Dnes sa veľa hovorí o nebezpečných závislostiach - z mnohých ľudí už urobili nešťastníkov. Dobrou prevenciou proti nim sú nevinné závislosti. Ak má človek nejakú nevinnú, neostane mu už čas na tie nebezpečné. Máloktorý včelár sa dá na drogy.

Jeden môj ujo trpel hubárskou závislosťou.
(Nenapísala som, že bol „závislý od húb". Čo ak by to bola nesprávna väzba? Žijem s človekom, ktorý je závislý od správnej slovenčiny. Včera, keď sa v reklame ozvalo slovo „prádlo", prisahal, že rozbije televízor - nechcem, aby mi ho rozbil na mojej hlave, aj keď na 99 percent viem, že väzba „byť závislý od niečoho" je tá správna.)

Nuž, len čo sa roztopil sneh, začali sa ujovi snívať plné koše hríbov, každé ráno sa vyberal do hory a len čo som sa naučila chodiť, brával aj mňa. V každej ruke sme mali kôš, a na chrbtoch plecniaky. V hore sme preskúmali každú piaď. A nielen povrchne - hrabali sme sa v zemi, hovorili sme zaklínadlá, dokonca sme sa aj modlili. Nikdy sme nenašli ani hríbik. To však môjho uja neodrádzalo a tvrdohlavo, celú sezónu, sa so mnou ďalej vyberal na huby deň čo deň. A rok čo rok vzdychal, že je to na huby zlý rok. Buď bolo priveľmi sucho, alebo priveľmi mokro. Po márnom blúdení sme si vždy sadli na kraj hory. Okolo nás prechádzali hubári. Keď sme ich videli prvý raz, vravel ujo, že to sú len takí sviatoční. Aj sviatoční mávali plné koše húb. Neraz sa nad nami zľutovali a darovali nám pár hríbov.

Ujo zomrel, a ja som prestala byť závislá od hubárstva. Závislá som dnes od celkom inej veci. Od prázdnych parkovacích miest. Keď idem autom po meste a zazriem prázdne parkovacie miesto, neodolám, a hneď zaparkujem, bez ohľadu na to, či mám dôvod. A potom chodím pešo, alebo mestskou hromadnou dopravou, lebo sa bojím, že keď odparkujem, niekto mi na to miesto vbehne. Niekedy tam nechám auto aj týždeň. A ani nezbadám, ako rýchlo mi ten týždeň ubehne najmä odkedy som začala písať stĺpček do časopisu TV oko.
Na ďalšie stretnutie s vami sa teší