Mišo Suchý žije v Amerike od roku 1988, americké občianstvo nemá záujem prijať. Žije v Syrakúzach, fotografuje, nakrúca, prednáša film na Syracuse University. Je otcom dvoch synov, Myka a Marka. Do Bratislavy sa stále vracia za svojimi rodičmi a priateľmi. V zábere z filmu Home movie: Domáce kinečko o dome a domove kupuje so svojou manželkou Lindou posteľ. FOTO - MIŠO SUCHÝ
Slovenský fotograf a režisér Mišo Suchý, žijúci vyše 15 rokov v Spojených štátoch, rozpráva o hľadaní a preciťovaní svojho nového domovaFotografa a režiséra MIŠA SUCHÉHO kedysi mama zapísala do školy s rozšíreným vyučovaním anglického jazyka. Jeho však bavil hokej, trucoval a po anglicky sa nenaučil ani slovo. "Ale mamy vždy vedia!" hovorí dnes. Ako vysokoškolák sa zaľúbil do Američanky Lidky a vybral sa za ňou. Na zmeny a ťažkosti vo svojom živote - nielen s jazykom - reagoval aj kamerou.
V bratislavskom kine Mladosť sa dnes o 16.00 h premieta jeho film Domáce kinečko (O dome a domove).
Čo ste v Amerike začali nakrúcať ako prvé?
S kamarátom a kameramanom Máriom Homolkom sme v roku 1993 cestovali naprieč Amerikou. Sledovali sme vzťahy človeka so psom, a tak vznikol film O psoch a ľuďoch. Pes - nemý tvor - bol prostriedkom, ako vyjadriť pocity človeka, ktorý nerozumie po anglicky a nerozumie ani svetu, v ktorom sa ocitol.
Ako začalo vznikať Domácke kinečko?
V roku 1997 sa nám narodil syn, ja som dostal nejaké filmové štipendium a z neho som si kúpil malú kameru. S malou kamerou sa úplne mení spôsob, akým pracuješ. Slovo nakrúcať ani nie je primerané. Nosíš si ju stále so sebou a jednoducho fotografuješ, veľmi spontánne. Tento film už nie je len pozorovaním zvonka, prezrádza to aj názov, v ktorom sme sa pohrali s motívom domova.
Robil sa ťažšie?
Mnohí už nakrúcali o tom, aká je Amerika vyumelkovaná, čudná, bláznivá - Francúzi milujú tieto filmy. Dobre, ale to všetci vieme. Radšej som sa pokúsil nakrútiť film, ako tam žiť. Tým som sa vlastne podujal na oveľa komplikovanejšie pochopenie Ameriky. Zameral som sa na to, čo sa len veľmi ťažko pomenúva - čo vytvára identitu človeka, s čím sa identifikuje. Je môj sused Američan, alebo je to skrátka môj sused? Je toto nafúkaný Parížan, alebo je to Jean či Jacques? Keď si tieto otázky zodpovieš, zásadne sa zmenia tvoje vzťahy.
Kedy u vás táto zmena nastala?
Viete, moje deti sú Američania, a s nimi mám najpevnejšie vzťahy. Deťmi sa všetko mení. O psoch a ľuďoch bol film ironický, uštipačný, ako to už my, Slováci, vieme, ale keď máš deti, nemôžeš na ne prenášať svoje komplexy a mindráky.
Home video - premietané na verejnosti v kine, to je trochu zvláštne spojenie, nie?
Áno, ale film je tak trochu aj hrou so žánrom. Samozrejme, domáce kino ťažko prestupuje hranice rodiny, baví len toho, kto ho nakrútil. S Marekom Šulíkom, ktorý film strihal, sme však s formou amatérskeho filmu pracovali vedome. Marek vyhľadával estetiku obyčajnosti a domácnosti - vznikol tak film, ktorý je na pomedzí dokumentárnych konvencií a experimentu s materiálom každodennosti.
Základom vášho Home movie je intimita a blízkosť. Nemali ste problém zverejniť ju?
Už pri nakrúcaní som vedel, že film nerobím len pre seba. Keď sa premietal verejne, mal som tento problém už vyriešený. Už som dbal len o to, aby som sa vyhol narcisizmu. Viem, že niektoré scény nebolo ľuďom jednoduché pozerať. Bolo to však aj tým, že tu ešte nie sme zvyknutí na filmovú estetiku malej kamery, ktorá je nástrojom blízkosti a introspektívy.
Keby ste robili so štábom, nedosiahli by ste takú intimitu?
Neviem, nikdy som týmto spôsobom nepracoval, je mi cudzí. Určite má na film vplyv, keď na človeka svieti reflektor a visí nad ním držiak na mikrofón. Po čase si však ľudia na kameru zvyknú, dôležitým ostáva len vzťah medzi nimi a režisérom. Náš film bude premietaný s dokumentom Theodory Remundovej Ničeho nelituji. Je to skvelý film, cítiť, že bol nakrúcaný so štábom, ale o nič tým neprišiel.
Čo je najťažšie, keď obrátite objektív aj na seba?
Dokumentarista Frederick Wiseman povedal: Najhoršie je, ak sa realita zrazu sploští, aby naplnila určitú ideologickú dogmu. Ako tvorca vidíte veci komplexne - ako však obsiahnuť komplikovanosť života, keď rozprávate vlastný príbeh? Film by mal byť postavený tak, aby bol zrozumiteľný. Ten náš vznikol v podstate v strižni, je viac-menej mozaikou. Nemá literárny príbeh, veci len evokuje, ale zase hľadá v človeku hlbšie.
Prečo ste si na strih vybrali práve Mareka Šulíka?
Mal som mechy materiálu a tušil som, že v nich je film. A vedel som, že ho musí strihať Slovák alebo Európan, pretože Američania chápu rozvíjanie príbehu inak ako my, príliš literárne. Mareka mi poradil Mário Homolka, lebo vie, ako strihám. Naši strihači sú zvyknutí čakať na pokyny režiséra, a vedia ich výborne naplniť. Ja však robím inak. Hľadal som človeka, ktorý by mal odstup, a zároveň by chápal, o čo sa snažím. Marek bol ideálny, lebo má erudíciu režiséra a je skvelým dramaturgom. Je to aj jeho film.
Potreboval vás spoznať?
Veľa som mu o sebe rozprával, zveril som sa mu so svojím poznaním, úvahami. Keď som mu odovzdal korešpondenciu s mamou - keďže som ju chcel vo filme mať - zdalo sa mi, že má dokonca pocit, že do mňa nahliada až príliš. Takto sme však spolu prišli na to, o čom film vlastne je. Celé dni preto mohol strihať sám.
Prekvapil vás niečím výsledný strih?
Myslím si, že každá scéna má svoj zmysel, aj keď som o niektorých dlhšie uvažoval - napríklad o tej, v ktorej zomrie môj svokor. Jeho odchod Marek prestrihal scénou, keď kupujeme dom. Tak sa to naozaj udialo, a až neskôr som sa dozvedel, že tak to bolo aj v Marekovom živote. Vo filme je veľa jeho myšlienok, jeho príbehu, senzibility. A najmä kumštu. Rozoznal, čo v materiáli je. Pre mňa je to domáce video, on v tom videl metaforu. Z osobného vytvoril všeobecné.
Koľko mu to trvalo?
Asi tri mesiace. Nadrel sa ako kôň. Spýtajte sa ho, či na to rád spomína! (smiech)
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ
