SHOOTY
Písať o Slovensku je ľahké, len ak ide o text určený pre niektorý zahraničný týždenník. V takom prípade by som smel o svojej krajine rozprávať fantastické príbehy a vydávať ich za najčistejšiu pravdu. Potom by som si mohol ďalej pokojne žiť, pretože tie príbehy si nikto jakživ nebude overovať. Tamojší ľudia si myslia, že v strednej Európe je možné naozaj všetko. Tieto krajiny im pripadajú skôr ako fikcie, než ako existujúce štáty.
Ako opísať stav krajiny, ktorej obyvatelia nechcú v súvislosti s májovou integráciou do Európskej únie hovoriť o vstupe, ale výhradne o návrate?
Pivo, Kávenky, oštiepok a ženy
Už dlhšie so znepokojením sledujem, ako sa na Slovensku v súvislosti s EÚ z vety "zjednotená Európa rovná sa globalizácia a unifikácia" stáva takmer učebnicová poučka, hoci ide jednoducho o nepravdu. Sociológovia Bauman, Lipovetsky alebo Luhmann tvrdia opak, no neinformované médiá šíria paniku. Vraj stratíme všetko naše vzácne lokálne počnúc miestnym pivom, cez hokejové družstvo, tatranské končiare, Kávenky, zrúcaniny hradov, bábiky zo šúpolia, oštiepok a končiac našimi najkrajšími ženami na svete, ktoré však zatiaľ medzinárodne doceňujú len osamelí rakúski päťdesiatnici zato však húfne. Tieto hodnoty údajne nahradí výlučne bezcenný spotrebný tovar: od fast foodu až po televízne karaoke, čo pre našu úžasne kultúrnu a na tisícročných tradíciách založenú spoločnosť bude v dohľadnom čase znamenať nevyhnutnú katastrofu.
Podobné senzácie ma neprekvapujú, lebo sme sa ocitli v epoche, v ktorej slovo znamená čoraz menej. Vety a texty obiehajú závratnou rýchlosťou po celej planéte, ale už sa nepremieňajú na nejaký ustálený význam. Táto zmena nás zaplavila príliš náhle, ako dokazujú hysterické reakcie ľudí na bulvárne noviny, škandalizovanie, reklamu a taktiež na strašidlo globalizácie.
Telenovela, fitnes, joint alebo dejiny
Hrôza sa rodí najmä z toho, že Európa dnes dospela k doposiaľ nevídanej rozdielnosti. Jednotné kritériá prestali platiť, hierarchie sa rozplynuli. Systém spoločnosti sa už nedá riadiť ako celok, ale rozdelil sa na obrovské množstvo samostatných čiastočiek, ktoré sú však vzájomne prepojené. Nemecký sociológ Luhmann o tom hovorí: "Ak dnes prestane fungovať politika, nedá sa namiesto nej mobilizovať náboženstvo alebo veľké rodiny v krajine. Vedecký výskum, aj keď je nákladný, sa nemôže vykonávať v ekonomickom systéme a rozhodnutia o tom, ako a kam investovať, sa nedajú realizovať ako uplatnenie právnych noriem."
To všetko však nechápem ako dôvod na zúfalstvo zo stavu sveta v kríze, ale ako o to väčšiu výzvu k osobnej zodpovednosti a kultivácii seba samého. Každý si môže slobodne vybrať, či si večer vymyje mozog telenovelou, pôjde do fitnes centra, vyfajčí joint, alebo sa pustí do štúdia rímskych dejín. Pretože ak sa v niečom rozliční komentátori zjednocovania Európskej únie zhodujú, tak je to presvedčenie, že nastáva éra jednotlivca, ktorý už nemá právo obviňovať zo svojho neúspechu akúkoľvek ideológiu.
Krajina nedokončenosti
Na Slovensku je častým zvykom vyhovárať sa, že sa nič nedarí alebo vôbec nedá uskutočniť, nie sú podmienky, možnosti či kreatívne šance. To už teraz celkom dobre nebude možné, pretože toľko príležitostí pracovať, cestovať a vymieňať si kontakty sme jakživ predtým nemali.
Prvý raz za naozaj dlhé historické obdobie máme šancu vystúpiť s tým, čo robíme a čo si myslíme, na globálnej scéne ako rovnocenný partner. Alebo zostaneme krajinou nedokončenosti: neuskutočnených výstav, nenahraných skladieb, nenapísaných kníh, nezrealizovaných predstavení a nenakrútených filmov.
Podľa názorov viacerých západoeurópskych filozofov, ktorí radi datujú celé historické epochy s presnosťou na hodiny a minúty, sa globalizácia začala v deň, keď Jurij Gagarin vyletel do vesmíru. To našincovi pripadá trocha smiešne, lebo kultu astronautov aj rečí o novej ére si v detstve užil neúrekom. V našich končinách nám z optimizmu ranej kozmonautiky naskakuje husia koža. No faktom je, že vtedy človek prvý raz po miliónoch rokov vývoja uvidel svoju planétu z nadhľadu.
Presný obrázok modrej planéty si predtým nikto nedokázal predstaviť. Možno aj preto si pri pozeraní fotiek Zeme z orbitálnej dráhy zakaždým spomeniem na temné slová, ktoré vo svojom filozofickom závete napísal kontroverzný nemecký filozof Martin Heidegger: "Človeka zo Zeme stále viac vytrháva a vykoreňuje technika. Neviem, či to desí aj vás, ale mňa fotografie Zeme z Mesiaca vydesili. Nepotrebujeme atómové bomby: vykorenenie človeka už nastalo. Čo zostáva, je iba technický svet. Toto už nie je zem, na ktorej dnes človek žije."
Do Európy cez Wurlitzer
Vyrastal som v ére, keď nás s vyspelejším svetom spájali len rádio a televízia. Teraz si Európu konečne môžeme naplno vyskúšať v skutočnosti. Čo s touto šancou spravíme, to už záleží iba na každom z nás.
Pre mňa v detstve celú západnú civilizáciu stelesňoval program Wurlitzer na rakúskej televízii ORF. Predstavoval som si, že tá relácia sa vysiela odkiaľsi z obrovskej diaľky, z miesta, ktoré obostierala akási neurčitá, všeobjímajúca neha. Európu som si stelesňoval s tou veľkou, neuveriteľne pestrou blikajúcou a pískajúcou skriňou, čo akoby dokázala splniť každý môj sen. To bolo v čase, keď bol ešte z dvoch Haiderov známejší moderátor Alfons, čiže z dnešného hľadiska priam v praveku.
Oveľa neskôr sa k mediálnym spojivkám pridal internet. Medzičasom som starý kontinent prechodil krížom-krážom, ale nič, čo by sa rozžiarenému Wurlitzeru aspoň čiastočne vyrovnalo, som nenašiel. Menšiu byrokraciu na hraniciach preto vítam všetkými desiatimi. A pokračujem v pátraní.
Autor: MICHAL HVORECKÝ(Autor, 1976, je spisovateľ)
