je zas štýlovým zločincom. Keď je s kapelou MIG 21 na Slovensku, publikum spolu s ním spieva "Snadné je žít". Jiří Macháček.
V priamom televíznom vysielaní udeľovania hudobných cien Anděl ste z pódia verejne gratulovali svojej babičke k narodeninám a celá sála pražskej Kongresovej haly s vami skandovala: „Ať žije babička!" Ocenila to?
Bola nadšená a povedala, že sa jej to ešte nikdy nestalo. Predpokladal som, že také niečo ešte nezažila.
Ako v rodine vnímajú váš zmysel pre recesiu?
Zvykli si. Mojim blízkym už vlastne neostáva nič iné, ako akceptovať ma takého, aký som. No, a ja ich za to mám rád.
Ste filmový herec, ktorý si už úlohy môže vyberať. Aké máte najnovšie ponuky?
Na stole mám dva scenáre. Jeden z nich teraz odmietnem a ten druhý budem iba čítať. O pripravovaných veciach nerád hovorím dopredu, lebo ak mám o prácu naozaj záujem, nerobí mi dobre, ak môj Papinov hrniec vybuble inými otvormi. Para musí ísť do piestu a nesmie vyfučať pretlakovým ventilom. Naposledy som však dokončil filmovanie v Hřebejkovom filme ‚Horem pádem' a v snímke Tomáše Vorla ‚Škřítek', ktoré pôjdu do kín na jeseň. O nich som už schopný hovoriť.
U Jana Hřebejka vraj hráte dobromyseľného skína. Ako sa to dá?
Nemyslím, že je úplne pozitívny a dobromyseľný, ale Hřebejk tvrdí, že je taký dobrý. Páči sa mi, že má v sebe protiklady, nie je jednoznačný, a pritom je výrazný. Film som vlastne ešte nevidel, chcem si ho pozrieť až na premiére. Zatiaľ vôbec neviem, či sa mi rola podarila, len v kútiku duše verím, že áno.
Hráte v ňom s Jaroslavom Duškom, ktorý vás učil na konzervatóriu. Stále ho vnímate ako svojho učiteľa?
Jaroslav hrá akoby môjho guru. Je šéfom a vlastne duchovným vodcom bitkárskeho komanda fanúšikov Sparta Hooligans, ktorého je môj dobrý skín členom. V živote Duška vnímam ako prírodný úkaz.
Keď ste študovali, bol vaším naozajstným guru?
Bol, a nielen pre mňa. Jaroslav má v sebe moc ním byť. Veľa ľudí vrátane mňa tomu kedysi podľahlo. Nasledovali kroky tohto veľkého učiteľa nielen po obsahových, ale aj po formálnych stránkach. No, a niektorí z nás sa dokázali formálnych stránok zbaviť, aby si uchovali tie obsahové a dobrú spomienku. Vždy sme sa dokázali o týchto veciach pozhovárať, teraz sme kamaráti a ja sa teším, že s ním môžem pracovať.
Učil vás improvizáciu a dokonca vás priviedol do legendárneho rádia Mama, v ktorom ste poslucháčov v priamom vysielaní šokovali nepredstaviteľnou recesiou. Stretli ste sa s ním aj v divadle?
Nedávno pripravil v Dejvickom divadle ‚Sekec mazec' - voľnú improvizáciu pre štyroch hercov a štyri herečky. Osem ľudí bez toho, aby boli dopredu dohodnutí, čo vlastne budú hrať, zvládne celé predstavenie. Ani diváci, ani herci na scéne nevedia, čo sa vlastne stane za okamih. Je tam jasne dané napätie, vo vzduchu stále visí otáznik, všetci sú v strehu, ako to dopadne. Obdivujem to a závidím. Ja som odohral asi tridsať predstavení takéhoto typu pod Jardovým vedením, a túto skúsenosť by som odporučil každému hercovi. Je veľmi oslobodzujúca, intenzívna a posúva dopredu.
Neimprovizujete počas svojich koncertov? Máte na to v kapele priestor?
Nielen na koncertoch. Ja môžem improvizovať aj v rámci svojho života - profesionálneho aj osobného. Nič iné mi ani neostáva. Mám pocit, že sa to celé presúva už len do roviny totálnej improvizácie. (Smiech.)
Rovnakým spôsobom ste písali s režisérom Davidom Ondříčkom aj scenár k filmu Jedna ruka netlieska?
Presne tak. Napísali sme ho voľnou rukou. Bol to fajn pocit. Vyjadruje istý životný štýl.
Hoci sa divákom film páči, mnohé kritiky vám vyčítali, že ste nakoniec dosiahli len nejaké spojenie voľných scénok. Čo vám hovoria ľudia, na ktorých mienke vám záleží?
Hlavne mi záleží na tom, aby na film chodili diváci, ktorí keď odchádzajú zkina nebudú mať pocit, že zbytočne vyhodili peniaze za lístok. Na prvom mieste je pre mňa to, aby sa ľudia pobavili a aby som pritom neprekročil vlastnú mieru vkusu. Čo hovoria kritici, beriem s odstupom. O kritiku sa zaujímam len vtedy, ak ma môže inšpirovať. Ak je užitočná pre moju ďalšiu prácu, tak je aj pre mňa dobrá, ale, bohužiaľ, v prevažnej väčšine kritiky také nie sú.
Ako vám zišli na um všetky tie témy vsnímke Jedna ruka netlieska - od superinteligentných detí v sterilnej rodine, cez krimizápletku po transsexuálneho otca, ktorého hrá Jan Tříska, a maniakálne ego mäsožrúta, ktorý je v podaní Ivana Trojana presvedčivejší než Hitler?
Pri písaní sme si hovorili, aké filmy máme radi. Jedným z nich bol film Happiness - Šťastie, ktorý je o samých úchylkách a pritom je veľmi ľudský a zábavný. Asi by som sa nebál priznať jeho vplyv na našu prácu, ale nejako programovo stvárňovať úchylky nebolo naším zámerom.
Mali ste príležitosť napísať si úlohu pre seba. Keď sa na film pozeráte s odstupom času, využili ste ju?
Bol to môj vstupný motív, keď som sa pustil do scenára - že konečne budem hrať hlavnú postavu a môžem ju spoluvytvárať už od prvého momentu. A je pre mňa veľkým poučením, že keď dlho píšete scenár, všetku svoju fantáziu a tvorivú potenciu vyčerpáte skôr, ako sa ocitnete na pľaci. Odrazu prídu ostatní, odpočinutí herci, vezmú veci, ktoré ste dovtedy skoro dva roky spoluvytvárali, a vy už nevládzete. Nečakane sú oproti vám v obrovskej výhode. No musel som to s nimi dotiahnuť do konca. Povedal som si, že aspoň v najbližšom čase nebudem písať žiadny scenár pre film, v ktorom by som mal aj hrať.
Nie je to aj tým, že keď človek píše pre seba alebo o sebe, stráca nadhľad?
O sebe je iná kapitola, to je asi to najťažšie. Zatiaľ som písal len postavu pre seba, ale aj to bolo odrazu veľmi ťažké. Aby človek zistil, čo mu pristane a čo ho niekam posúva, potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorým v týchto hodnoteniach verí. Niežeby som ich nemal, ale... Bol to vlastne môj prvý pokus.
Pred premiérou ste mali skúšobné premietanie, na ktorom sa zistilo, že film najviac oslovuje šestnásťročných. Potvrdilo sa to, keď sa dostal do kín?
Nesledoval som raiting vekovej kategórie divákov, ale 16- až 18-roční ľudia všeobecne chodia do kina najviac. Po dvadsiatke už ani mladí nemajú čas a po tridsiatke už vôbec nie, lebo zarábajú peniaze na to, aby do toho kina mohli ísť ich deti.
Neprekáža vám, že všetci tento váš film porovnávajú so Samotármi?
Myslím, že ľudia ani nemajú inú možnosť. Musia ho porovnávať so Samotármi, pretože takéto porovnanie sa ponúka samo. Robili ho takmer totožní tvorcovia a je to v poriadku.
Máte pocit, že ste týmto filmom oproti Samotárom urobili krok dopredu? A v čom?
Určite. Predovšetkým tu nebol Petr Zelenka a s Davidom sme si to nastavili tak, ako sme to vždy chceli - dodržali sme voľnú metódu písania a scenár sa podaril. Dokázali sme ho nakrútiť, ľudia na film chodia a bavia sa. Ambície a motívy toho, prečo sme to robili, sa naplnili bezo zvyšku.
Chcete azda povedať, že vám išlo o to, dokázať to bez Zelenku?
To nie! (Smiech.) Nemyslím, že nám išlo o to, či to dokážeme bez neho, alebo s ním. My to jednoducho nedokážeme vôbec, a šťastie je vlastne v tom, že napriek tomu sa nám to podarilo!
S čím prichádza režisér Tomáš Vorel vo svojom ‚Skřítkovi', do ktorého vás obsadil?
Som naň veľmi zvedavý. Vorel dokonca uvažuje o tom, že by doň v inštrumentálnej podobe použil piesne MIG 21. Je to celovečerná nemá groteska, v ktorej hlavné postavy hrajú Bolek Polívka a Eva Holubová. O tomto filme som najmenej schopný povedať, o čom vlastne bude. Tým, že je nemý, a scenár nebol napísaný v dialógovej podobe, stojí na autorskom vklade režiséra. Rád sa nechám prekvapiť.
Všetky veci, na ktorých robíte, majú spoločné to, že sú postavené na humore, nadhľade, absurdite, prípadne aj recesii. Nechcete o vážnych veciach vypovedať aj vážne?
Keď je film iba vážny, čo to znamená? Nie je možné uchopiť realitu, ak ju stvárňujete prísne reálne. Vo filmovej histórii takéto pokusy boli, ale mne nič nehovoria. Ambícia zaznamenávať realitu v jej rýdzosti aj tak po pár rokoch pôsobí ako štylizácia. Viac ma láka to, ako sa niekto na niečo pozerá ako to niečo samotné. Keď sa pozriem na ľudí okolo seba, vidím, že každý je nejakým spôsobom smiešny a groteskný a zároveň tragický. Najdôležitejšie je vidieť to dohromady.
Prečo vlastne trváte na istom detskom prežívaní sveta, o ktorom ste neraz hovorili?
Nič iné mi neostáva. Nemám na výber - inak to neviem. Dôležité je, aby bola infantilita dostatočná a rodila sa sama, a tiež, aby neprekročila nejakú hranicu. Ak máte v sebe detský pohľad na svet bez toho, aby bol nejakým chceným a mechanickým, ak si dáte pozor na to, že nebudete v sebe potláčať dieťa a neprepísknete to, vtedy vzniknú šťastné chvíle infantility. Od nich sa už dá plynulo prejsť rovno do senility. (Smiech.)
Dospelosť teda vynecháte?
Mám strach z vážnosti a „reálneho realizmu", ale budem o tom ešte uvažovať.
Viete sa však reálne občiansky angažovať. Nedávno ste spolu s ostatnými filmármi podpisovou petíciou verejne podporili Dostálov návrh novely zákona o štátnom fonde kinematografie, ktorý počíta s ročným príjmom 300 miliónov českých korún od televízií, distribútorov videa, DVD a kín. Majú takéto akcie reálnu váhu?
Táto novelizácia nepožaduje nič viac ako to, čo je v krajinách únie všeobecne štandardným. Pomohli sme urobiť pánu ministrovi mediálnu kampaň, pretože si myslíme, že to, čo presadzuje, je správne. Filmári za ním stoja proti vlastníkom televíznych licencií, kín, požičovní a distribútorom, ktorým sa tento návrh prirodzene nepáči, lebo od nich žiada povinné tri percentná na fond kinematografie.
Ako vyštudovaný právnik ste návrh posudzovali aj z tohto pohľadu?
To nie! Máme na to iných. (Smiech.) Všetkým nám je však jasné, že ak v súčasnosti české filmy vôbec vznikajú a majú vo svete veľký ohlas, to sa deje len vďaka hrdinstvu niektorých českých producentov.
Nevzniká u českých filmárov menšia panika pre to, že ČT prestala podporovať hrané filmy, lebo na ne už nemá prostriedky?
Ja žiadnu paniku necítim, ale prial by som si, aby túto novelu poslanci schválili. Je hanba, keď sa dáva toľko peňazí na Národné divadlo alebo Národné múzeum, a potom neostane na národnú kinematografiu, ktorá možno robí pre Českú republiku oveľa viac, než tieto dve inštitúcie. Okrem toho, nežiadame štátne peniaze, ale tie, ktoré sú zabezpečené zo zdrojov, ktoré spätne zarábajú na českom filme zo štátnych investícií, vložených doňho ešte v 70. a 80. rokoch.
Čo si myslíte, prečo má český film úspech v zahraničí?
Možno vďaka dlhoročnej tradícii, lebo film jednoducho patrí k českej kultúre. U nás je silné zázemie filmových profesií, a čo je hlavné - českí diváci majú film radi a potrebujú ho k životu. A filmári to vedia a snažia sa.
Ste autorom všetkých textov MIG 21. Vo vašej kapele vznikajú skôr slová alebo hudba?
Väčšinou vznikne nejaký nápad, ktorý je napríklad nápevom alebo veršom. Ten dám Tomášovi Polákovi, on mi ho potom rozpracovaný vráti, a niekedy ho posunie úplne inam. Občas pôvodný verš škrtnem a napíšem iný. Inokedy mi zas on prinesie nejakú melódiu alebo refrén a ja sa pokúšam vymýšľať slová. Hovoríme tomu metóda horúceho zemiaku. Keď má niekto z nás nápad už dlhší čas a horúci zemiak ho začne páliť, prehodí ho tomu druhému. Prehadzujeme si ho do chvíle, kým nie je zemiak hotový. V poslednom čase však Tomáš aspoň z dvoch tretín napíše hudbu, ktorú sa snažím otextovať.
Staráte sa mu do hudby?
Rozhodne. Mám svoje limity a rozsah, ktorý keď sa prekročí, tak sú len dve možnosti. Buď začnem cvičiť a vyspievam sa na to, aby som dosiahol na tóny pána skladateľa, alebo, čo je väčšinou, pán skladateľ musí prepísať tóny tak, aby som bol schopný ich zaspievať.
Nemáte strach, že vás ‚kluci z kapely vyhodí', ako to spievate na svojom prvom cédečku Snadné je žít?
Tá možnosť je tu vždy. Aj ja viem, že môžem kohokoľvek z kapely vyhodiť. (Smiech.) Žiť s takýmto strachom by však nikomu neprospelo, takže radšej staviame ako doteraz na vzájomnej dôvere.
Ste šéfom kapely?
My máme rotačné šéfovstvo. Každý niečo robí, každý nejakú chvíľu vládne, je to proste guláš.
Nie je na vás kapela odkázaná v tom zmysle, že ste vlastne filmová hviezda a priťahujete popularitu?
Rozhodne nie. Väčšina ľudí v kapele vôbec od nej nie je finančne závislá, okrem Tomáša Kurfürsta, takže ju chápeme ako príjemného koníčka, z ktorého nám plynú ešte aj nejaké peniaze. Tým môžeme byť uvoľnení a ísť do toho so zdravým amatérskym nadšením, okrem Tomáša Kurfürsta, ktorému neostáva nič iné, len byť skvelým profesionálom, čo aj je.
Máte fanúšikov aj medzi kolegami - hercami? Chodia na vaše koncerty?
Myslím, že skoro všetci nás videli niekde hrať, ale sú aj takí, ktorí nevynechajú ani jeden náš pražský koncert.
Nezávidia vám vaše publikum, veď je asi úplne iné ako v divadle?
Práve preto mi ho nezávidia, lebo je iné. Mám teóriu horných a dolných čakier. Publikum, ktoré chodí len do divadla, vníma cez horné čakry, a publikum, ktoré chodí len na koncerty, vníma cez dolné. No, a potom sú, samozrejme, ľudia, ktorí dokážu ísť do divadla aj na hudbu. Tí sú zrejme takí, čo majú tie čakry úplne všetky otvorené.
Už ste zložili nejakú pesničku pre svoju dcéru?
Áno, aj keď je to len takzvaná prebaľovacia pesnička s jemným pedofilným podtextom. (Smiech.) Je krátka:
Kdopak mne to svlíka?
Je to tatínek.
Kdopak mne to svlíka?
Je to tatínek.
Proč mi šahá na pipinku?
Vyměňuje asi plínku.
Je to tatínek!
Vaša partnerka vraj pre MIG 21 animovala klip...
Pesnička sa volá ‚Nocí půjdu sám', a myslím, že ho už vo vašich televíziách premietali. Bola to asi polročná práca a môj obdiv k nej vďaka tomu len vzrástol. Stále nechápem mieru tej trpezlivosti, ktorú animátor musí vyvinúť.
Aké publikum stretávate na Slovensku?
Je veľmi podobné tomu, aké sme mali v Čechách, keď sme začínali. Na našom poslednom bratislavskom koncerte veľa ľudí poznalo texty a spievali s nami, čo mi vyrazilo dych. Možno preto, že nás tu rádiá príliš nehrajú, chodia na nás tí, čo potrebujú niečo nové objavovať sami, a nie tí, ktorým sa niečo predhodí a oni to potom musia konzumovať. Zažívame tu zvláštnu nadštandardnú energiu a vždy sa na Slovensko tešíme.
Je pravda, že v živote si vás ľudia často mýlia s Ivanom Trojanom, s ktorým ste hrali v Samotároch aj vo filme Jedna ruka netlieska?
Obom sa nám to pravidelne stáva. Nedávno mi pani vo vinotéke, kde som kupoval víno, hovorila, že ma má veľmi rada a aj môjho otca. Trochu ma zarazilo, odkiaľ ho môže poznať, pretože môj otec je lekárnik v dôchodku. A ona, že predsa z televízie. Keď som stále nechápal, vyznala sa z lásky k celej rodine Trojanovcov.
Nezišlo vám na um vymeniť si úlohy v Oblomovovi, v ktorom spolu hráte v Dejvickom divadle?
Už sme to niekoľkokrát urobili a nikto si vôbec nič nevšimol. Ani my! (Smiech.)
Kto je to
Jiří Macháček (1966), spevák českej kapely MIG 21 a herec. Svoje kvality dokázal už vo filme Sašu Gedeona Návrat idiota, preslávil ho však až Jakub v kultových Samotároch režiséra Davida Ondříčka a scenáristu Petra Zelenku, za ktorého získal Českého leva. Okrem práva vyštudoval ľudové konzervatórium Jaroslava Ježka, nejaký čas pôsobil ako recesistický moderátor na rozhlasových vlnách Rádia Mama a Limonádový Joe. Slovenské kiná momentálne premietajú film Jedna ruka netlieska, kde si ako spoluautor scenára napísal úlohu naivného kriminálnika, a snímku Mazaný Filip, kde hrá prefíkaného gangstra. Na jeseň sa objaví v novom filme režiséra Jana Hřebejka, v ktorom si zahrá po boku Milky Vášáryovej, a v nemej groteske Tomáša Vorla ‚Skřítek'. Je stálym členom divadla Sklep a v hre Oblomov hosťuje v Dejvickom divadle. S formáciou MIG 21 vydal dva albumy ‚Snadné je žít' a ‚Udělalo se nám jasno'. So svojou partnerkou animátorkou Kristínou má poldruharočnú dcéru Bertu.
Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ZUZANA ŠULAJOVÁ
