Magdaléna Robinsonová s fotografiou Pierot (Milan Sládek) na svojej výstave v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci.
FOTO SME - PAVOL MAJER
Portréty slovenských výtvarných umelcov, Pierot, Taliansky zápisník, In memoriam Osvienčim, Strašiaci - to sú cykly, ktoré vytvárajú pôsobivú panorámu tvorby fotografky MAGDALÉNY ROBINSONOVEJ (1924). V retrospektívnom oblúku od roku 1948 po koniec osemdesiatych rokov predstavuje takmer sto fotografií na výstave v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci. V kurátorskej koncepcii Ľudmily Peterajovej sa otvára dnes o 17.00 h pri príležitosti autorkinho životného jubilea.
"Niektoré veci tu síce nie sú, ale z podstatných fotografií tu nič nechýba," povedala v rozhovore pre SME Magdaléna Robinsonová. "Keď sa pozriem dozadu, vidím pekný a plný život, lebo som robila, čo som robila rada. Môžem si spokojne povedať, že som bola na ceste vývoja jedným kamienkom."
Chmúrne ráno
Som čiernobiela fotografka, hovorí Robinsonová a jej snímky to zväčša potvrdzujú. Výnimkou je len posledná séria zo Strašiakov, v ktorej cítiť záľubu v insitnom umení. "Čiernobiela fotografia sa ťažšie vytvára a aj ťažšie fotografuje," hovorí autorka. "Farba totiž uhládza, čo musíte v nuansách od čiernej k bielej doťahovať. Farbu vidím medzi čiernou a bielou." Robinsonová si všetko pri tvorbe fotografie robila sama. Fascinovalo ju sedieť pri zväčšovákoch a dokonca v začiatkoch ochutnala, aký je rozdiel medzi ustaľovačom a vývojkou.
"Svoju profesiu si musíte odžiť," tvrdí Magdaléna Robinsonová, ktorá prešla ťažkou životnou skúškou. V Slovenskom národnom povstaní bojovala ako partizánka a následne sa dostala do niekoľkých koncentračných táborov. Bola aj v Bergen-Belsene, kde bol aj Josef Čapek.
Robinsonovú tam zastihlo už len jeho parte, ale Čapkova báseň Mrtví z vozu ju inšpirovala k neskoršej fotografii s názvom Chmúrne ráno. Tú si cení doteraz ako jednu zo svojich najosobnejších výpovedí.
Zamurovaná kniha
V Tatranskej galérii v Poprade je v týchto dňoch sprístupnená putovná výstava Magdalény Robinsonovej o Izraeli. Fotografie vznikli v rokoch 1966 - 67 a inštalovali ich pri príležitosti prvých transportov. Vyše tridsať rokov však boli zamurované na chate Arnošta Lustiga v Čechách a aj preto sa sprievodná kniha volá Kniha o Izraeli s podtitulom Zamurovaná kniha. Pred dvoma rokmi ju ocenili v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska.
"Pôvodne mal text písať Ladislav Mňačko, ale emigroval a ja som požiadala Arnošta Lustiga," hovorí Robinsonová. "Súhlasil. Zobral si odo mňa kompletný fotografický materiál a spolu so šiestimi rukopismi ich zobral na chatu. Medzičasom k nám prišli vojská Varšavskej zmluvy a aj Arnošt odišiel. Cudzí ľudia mi odporučili, aby som po fotografiách nepátrala. Bude to vraj pre mňa lepšie. Zostala som smutná, ale asi pred tromi rokmi mi zavolali zo Židovského múzea v Bratislave, že sa fotografie zázračne našli. Vraj ich tam spolu s Lustigovými textami kedysi zamuroval spisovateľ Ota Pavel."
Požehnanie od Sudka
S Josefom Sudkom sa Magdaléna Robinsonová zoznámila ešte ako študentka v pražskom Rudolfíne. Na drevených schodoch nad organom tam sedávali študenti, muzikológovia - a legenda svetovej fotografie. Bolo po vojne a Magdaléna Robinsonová končila grafickú školu.
"Pripravovali sme absolventskú výstavu v Melantrichu a mali sme si pozvať nejakých ľudí," spomína fotografka. "Ja som si pozvala Sudka. Fešando, čo vy máte s tou výstavou spoločné? - opýtal sa ma začudovane Sudek. Viete, ja fotografujem, odpovedala som nesmelo a on bodro odvetil: Tak to si pôjdem pozrieť. Keď na výstavu prišiel Sudek, všetci ostatní mi boli ukradnutí. Držala som sa ho ako kliešť. On pohmkával, škriabal sa po briadke a nakoniec mi povedal: No, môžeš fotografovať. Bolo to pre mňa najväčšie ocenenie."
Magdaléna Robinsonová sa so Sudkom stretávala aj neskôr. Keď mala dvadsaťpäť rokov, potrebovala fotografické portréty a Tibor Honty jej odporučil práve Sudka. Slávny fotograf od svojej niekdajšej chránenkyne nič nechcel. Pustil jej hudbu a dal sa do fotenia. "Exponoval tak dlho, že mi skoro vyliezli oči z jamiek. Fešando, nemrkajte, povzbudil ma Sudek a ja som počúvla. Vznikol z toho normálny portrét, ktorý mám odložený doteraz a bude aj na bratislavskej výstave."
