Nikdy predtým v európskej histórii nebolo toľko krajín strednej a východnej Európy pospolu so svojimi západnými susedmi v spoločnej politickej, ekonomickej a bezpečnostnej komunite, s rovnakými právami a záväzkami. Po stáročia boli iba druhotriednymi občanmi, chudobnými príbuznými, objektami predstáv iných. Po stáročia trpeli komplexom zaostalosti a vydedenosti, zatiaľ čo Západoeurópania ich karikovali ako exotických, excentrických a obskúrnych.

Jeden vážený nemecký politik mi raz angličtinou so silným prízvukom povedal, že história strednej Európy bola formovaná "vzťahom Nemcov, Židov a otrokov (angl. slaves)". Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že mal na mysli Slovanov (Slavs). Slovania si dnes prisadajú k latinským a germánskym lídrom za vrchstôl v Bruseli (prirodzene aj neslovanskí Maďari, Malťania, Estónci a cyperskí Gréci). Tretí veľký akord európskosti sa konečne pridáva k nedokončenej symfónii.

Keď som začínal cestovať po týchto krajinách pred viac než 25 rokmi, moji vrstovníci tam žili v inom svete. Nemohli na verejnosti povedať, čo si myslia, inak by ich vyhodili z univerzít, alebo by prišli o prácu. Nemohli cestovať, kam chceli. Nemohli čítať to, čo sa im páčilo. Výklady tam často vyzerali ako prázdna márnica.

Vtipy hovoria samy za seba: "Rabi, môže niekto vybudovať socializmus v jednej krajine?" "Áno, synu, ale musí pritom žiť v inej." "Sú Rusi naši bratia alebo naši priatelia?" "Naši bratia - priateľov si môžeš vyberať." Alebo tento, z Poľska sužovaného nedostatkom potravín: Človek príde k mäsiarovi. "Mohol by som dostať nejaké bravčové, prosím?" "Nie, žiadne nemáme." "Možno nejakú jahňacinu?" "Nie." "Teľacie?" "Nie." "Možno nejaké hovädzie párky?" "Nie." Zákazník odchádza a mäsiarov pomocník hovorí šéfovi: "To bol ale idiot!" "Áno," odpovedá mäsiar, "ale tá pamäť!"

Synovia a dcéry priateľov, ktorých som si vtedy našiel vo Varšave, Budapešti, Prahe či Ľubľane, majú dnes životné príležitosti, ktoré už nie sú tak drasticky odlišné od príležitostí mojich detí. Sú obmedzení len naším spoločným tyranom, peniazmi - či skôr ich nedostatkom. Isteže, Poliak či Slovák, ktorého stretnete v Británii alebo v Nemecku, bude ešte stále skôr stavebným robotníkom alebo upratovačkou než manažérom či profesorom. Ale to sa zmení. V 50. rokoch au pair v Británii boli Švajčiarky, Nemky alebo Francúzky. V 70. rokoch to boli Španielky alebo Portugalky. Dnes sú to Poľky alebo Slovenky, ale o desať rokov to môžu byť Ukrajinky alebo Turkyne. Práve to je bod, v ktorom sa každodenný ľudský príbeh spája s väčším, politickým.

Rumunsko a Bulharsko už majú sľúbené členstvo. Zvyšok Balkánu sa pripojí krok za krokom, hoci ešte teraz nevedno, v akej skladačke štátov. V decembri sa rozhodneme, či otvoríme rokovania s Tureckom - čo by sme v každom prípade mali.

Cítim určité sympatie k tým euroskeptikom, ktorí sa boja byrokratickej homogenizácie. Napriek tomu, pestrosť už zvíťazila. Otázka už nestojí: rozpustia sa naše národné identity v európskom superštáte. Otázkou je: ako zabránime európskym radám v tom, aby nezdegenerovali? Ale ak to dokážeme, potom Európa bude výnimočným spoločenstvom 25, pomaly 30 demokracií a 455 miliónov, pomaly 600 miliónov občanov.

Viem, toto je veľmi vysoký cieľ. Viem, že táto párty bude v skutočnosti plná pretiahnutých tvárí medzi starými i novými členmi únie. Noví členovia sú väčšinou chudobní, v porovnaní s priemerom pätnástky EÚ zostanú výrazne chudobnejší ešte po desaťročia. Mnohí majú šokujúcu úroveň korupcie, nestabilné stranícke systémy a voličov bez záujmu. Starí členovia EÚ sa boja imigrácie, chaosu a konkurencie lacnej kvalifikovanej pracovnej sily alebo výhodnejších daňových režimov. Mnoho Západoeurópanov, špeciálne v pôvodných šiestich členských štátov EHS, si tajne želá, aby k rozšíreniu vôbec nedošlo. Nik nevie, ako sa budú dosahovať rozhodnutia za oným gigantickým stolom pre päťdesiatich ministrov v Bruseli. Súčasná Európska komisia sa rozpadáva ako unavený puding. Národné politické vedenia vo všetkých hlavných štátoch Európy sú slabé.

Ale nechajme tieto starosti do pondelka bokom. Cez víkend oslavujme. Ak neprestaneme porovnávať Európu s USA, alebo s nejakým utopickým snom o Spojenej Európe, neprestaneme to vnímať len ako smutné želanie. Porovnajme Európu 1. mája 2004 s jej vlastnou minulosťou. Pomyslite si na to, čím bola v roku 1984, nehovoriac o 1944. Potom si do CD prehrávača vložte Dvořákove Slovanské tance a otvorte si vodku.

(Autor je publicistom, politológom a historikom, riaditeľom Strediska európskych štúdií na St. Antony's College v Oxforde)