, že za ich úspechom je tvrdá drina, pozitívny prístup k životu a dokonca boli ochotní rozprávať o tom. Žijú na Slovensku a darí sa im. Ako je to možné?

Úspešní ľudia majú isté spoločné vlastnosti a znaky. Nájdete ich v každej príručke správneho manažéra či úspešnej podnikateľky. Znejú ako klišé, a predsa platia. Niečo iné je však čítať príručky a iné je sedieť oproti človeku, ktorý o úspechu rozpráva z vlastných skúseností. V kanceláriách vydavateľky, bankára, advokátky a riaditeľa reklamnej agentúry je zvláštny pokoj. Keď si už konečne nájdu čas, oproti vám sa usadia príjemní uvoľnení ľudia, otvorení každej otázke. Pozorne počúvajú, a potom sa bez rozpakov rozhovoria o tom, čo dokázali a na čo sú hrdí. Ich odpovede sú jasné, ako by za nimi bolo veľa rozmýšľania o sebe.

Success story
"Hovoriť o profesionálnom úspechu môže byť rizikom. Niekto, kto to bude čítať, si môže povedať, že ma zaujíma len práca," hovorí právnička Erika Csekes. Advokátska kancelária, nesúca jej meno a mená spoločníkov, pracuje pre klientov z celého sveta.
Úspešní ľudia sa zdráhajú nazvať sa sami úspešnými. Tomas Spurny, generálny riaditeľ Všeobecnej úverovej banky, hovorí: "Zdá sa mi to trochu zábavné, lebo ja sa za mimoriadne úspešného človeka nepovažujem. Ale dobre. Ak to tak zvonku vyzerá, tak si myslím, že za úspechom vždy stojí podmienka robiť veci, ktoré vás bavia, ktoré považujete za svoj koníček, a v tom, čo robíte, mať výdrž." Za dôležité pokladá vedieť, čo chcete. Ak to viete, existuje pravdepodobnosť, že to dosiahnete, hovorí Spurny.
Počúvanie príbehov úspechu, tzv. success story o tom, ako sa z odbytárky podnikového ROH Gabriely Belopotockej stala prvá dáma jedného z najúspešnejších knižných vydavateľstiev na Slovensku a z divadelného študenta Juraja Vaculíka majiteľ najznámejšej reklamnej agentúry, nevzbudzuje závisť ani neprajnosť. Títo ľudia musia poznať ľudskú psychiku dokonale, takže namiesto naparovania sa rozprávajú radšej o drine, sebazdokonaľovaní a vôli, ktorú do seba naočkovali.

Dôvody, prečo nebyť úspešným
Prečo v nás úspešní ľudia vzbudzujú nedôveru? Odpovedí je veľa. Úspech sa často zvykne merať peniazmi a k tým mnohí z medializovaných úspešných ľudí neprišli čestne. Ďalším dôvodom je, že vo východnej Európe je pevne zakorenená idea sociálnej rovnosti a ľudia zo sociálne slabších rodín majú pocit, že v živote nedostali rovnakú šancu na vzdelanie a kariéru.
Po otvorení sa Západu je ďalším problémom, s kým sme sa začali porovnávať. Porovnávanie sa s Rakúskom, Nemeckom či Švajčiarskom sme začali robiť v čase, keď ešte nebolo čo porovnať, lebo naše východiská boli rozdielne, a to nám zrejme ostalo.
Iná z výhovoriek, prečo nemôžeme byť úspešní, je, že za socializmu sa nič nedalo - ani cestovať, ani sa učiť cudzie jazyky. Všetci štyria, ktorých sme si vybrali ako príklad úspechu, sa k cudzím jazykom a skúsenostiam dostali v zahraničí, niektorí aj za socializmu.
Vydavateľka Belopotocká sa nemčinu učila na brigádach v bývalej NDR a na Západ sa dostala ako sprievodkyňa, alebo si na zájazdy zarábala šitím a štrikovaním po nociach.
Tomas Spurny odišiel za vzdelaním do Ameriky a vrátil sa.
Erika Csekes robila advokátsku prax tiež v Amerike. Hovorí, že Západ má prehľad o dobrých firmách trebárs aj na Slovensku a že jej advokátsku kanceláriu poznajú napríklad aj vo Washingtone.
Juraj Vaculík získal základné zručnosti v reklamnej agentúre v Prahe, kam prišli známe svetové agentúry skôr ako na Slovensko.
Existuje množstvo vonkajších faktorov, ktoré neúspech podporujú - napríklad nezamestnanosť v regiónoch, málo príležitostí na čokoľvek, rodina a deti. Podľa toho, čo však rozprávajú naši respondenti, oveľa viac záleží na vnútornom nastavení človeka, jeho ochote vnímať veci ako dobré a užitočné arozmýšľaní, ako viac "chcieť", nie ako "nechcieť".

Robím to, čo ma baví
Riaditeľ banky Tomas Spurny, ale aj vydavateľka Gabriela Belopotocká si uvedomujú to, čo by mohlo stáť ako prvá poučka úspechu: Robte to, čo vás najviac baví.
"Veď ja som len bohapustá obchodníčka," hovorí Belopotocká. "Ale obchod je to, čo ma baví najviac na svete. Veľmi sa teším, keď sa mi darí. Ten úspech ma ženie najviac." O láske ku knihám len dodá: "Ja mám knihy rada, lenže - vydať knihu vie každý, ale treba ich vedieť aj predať," nedá sa pomýliť.
Advokátka Erika Csekes vie, že definícia úspechu znie ako klišé - tvrdá práca. "Nie je to nič iné než sústavná práca na sebe, zodpovednosť voči sebe a svojmu okoliu a absolútne plnenie povinností, ktoré človek sľúbi. Aj za cenu veľkého sebazaprenia a často aj na úkor blízkych ľudí," hovorí. Za svoj veľký úspech považuje to, že bola v kľúčovej pozícii v tíme, ktorý do Košíc dotiahol podnik U. S. Steel. Vie, že tým otvorili bránu Slovenska do NATO a nepriamo aj do EÚ.
Meno Juraj Vaculík je známe ešte z novembrových revolučných čias, dnes má jeden zo študentských revolučných lídrov okolo seba tím kreatívnych ľudí a reklamnú agentúru, ktorá sa volá ako on. Juraj Vaculík hovorí o úspechu v množnom čísle.
"Môj úspech nie je len úspechom mňa, ale aj ľudí, ktorí ho so mnou vytvárajú." Neskôr prizná, že bez chorobného optimizmu a vôle by sa mu nepodarilo to, o čom sníval s požičanými tisíc dolármi a jedným počítačom v malom byte - že raz bude robiť reklamu pre prvého mobilného operátora, ktorý sem prišiel. "V agentúre je preslávená moja veta: Prvá dobrá správa je, keď viem, že je ‚prúser'. Neskrývať sa pred problémami, ale brať ich ako výzvy, šancu presvedčiť. V tomto som voluntarista," dodáva Vaculík.

Môžeme si úspech dovoliť?
Ďalším zaklínadlom úspešných ľudí je: Boli sme v správnu chvíľu na správnom mieste. To sa im ľahko povie! Väčšina z obyčajných ľudí, ktorí cestou z práce domov ťahajú nákup v igelitkách môžu čakať na šance pri varení večere. S úspechom v práci úzko súvisí životný štýl. "V istej chvíli sa život mimo práce spojí so životom v zamestnaní, pretože život mimo práce nie je možné žiť naozaj mimo," hovorí Spurny o vlastnej skúsenosti.
"Neviem, či by som bola taká úspešná, keby mi doma plakali tri deti," priznáva Erika Csekes. "Ako žena v tejto spoločnosti som presvedčená, že si môžem dovoliť byť úspešná vďaka tomu, že mám za sebou silnú podporu časti svojej rodiny a že nemám "rozptyľujúce faktory", akými sú deti a rodina, ktorá si vyžaduje veľa času." Zjednodušene - žije pre svoju prácu a kariéru.
Koľkí z nás si môžu dovoliť cestovať za dobrými nápadmi a inšpiráciou po svete? Pre Gabrielu Belopotockú je rozhľad nutnou podmienkou jej ďalšieho úspechu. "Môj úspech sa začína tým, že som od pätnástich chodila na brigády do NDR. Naučila som sa po nemecky a pohybovať sa v zahraničí. Ak niekto necestuje a nekomunikuje, nemôže mať dostatočný rozhľad," je presvedčená.
Cestovaniu pripisuje veľký význam aj Spurny, ktorý sa s otcom námorníkom plavil ako dieťa po moriach. Možno to ho presvedčilo, že život netreba plánovať, že je dôležitejšia istá životná uvoľnenosť. "Nikdy som nepremýšľal, kde budem za dvadsať, desať, ale ani za päť rokov," hovorí. Svoj život vidí vždy v horizonte dvoch rokov dopredu.

Šťastie - percentá, ktoré treba privolať
Psychológia už dávno dospela k tomu, že úspešní ľudia majú isté znaky, ktoré ich spájajú - pozitívne myslenie, aktívny postoj k životu, počúvanie intuície, prijímanie prehier so snahou ísť ďalej a umenie byť v správnu chvíľu na správnom mieste.
Britský psychológ Richard Weissman robil desaťročia experimenty s dobrovoľníkmi na univerzite v Hertfordshire. Na základe výskumov a pokusov tvrdí, že úspech je do veľkej miery daný aj tým, či je človek šťastlivec, alebo smoliar. Môže za úspechy v práci určenie osudu?
"Do astrologických úvah sa nemienim púšťať, ale treba veriť, že človek môže mať šťastie," hovorí Juraj Vaculík. Podľa neho, ak je človek nastavený na šťastie, tak ho skôr stretne. Ako ozajstný voluntarista nezabúda dodať, že aj nastavenie sa na šťastie je otázkou vôle.
Tomas Spurny vidí šťastie z pohľadu človeka, ktorý sa živí číslami: "Úspech je z 30 percent o vašich schopnostiach, 30 percent o výdrži a schopnosti "predať sa" a ďalších 30 percent je šťastie, že to od vás chce niekto "kúpiť"," hovorí.
"Samo však nechodí," myslí si Gabriela Belopotocká. Treba ho privolať. "Keď sa púšťam do projektov, nikdy nie s tým, že to nevyjde," hovorí. V roku 1989 si povedala, že treba založiť vydavateľstvo ako takú malú hru, ktorú si zahrá. Po prvom roku povedala, že by bolo dobré, keby sa vo firme už nehrali, ale založili vydavateľský dom. Do dvoch rokov sa jej to podarilo.
Erika Csekes sa snaží dostať do života náhodu a privolať šťastie otvorenosťou. "Snažím sa chodiť s otvorenými očami a možnosti, ktoré súvisia s mojimi schopnosťami, využiť."
Čo s náhodami, okolo ktorých chodíme možno každý deň? "Treba s nimi vedieť spraviť to základné - rozpoznať ich," hovorí Juraj Vaculík.

Dobrý signál na intuíciu
O tom, že naši štyria opýtaní úspešní ľudia myslia pozitívne, vari ani netreba hovoriť. Aj Csekes, pôvodne trochu negativistka, sa musela pozitívnemu mysleniu naučiť, lebo je to tak jednoducho lepšie.
Všetci štyria respondenti nášho článku sa však hlásia ešte k jednej vlastnosti: "Počúvame intuíciu."
Erika Csekes hovorí, že "intuícii dokonca často dávam prednosť pred logickými argumentmi. Ak je logika v súlade s intuíciou, je to šťastný prípad, ak nie, musím zvážiť, čím sa budem riadiť."
"Reklamná brandža narába s množstvom údajov. Keby sme sa riadili len údajmi, reklamy by boli rovnaké. Musí tam fungovať aj intuícia, ktorá nám napovie, že toto je moment, keď si môžeme dovoliť ísť za rámec očakávaného. Práve vtedy sme často úspešní," hovorí Juraj Vaculík. Čo iné mu v deväťdesiatom roku napovedalo, aby ostal tu a stal sa umeleckým šéfom divadla Korzo, hoci už mal letenku a štipendium v USA?
Gabriela Belopotocká prikyvuje, že na intuíciu má veľmi dobrý signál. "Na niečo sa pozriem a intuícia mi hneď povie, že to bude dobré alebo zlé. V sedemdesiatich percentách sa nemýli. Som taká malá bosorka," dodáva.
Tomas Spurny sa pokladá za človeka, ktorý sa riadi intuíciou a v mnohom sa na ňu spolieha. "Väčšinu času som pod časovým tlakom, ale dávam si pozor, aby som intuitívne rozhodnutie oprel o fakty. Ak fakty ukážu, že moja intuícia nebola správna, nemám zábranu svoje rozhodnutie zmeniť," hovorí. Podľa neho sa intuícia lepší vekom a skúsenosťami.

Neúspech? Vďaka zaň
"Vždy mám rozpracovaných sto projektov. Hovoria mi, že som blázon, že sto projektov nikdy nevyjde. Zo sto vám však vyjdú dva a už je dobre," hovorí Gabriela Belopotocká. Čo však robia s neúspechom úspešné výnimky?
"Mám radšej úspech ako neúspech, ale neúspešné projekty potrebujem, nazývam ich fackami," hovorí Belopotocká. Pomáhajú jej zostať na zemi, signalizujú, aby v nápadoch neuletela. "Ak by však prichádzali len facky, asi by som nevstala," pripúšťa.
Juraj Vaculík opustil svoju predošlú úspešnú reklamnú firmu, ktorú mal so spoločníkom, po tom čo sa dozvedel o aktivitách, ktoré robil za jeho chrbtom. Spomína, že žil s podporou rodičov 500 korún na mesiac. "Mnohých by to zlomilo. Mal som tisíc dôvodov byť nešťastný, ale bral som to ako ďalšiu skúšku, výzvu, či to viem urobiť inak a ešte lepšie. V tomto som asi monotematický," hovorí. "Aj to je o vôli. Ja, vtedy pán Nikto, som dokázal presvedčiť klienta, ako je napríklad Eurotel, že som pre neho lepší ako veľká medzinárodná agentúra."
Človek v sebe musí nájsť podľa Tomasa Spurneho silu vyrovnať sa s tým, že je v niektorých veciach aj neúspešný a hľadať cestu, ako tomu zamedziť. "Nemyslím si, že som v prehrávaní horší než ktokoľvek iný. Dokážem si prehru otvorene priznať - nenosím to síce napísané na klope, ale nemám s tým problém."
"Toto nie je môj prípad," oponuje advokátka Csekes. "Mám takú danosť, že všetko, čoho sa chytím, začne prekvitať. Prehrávať som sa musela učiť aj ja, ale dodnes neviem, či som toho schopná."

Dokedy môžeme pochybovať
"Som obklopená milými ľuďmi a ostatní mi do očí nič nepovedia," hovorí advokátka, keď sa jej pýtame na symptomatickú slovenskú závisť.
Závisť je všade, ale úspešní ľudia ju dokážu zvláštne prehliadať. Tomas Spurny, pôvodom Čech, žijúci niekoľko rokov v Amerike, vidí závisť triezvejšie. Alebo optimisticky - ako to už úspešní ľudia zvyknú: "Závisť a nedôvera voči úspechu nie sú slovenským špecifikom, ale stredoeurópskym. Existujú v akejkoľvek transformujúcej sa krajine, kde ľudia museli mať poriadne ostré lakte, aby sa dostali medzi horných desaťtisíc," hovorí. "Netrúfam si hodnotiť spoločnosť, lebo to nie je moje poslanie. Stretol som mnoho ľudí, ktorí vedia, že sú úspešní, lebo mali myšlienku, dosiahli vzdelanie a tú myšlienku realizovali. Tých si vážim. Všetko sa napraví časom, sme v únii a pomaly to odznie."