Mladý muž na chodbe parlamentu hovorí do mobilu: "Stále rokujú, prídem neskôr. Do kina nestíhame, s večerou ma nečakaj." Zapáli si cigaretu, popíja kávu z automatu a čaká. Je to novinár.
Ako žijú novinári? Pracujú aj cez víkendy, po nociach, niektorí majú problémy v rodine a po čase aj so zdravím. Ale zato majú veľkú úctu k vlastným názorom, inak povedané, sú namyslení, mnohí si tykajú s politikmi a poznajú vplyvných ľudí. Vedia, že fráza o médiách ako o siedmej veľmoci nie je prázdna.

Ich pracovný deň v novinách sa začína okolo deviatej ráno, niektorí však chodia do redakcií už na siedmu. Skontrolujú, čo píše konkurencia, idú na poradu, kde sa dohodnú, čo kto píše. "Treba ísť do Trebišova, sú tam problémy s Rómami. Bolo by dobré ostať tam do konca týždňa... Je ďalšia kauza... Mali by sme osloviť Dzurindu, čo na ňu hovorí... Na hraniciach boli veľké rady, treba preveriť prečo...," rozdeľuje prácu šéf. "Ale Dzurinda zasa nič nepovie, pôjde z rokovacej budovy do svojej kancelárie tunelom. Alebo povie, že sa vyjadrí, keď to uzná za vhodné," debatujú novinári so šéfom. "Treba urobiť chrípku, znova je epidémia... A aj počasie, lebo sa opäť zbláznilo... Na ktorú stranu to pôjde, dokedy mám čas...? Mali by sme dať na prvú stranu už aj hokej, začínajú sa majstrovstvá... Koľko riadkov mi dáte na moju tému...? Ja chcem celú stranu..."
Porada sa skončila, rozdrnčia sa telefóny, niektorí berú autá, fotoaparáty, vyrážajú do mesta. Tí, čo idú do terénu na niekoľko dní, utekajú domov pre veci.
Každá strana v novinách má iný čas uzávierky. Novinári musia stihnúť svoju tému napísať včas, lebo nastane panika, že strana bude prázdna. Popoludní je v redakcii maximálny ruch, každý niekam telefonuje, zháňa fotografie.
"Čo keby sme oslovili k tomu tunelovaniu ešte právnika a ekonóma?" volá šéf novinárovi večer, tesne pred uzávierkou hlavnej, prvej strany. Ten má niekoľko minút na to, aby ich zohnal.
Medzi šiestou a ôsmou večer sa ruch prenáša na vedenie redakcie, grafikov a jazykové korektorky. Redaktori v tom čase už postupne odchádzajú domov, rozmýšľajú, o čom budú písať zajtra.

Slovenská špecialita - invázia mladých
"Pre novinárov, ktorí sú do práce ponorení, je to vyčerpávajúca práca. Prevláda drina, ktorá nepozná cvikacie hodiny. Politický život žije 24 hodín, novinár musí byť nasaditeľný kedykoľvek," hovorí známy slovenský novinár Milan Žitný.
Aj preto je medzi slovenskými novinármi toľko mladých ľudí. Vydržia maximálne nasadenie dlhší čas. Iný dôvod, prečo vypadla staršia generácia, je bývalý režim. Diváci, čitatelia, aj samotné redakcie vznikajúcich médií buď odmietli bývalé hviezdy socialistickej žurnalistiky, alebo sa ony samy neboli ochotné prispôsobiť zrýchlenému tempu a mnohorakosti, ktorú poskytuje sloboda.
Dnes je bežné, že prezidenta či premiéra spovedajú 25-roční novinári. V niektorých televíziách a rádiách sú spravodajské tímy zložené z ľudí s vekovým priemerom ešte nižším. Dvadsaťroční mladíci píšu politické komentáre.
V krajinách s dlhoročnou tradíciou slobodných médií je takýto nápor mladých novinárov nepredstaviteľný. "Tam je priestor pre komentáre vyhradený skúseným novinárom, ktorí prešli celým rebríčkom hierarchie," hovorí Milan Žitný. Ale u nás je to istá daň a časom sa to zmení, myslí si.
Komentátor SME Peter Javůrek, ktorý osem rokov pracoval pre najvýznamnejšiu svetovú agenúru Reuters, je takmer štyridsiatnik a mladí novinári ho už považujú za seniora. "Je to zvláštne," hovorí Javůrek.
Neskúsenosť mladých ľudí sa podľa neho prejavuje najmä v televíziách. "Novinár musí prežiť niekoľko volieb, aby získal potrebný odstup." Inak podľahne pocitu, že všetkému rozumie len preto, lebo si tyká s politikmi. Javůrek uznáva, že mladí novinári sú veľmi draví a často aj lepší ako starší, "ale to neznamená, že sa majú hneď objaviť v novinách alebo na obrazovke".
Čo si myslí mladá novinárka o starších kolegoch? Redaktorka SME Monika Žemlová má 22 rokov a patrí k najvýraznejším zo svojej generácie. "Poznám aj dynamických starších novinárov. Od niektorých sa dá dosť naučiť." Ale práve na starších jej prekáža to, pred čím sami varujú tých mladších. Tykajú so totiž s politikmi a chodia s nimi na pivo. "Podľa mňa nie je celkom správne, keď novinár oslovuje politika čau Miky, čau Béla, čau Vlado," hovorí.

Obed s partnerkou? Zabudnite
Čo znamená mať novinára za životného partnera? Treba sa vyhýbať spoločnému pozeraniu televíznych správ, o niektorých témach radšej nehovoriť. A nedúfať v spoločné obedy. Peter Javůrek: "Za osem rokov, čo som robil v Reuters, som si nedokázal ani raz naplánovať obed so svojou manželkou. Novinár ráno nevie, či popoludní nebude v inom meste."
Ale aj keď novinár príde večer domov, nemá hneď náladu ísť do kina. "Partnerka by mala vedieť tolerovať, že ak dobrý novinár dopíše článok napríklad o páde vlády, tak nebude mať chuť už o pol hodinu na komédiu v kine. Dobrý novinár žije veľa životov naraz, práca ho privedie do situácií, v ktorých by sa inak nemohol ocitnúť a medzi ľudí, ktorých by inak nestretol," hovorí Javůrek.
Pracujú aj cez víkendy. Najviac vyťažení cez víkendy sú športoví novinári. Futbal, hokej, lyžovanie bývajú najmä v sobotu a v nedeľu.
Zdanlivo príťažlivú prácu majú novinári zo zahraničných oddelení, ktorí by mali veľa cestovať. Fakt ale je, že redakcie nemajú na veľké zahraničné reportáže dosť peňazí a mnohým sa do sveta ani nechce. "Slováci nie sú veľkí cestovatelia. Je ľahké robiť frajera v redakcii, alebo na tlačovke na Slovensku, ale je iné, keď je redaktor vystrčený v zahraničí a každý z kolegov sleduje, aký materiál odtiaľ donesie," hovorí Javůrek.

Informácie aj z krčmy
Novinári väčšinou vedia omnoho viac, ako môžu napísať. Existujú akési súkromné burzy - stretávanie sa s ľuďmi, ktorí majú informácie. Ich získavanie si vyžaduje obete - treba si posedieť pri poháriku, pri káve. Niekedy sa v jednej krčme dá naraziť aj na dvadsať novinárov z rôznych redakcií, ktorí debatujú o robote.
Majú informácie, ktoré bežní ľudia nemajú. To novinárom nezdravo zvyšuje sebavedomie až k namyslenosti. Obdivujú svoje znalosti, ktoré ale často nepochádzajú zo štúdia, ale z tlačoviek, počutia a z prehrabávania sa v archívoch zahraničných agentúr. Majú priveľkú úctu k svojim vlastným názorom. "Tento jav je dosť rozšírený," hovorí Milan Žitný.
Redaktor Michal Tvarožek, ktorého hlas sa stal symbolom Slovenského rozhlasu, pozná mladých novinárov, "čo boli dvakrát na obrazovke, prípadne im poskytol minister rozhovor a hneď sú v oblakoch". Ale na druhej strane priznáva, že "nám staršej generácii chýba dravosť, vlastné názory, teda to, čo teraz mladých novinárov ohromne posúva dopredu".

Remeslo to nie je
Niektorí novinári hovoria, že novinárčina je len remeslo, ktoré sa dá naučiť ako každé iné. "Podľa mňa je to dnes skôr umenie. Remeslo to bolo kedysi, keď boli mantinely, nedalo sa uhnúť. Dnes je to umenie v správaní sa, v položení otázky," hovorí Michal Tvarožek.
A ak by sme to aj uznali za remeslo, muselo by sa podľa Milana Žitného hovoriť aj o tom, čím sa odlišuje od iných remesiel. "Má zvláštnosti - osobitosti štýlu, politická žurnalistika sa bezprostredne dotýka verejného života. To sa dá ťažko o iných remeslách povedať."
Žurnalistika sa dá ako remeslo vyštudovať, hoci veľa známych slovenských novinárov má úplné iné školy.
"Omnoho dôležitejšie ako škola, je dodatočné vzdelávanie, ktoré by u novinára malo byť celý život," hovorí Javůrek. Porovnávajúc so susedmi vidí, že slovenskí novinári robia často chyby vinou nevzdelanosti. "Stane sa, že v televízii s dobrým profilom odznejú historicky nepotvrdené veci, špekulácie, ale sú podané ako fakt. To vzdelaný novinár nemôže pustiť."
Ani v západných médiách nie je pre novinára podmienkou vyštudovať žurnalistiku. Oceňuje sa najmä talent, štýl, vzdelanie. "Vyštudovaný novinár s diplomom ešte nič neznamená, lebo sa v novinách rýchlo môže ukázať, že za tým nič nie je," hovorí Javůrek.
V škole nenaučia novinára, ako napríklad vysvetliť čitateľom, ako sa na Záhorí vyrábajú drevené varechy. "Pred článkom o výrobe variech by si mal niečo o tom naštudovať a pripraviť sa. To je samovzdelávanie, ktoré z neho robí dobrého novinára," povedal Javůrek.

Jeden z dôvodov, prečo slovenskí novinári nechodia do sveta
Slovenské redakcie do Iraku svojich reportérov na dlhší čas nevysielali. Do krízových oblastí naši novinári celkovo veľmi nechodia. A nie je to len z bezpečnostných dôvodov.
Vyslanie reportéra do krízovej oblasti je veľmi drahé. Koľko stojí napríklad vyslanie redaktora do Iraku na jeden mesiac?
Najlacnejšia spiatočná letenka z Viedne do jordánskeho Ammánu stojí tento mesiac 376 euro. Z Ammánu sa novinári prepravujú do Bagdadu taxíkmi. Za zhruba tisíckilometrovú cestu krížom cez Irak taxikári pýtajú najmenej tristo dolárov (so spiatočnou cestou 600). Na taxikárov, ktorí čakajú na bežných zákazníkov pri letisku, sa spoľahnúť nemožno a preto treba mať na cestu do Bagdadu objednanú preverenú firma, ktorej šofér nesklame ani v najhorších situáciách.
Ak novinár nechce sedieť v hoteli, musí sa po Iraku pohybovať taxíkmi, čo sú ďalšie stovky až tisícky dolárov - tie treba mať, samozrejme, v hotovosti.
Bez satelitného telefónu je novinár v Iraku stratený, potrebná je aj najmodernejšia počítačová technika.
Lacný hotel v Bagdade stojí okolo 30 dolárov na noc, čo je za mesiac 900 dolárov. Spoľahlivé overené hotely, kde bývajú západní novinári, sú omnoho drahšie.
Zahraniční novinári majú kompletnú výbavu - modré prilby s nápismi PRESS, nepriestrelné vesty. Na Slovensku má nepriestrelnú vestu pravdepodobne len jeden novinár, aj tá však patrí skôr medzi ľahšie vesty nie príliš vhodné do Iraku. Prilbu nemá asi ani jeden. Ministerstvo obrany materiál nepožičiava, jedine ak má prebytočné veci - špičkové nepriestrelné vesty a prilby k nim nepatria.
Policajná vesta v Army Shope v Novej Bani veľkosti XL stojí 17 930 korún, aj tá je však len na ochranu proti krátkym zbraniam. Na ochranu proti dlhým treba priplatiť ďalších 11-tisíc.
Podľa hovorkyne ministerstva obrany Kataríny Heimschildovej stojí kvalitná kevlarová prilba okolo 15-tisíc a špičková vojenská nepriestrelná vesta od 40- do 60-tisíc.

Novinári venujú veľkú pozornosť sebe
"Zdá sa, že medzi novinármi, je relatívne nadpriemerné percento tých, ktorí sú orientovaní na kariéru. Rodinu si zakladajú neskôr alebo vôbec, pracujú dlhšie ako iní, priatelia sa predovšetkým s ľuďmi rovnakej profesie. Nepravidelná pracovná doba, večerné uzávierky pochopiteľne podporujú niektoré návyky, napríklad konzumáciu kávy," hovorí Jan Jirák z Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe, ktorý sa pred časom zaoberal výskumom novinárov v Česku.
Myslia si novinári o sebe viac, ako ostatní? Vedia aj viac zariadiť? Napríklad, keď v Iraku nedávno prepustili zajatých českých novinárov, vláda pre nich poslala špeciál. Chcela si u novinárov urobiť očko, alebo sa bála, že by ju obviňovali? Sú novinári kasta, ktorá sa snaží odlíšiť sa od ostatných?
"Keď sú novinári ohrození, kolegovia všade vo svete im venujú veľkú pozornosť sami sebe. Zabitý lekár či učiteľ nikdy nevzbudí takú pozornosť médií, ako zabitý novinár. Je to akási profesijná solidarita, je v tom kus narcizmu a asi aj podvedomá snaha brániť samých seba podľa vzoru - nabudúce by som to mohol byť ja. Žijeme v čase, keď sú médiá mimoriadne silné, tlačia na verejnosť a politickú sféru a vytvárajú dojem vlastnej dôležitosti. Pokiaľ ide o konkrétny prípad troch unesených novinárov v Iraku, správanie českej vlády bolo dané snahou predchádzať krvipreliatiu. Trochu nečakané bolo až vyslanie špeciálu. Tento krok nikto nevysvetlil, kritizovali ho aj médiá a ani unesení o to nestáli."

Čo sa deje s článkom, kým si ho prečítate v novinách
Novinár si pripraví tému a napíše článok (buď bežné denné spravodajstvo z dôležitých tlačových konferencií, alebo tému, ktorá mu vyplynie zo sledovania svojho rezortu) a pošle ho do redakčnej siete. Vedúca vydania alebo šéf spravodajstva si ho prečíta a rozhodne, na ktorú stranu článok umiestni.
Potom ho vezme do rúk editor, ktorý ho štylisticky upraví, vydiskutuje s autorom sporné veci a označí, aby zástupkyňa šéfredaktora pre spravodajstvo alebo šéfredaktor vedeli, že je pripravený na to, aby s ním mohli pracovať. Oni definitívne rozhodnú o tom, na ktorú stranu bude článok zaradený a či nie je téma natoľko dôležitá, aby išla z prvej strany.
Po šéfoch článok skontroluje jazyková korektorka, ktorá opraví gramatické chyby, prípadne zmení niektoré slová (napríklad cudzie) za vhodnejšie. V tom okamihu je článok pripravený na zalomenie - grafik ho umiestni na stranu.
Keď je strana hotová - sú na nej všetky texty a fotografie, grafik ju vytlačí v troch kópiách - pre vedúceho vydania, šéfa a jazykovú korektorku. Vedúci vydania skontroluje technické detaily, jazyková korektorka opraví drobné chyby a skontroluje správnosť rozdelenia slov na konci riadku, šéfovia rozmýšľajú nad vhodnejšími titulkami. Grafik vyznačené chyby v počítači opraví a potom stranu elektronicky odošle do tlačiarne.

Ľudia majú skreslenú predstavu o novinárčine

O zvykoch novinárov a ich živote hovorí ELENA HRADISKÁ z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Majú novinári sklony k horšiemu životnému štýlu, k horšej životospráve?
Pracovný čas mnohých novinárov výrazne prekračuje štyridsať hodín do týždňa a z toho vyplýva potreba stimulovať organizmus. K ich stimulátorom preto môže patriť káva, cigarety, alebo mierne dávky alkoholu. Súvisí to s typom práce. Pracovná záťaž je dlhodobo nadpriemerná.
U novinárov sa pomerne často prejavujú zdravotné problémy, málo novinárov športuje. Aké najčastejšie zdravotné problémy majú?
Problémy sa týkajú najmä chrbtice, tráviaceho ústrojenstva, ochorenia srdcovo-cievneho systému, vyskytujú sa príznaky neurózy, ale aj iné psychické ťažkosti, napríklad depresie. Ale nie je to nový fenomén, existuje výskum z roku 1967, kde boli u novinárov rovnaké príznaky ako pri výskume v roku 1996. Myslím si, že je to tak dodnes a možno sú na tom súčasní novinári, najmä z denníkov a spravodajstva ešte horšie. Novinári nežijú zdravo, režim práce a odpočinku je nestály, obed často nahradí káva s cigaretou. Keď sme sa vo výskume pýtali novinárov, že ak by menili miesto, čo by bolo dôvodom, hneď za argumentom, že sú nedostatočne finančne ocenení sa objavil argument nadmernej psychickej záťaže. Chceli zmeniť miesto, pretože je to stresová práca.
Aké majú novinári vzťahy v rodinách? Hovorí sa často, že majú rozvrátené rodiny.
Vo výskume novinárov dennej tlače sa ukázalo, že veľká časť z nich žije v iných ako štandardných prvých manželstvách. Napríklad novinárky a novinári sú buď rozvedení, alebo žijú ako druh a družka, prípadne žijú už v druhom manželstve. Významné je percento žien - novinárok, ktoré nie sú vydaté. Mladé novinárky predlžujú čas, kedy vstúpia do manželstva, najskôr si budujú kariéru.
Prečo je to tak? Práca novinára tak pohlcuje?
Z vlastnej skúsenosti z Katedry žurnalistiky FF UK viem, že veľká časť študentov začína pracovať v druhom - treťom ročníku. Po skončení školy, čo by mal byť prirodzený čas vytvárania si trvalejších osobných vzťahov, prípravy na budovanie rodiny, naplno nastupujú do pracovného procesu. Potreba udržať sa v práci, príležitosť dosiahnuť uznanie, možnosť ísť pracovať alebo študovať do zahraničia, pokračovať v rozvoji kariéry, vedie k tomu, že neudržujú vzťahy tak, ako iní. Možno by bol zaujímavý výskum, či je o novinárky záujem. Oni sa stávajú emancipované, samostatné, finančne nezávislé s vysokými nárokmi. Možno si preto ťažšie hľadajú partnerov.
Je novinárčina pre ostatných ľudí atraktívna? Je lákavé mať partnera alebo manžela novinára?
O novinárov z televíznych obrazoviek určite záujem je, lebo sami sú často medializovaní, verejnosť má príležitosť poznať ich aj z inej stránky ako z novinárskej, k čomu oni často prispievajú. Nie som si istá, či je to prospešné. Médiá vyťahujú exkluzívne časti z novinárskej profesie, napríklad v akom byte býva moderátorka, v akom moderátor, ako dovolenkujú, aké auto majú, kde sa radi zabávajú. Pritom moderátori často nie sú novinári v pravom slova zmysle. A ľudia majú potom skreslenú predstavu, aká je novinárčina krásna a zábavná. Keby verejnosť videla, koľko skutočný, kvalitný novinár pracuje, koľko čiernej práce musí denne urobiť, čo všetko musí vedieť, obraz by bol iný.