Po niekoľkých rokoch odmlčania a príležitostných krátkych príspevkov vychádza monografia renomovaného hudobného teoretika a kritika Igora Wasserbergera, ktorý dlhé roky predstavoval jedinú slovenskú teoretickú autoritu v oblasti džezovej hudby. Jeho práce boli v priebehu mnohých období jedným z mála zdrojov pravdivých informácií o americkom džeze respektíve o džezovej hudbe ako typickej kultúre zo Západu v takých publikáciách ako Jazzový slovník (1966) či Jazzové profily (1969). Napokon, je celkom pochopiteľné, že Igor Wasserberger spolu s Antonínom Matznerom a Ivanom Poledňákom pripravil trojdielnu Encyklopédiu jazzu a modernej populárnej hudby (1983, 1986 - 1987, 1990).
Ak sa chcete dozvedieť, ako vyzerá významná časť džezovej scény za posledných pätnásť rokov, prečítajte si túto knihu, nie je len výpočtom známych osobností a základných údajov o nich, ktoré možno bez problémov nájsť na internete. Autor sa pokúša o hodnotenie príspevkov niekoľkých osobností. Sú tu invenčné postrehy, historické súvislosti a vývojové paralely s minulosťou vyslovené teoretikom hlboko ponoreným do problematiky.
Wasserberger konfrontuje tradičné džezové myslenie s moderným inovačným prístupom na príkladoch Franka Sinatru, Bennyho Golsona, Jima Halla, Herbieho Hancocka, Johna McLaughlina, Wyntona Marsalisa, Kennyho Garretta, Bélu Flecka, Christiana McBrida, Marie Schneiderovej či Dava Douglasa.
Tradičné a nové prvky, mainstream a neoklasicizmus, bopové modifikácie, otázky perfekcionizmu v džeze - to sú problémové okruhy, ktorými sa práca zaoberá typicky "wasserbergerovsky" premyslene a systematicky. Pre mladých ľudí bude určite provokujúci názor, že "džez dlhodobejšie neznáša elektrifikáciu" a džezrock spolu s fusion music boli len prechodnými smermi, nie sú džezu vlastné, pretože aj väčšina predstaviteľov džezrocku sa napokon vrátila k akustickej podobe džezu. Výraznú výnimku v tomto smere však predstavoval Miles Davis.
Tu sa odráža základný problém smerovania moderného džezu obsiahnutý vo fenoménoch súčasného džezu podľa Igora Wasserbergera. Prostredníctvom estetiky postmoderny sa dajú strešne uchopiť rôzne džezové prejavy, čo však nerieši konfliktný vzťah ortodoxne džezového cítenia a džezových projektov zasahujúcich do rocku, etnickej či elektronickej hudby.
Autorovi sa však podarilo brilantne vystihnúť základné smerovania džezu a štýlovo diferencovať svetovú scénu od deväťdesiatych rokov po súčasnosť, hoci podľa mnohých teoretikov sa "štýl" stráca (alebo ho nevedia identifikovať?). Túto prácu stojí za to čítať, mnoho sa z nej naučíte a spoznáte v nej interesantný pohľad jedného z najvýznamnejších džezových teoretikov svojej doby.
Autor: YVETTA KAJANOVÁ(Autorka pôsobí na Katedre hudobnej vedy FF UK)
