Slovenské elektrárne - privatizácia otvorená

Jeden z najväčších štátnych podnikov a energetický monopol Slovenské elektrárne sa privatizuje už štvrtý rok. Prvý tender bol vyhlásený ešte v roku 2002. Vtedy o elektrárne neprejavilo záujem dostatok uchádzačov. Privatizácia elektrární bola teda opätovne otvorená v októbri 2003. Dôvodom nového tendra bol dodatočný záujem ďalších firiem. Predaj pôvodne 49-percentného podielu bol zvýšený na 66 percent akcií pre budúceho kupca.

Problémom elektrární sú vysoké dlhy a nedostavané Mochovce - úvery asi za 60 miliárd a uviaznuté náklady viac ako 30 miliárd korún. Pre kupcov je kľúčové aj vyriešenie financovania likvidácie jadrových zariadení. Problémom je nedostatok peňazí vo fonde na ich likvidáciu, kde chýba asi 90 miliárd. "Bez vyriešenia tejto otázky sú elektrárne, samozrejme, nepredajné," vyhlásil Martin Roman, šéf českého ČEZ-u, jedného zo záujemcov o elektrárne. Tento záväzok si nechce na svoje plecia zobrať ani jeden z nich.

V elektrárňach robia momentálne potenciálni investori hĺbkový audit. Cenové ponuky mali pôvodne predložiť v polovici júna, no ako avizoval Pavol Rusko, termín sa predĺži asi o mesiac.

V najužšom výbere zatiaľ ostalo päť záujemcov: český ČEZ, ruský RAO UES, rakúsky Verbund a taliansky Enel, ktoré sú vlastnené štátom a súkromný nemecký E.ON. (tc)

Súkromný verzus štátny privatizér

Účasť štátnych firiem v privatizačných tendroch vzbudzuje pochybnosti, či vlastne ide o privatizáciu, ktorá by mala byť vo svojej podstate prechodom do súkromných rúk. "Je to ťažké posúdiť. Ak tender vyhrá štátna firma, privatizácia to doslova nie je, ide len o zmenu vlastníctva," uvažuje Elizej Macho, ekonomický analytik Tatra Banky.

Predsudky, že slovenský strategický podnik by cez investora ovládala vláda iného štátu, nemusia byť podľa ekonómov oprávnené. "To je zložitá otázka, ale nemusí to byť nevyhnutne zlé," myslí si ekonomický analytik Slovenskej sporiteľne Martin Barto. "Závisí však od konkrétneho podniku, ako je napríklad manažovaný," pokračoval.

Okrem toho sa prechodom z jedných štátnych rúk do druhých neodstraňujú riziká štátneho vlastníctva. "V štátnych spoločnostiach je vždy väčší priestor pre korupciu, klientelizmus a viac prvkov nezdravého netrhového prostredia," tvrdí Elizej Macho. "Štátna firma má vždy väčší sklon k neefektívnosti na rozdiel od súkromných."

Štát ako vlastník sa nemusí vždy správať trhovo, o čo v privatizácii tiež ide. "Je tu väčší priestor na ovplyvňovanie štátnymi orgánmi, ktoré sa snažia diktovať podmienky alebo ceny," upozorňuje Macho. (tc)

Privatizácia a ziskovosť