Keď naše mužstvo Portland Pirates vypadlo v stredu večer po prehre v Hartforde z play off o Calder Cup ani na sekundu som nezaváhal, či pocestujem na svetový šampionát do Ostravy. Sľúbil som to trénerovi Hossovi: Ak budem zdravý, určite prídem. V reprezentácii sa v posledných rokoch urobila dobrá partia, hráči sa do nej tešia. Nemusel som sa príliš dlho zorientovať, ako hrá Slovensko na MS: výsledky som priebežne sledoval na internete, kamarát Jano Lašák mi posielal esemesky o vynikajúcej atmosfére v hľadisku nabitom našimi fanúšikmi.
Päť veľkých vakov z mojej batožiny som si odniesol z letiska priamo do ČEZ Areny, je v nich všetko, čo som používal počas sezóny v Amerike. Veľký znak Washingtonu Capitals možno trochu obmäkčil pracovníkov na letisku v Bostone, lebo na ceste do Európy som mal tri kusy batožiny navyše a namiesto očakávaných 300 dolárov som platil iba 90. A to som si ešte jeden vak nechal u slovenských spoluhráčov z tímu Pirates Podkonického, Tvrdoňa, Čiernika - oni prídu domov neskôr. Vo štvrtok som mal plnú hlavu vybavovačiek: odhlásiť sa z apartmánu, odstaviť elektrinu aj káblovú televíziu a internet, zbaliť sa, zabezpečiť si letenku. Stihol som všetko.
Z Portlandu do Ostravy som sa presúval dlhých 24 hodín. Problémy nastali v piatok večer v Bostone: meškalo mi lietadlo, a tak som v sobotu ráno v Amsterdame nechytil ďalšie plánované spoje - na letisku Schiphol som čakal od 9.30 do 16.00 h. Ležal som na lavičke, bol som sa najesť, chodil som po obchodoch. Namiesto predpokladaného príletu o 14.00 h som sa do Ostravy dostal až o pol deviatej večer. Po akreditácii, rozhovore s novinármi som sa ponáhľal do hotela Atom a po krátkom zvítaní so spoluhráčmi som si napustil vaňu, aby sa mi uvoľnil stuhnutý chrbát. A už som spal.
Dostal som voľnú izbu, argumenty Lašákovmu spolubývajúcemu Vladovi Országhovi, že už sme s Janom zohratí a chceme byť pri sebe, nezabrali. (smiech)
Mám za sebou najlepšiu sezónu v zámorí, a tak po štvrtý raz prichádzam už na šampionát sebavedomejší, s väčšími skúsenosťami. Všímam si, že sme sa tu zišli traja brankári z bronzového juniorského tímu Slovenska na MS hráčov do 20 rokov v Kanade 1999. Vtedy by som určite netušil, že po piatich rokoch budeme všetci - Lašák, Križan a ja - na majstrovstvách sveta v reprezentácii dospelých.
Jano Lašák sa na šampionáte dobre rozbehol, neprišiel som sem, aby som ho obral o miesto. Zostava je záležitosť trénera. Ja budem pripravený hocikedy nastúpiť. Krátko po ceste by to zrejme ešte nebolo vhodné, ale keď si na tréningoch zvyknem na veľké klzisko a iné uhly pri vykrývaní bránky, bude to o. k. Zo správ vymieňaných s Lašákom som mal pocit, že sa potešil môjmu príchodu. Predsa len za tie roky v reprezentácii sme si na seba zvykli, najlepšie vieme, čo brankári v príprave potrebujú. Viem, že v pražskej skupine MS hrá v nemeckom tíme môj priateľ z Washingtonu Olaf Kolzig, rád by som si proti nemu zachytal.
Ako talizman som si z Ameriky priniesol sklenenú trofej s pukom - pamiatku na prvé víťazstvo v NHL, keď sme s Washingtonom hrali na ľade v Detroite. Dúfam, že po play off v Prahe k nej pribudne ďalšia medaila. K zlatu z Göteborgu a bronzu z Helsínk by sa síce hodilo striebro, ale ja stále myslím na víťazstvo. Takže, keď medailu - potom najradšej zlatú. (on)
