Vladimír Renčín. FOTO - ČTK
Pred stánkom vydavateľstva Eminent sa vinie dlhý rad žiadateľov o podpis. Všetci sú trpezliví, pretože vedia, že mať autogram práve od tohto človeka sa považuje za úspech najvyššej dôležitosti, ba takmer národnej hrdosti. Za veľtrhovým stolčekom sedí prešedivený muž a občas sa placho poškriabe na brade. Neveriacky sa pozerá na odraz svojej popularity v praxi a aj po hodine autogramiády ochotne podpisuje ďalej, hoci na zdolanie toho množstva kníh je potrebný nadpriemerný fyzický výkon.
Tým mužom je VLADIMÍR RENČÍN, o ktorom sa raz spisovateľ Arnošt Lustig vyjadril, že je kniežaťom českého kresleného humoru. Sám Renčín tvrdí, že nerobí nič iné, len sa usiluje vykonávať svoju prácu poctivo.
Stačí byť v kreslenom humore len poctivý?
Samozrejme, samo osebe by to nestačilo, ale je to dôležitý predpoklad. Snažím sa, aby obrázky boli zároveň vtipné a aby ľudí oslovovali.
Ako si vysvetľujete, že ich dokážete oslovovať už takmer štyridsať rokov?
Ani mne to občas nie je jasné, ale bude to asi v mojej tvrdohlavosti. Aj keď sa mi nedarí, nedám sa znepokojiť, a idem ďalej. A potom - vždy som rád počúval hlas ľudí. Reagujem na veci, čo ich trápia i tešia.
Raz ste povedali, že pri tejto reakcii načúvate aj svojmu vnútornému hlasu. Rozširujete tým realitu okolo seba?
Áno, je to na pomedzí reality a fikcie. Využívam obidve polohy, aby tomu ľudia rozumeli a zároveň obrázky boli moje.
Ktoré sú ďalšie podnety?
Pravidelne vychádzam z novín, kníh, ale i televízie. Pri mojej práci musím byť stále na pulze dňa. Inak to ani nejde, keď kreslím aktuálne situácie. Zároveň si myslím, že nie je na škodu, keď autor občas nechá dorozprávanie obrázka aj na diváka.
Nie je na to súčasný človek príliš lenivý?
Je, ale bol by som zlý karikaturista, keby som to prijal bez výhrad.
Myslíte si, že svojimi kresbami vplývate na jeho správanie?
To je asi príliš silné prirovnanie. Mne by úplne stačilo, keby ľudia aspoň občas popremýšľali.
Často vás porovnávajú s Vladimírom Jiránkom. Ako vnímate populárnu ľudovú hru - kto je lepší?
Považujem ju za nezmysel. Kresba a umenie vôbec predsa nie je hitparáda. Keď sa s Jiránkom, ale aj s ďalšími skvelými českými kresliarmi stretneme, tak sa tomu schuti zasmejeme.
Stáva sa vám, že redakcia vašu kresbu odmietne?
Tak teraz už len veľmi výnimočne, ale spočiatku to také jednoduché nebolo. Možno, že teraz si už na mňa netrúfnu, hoci sám viem, že nie všetky kresby sú najlepšie.
Aj tak ich odovzdáte?
Viete, je v tom viacero okolností - napríklad časová tieseň, ale kresbu, za ktorou by som si osobne nestál, by som nikomu nedal.
Vo vašich karikatúrach sa často objavuje aj šport. Pozerali ste majstrovstvá sveta v hokeji?
Mám hokej rád a navyše, je to moja práca sledovať udalosti, ktoré práve u ľudí rezonujú. Žiaľ, Česi mi v tomto roku veľa radosti neurobili.
A Slováci?
Držal som im palce a veril, že získajú medailu.
Vladimír Renčín (1941) žije v Hradci Králové. Svoj prvý obrázok publikoval v novinách ako osemnásťročný. Vyštudoval ekonomickú školu, ale v roku 1965 sa stal výtvarníkom z povolania. Pravidelne publikoval v časopisoch i novinách (najmä Mladý svět, Dikobraz, Věda a život, po roku 1989 Lidové noviny a iné). Prvá kniha Kos a kosinus, ktorú vydal spoločne s Rudolfom Křesťanom, mu vyšla v roku 1969. V 70. rokoch mal na štyri roky zákaz publikovať. V 80. rokoch slávil svoje najväčšie úspechy. Jeho výstavu v pražskej Staromestskej radnici navštívilo 140-tisíc ľudí a kniha Lety a pády vyšla v náklade 157-tisíc výtlačkov. Písal aj divadelné libretá, muzikál a vyskúšal si aj televíznu tvorbu - vytvoril trinásť dielov večerníčkov Zvířátka pana Krbce. Ilustroval články aj knihy z oblasti matematiky, biológie, sprevádzal články o fyzike, lekárstve, chémii, robotike, archeológii. Dnes má za sebou úctyhodné množstvo kresieb publikovaných doma i v zahraničí. Spolupracuje s redakciami v zahraničí - napríklad Die Zeit, GEO a Bild der Wissenschaft (Nemecko), The Bulletin of the Atomic Scientist, Time (USA), New Scientist (Veľká Británia) a ďalšími.
Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Praha
