Francúzsky politológ JACQUES RUPNIK je presvedčený, že rozšírenie únie je historickým momentom. A to aj napriek tomu, že výraz historický je podľa neho v súvislosti s úniou už len prázdnym slovom. Podľa neho sa pôvodná myšlienka integrácie vytratila, pretože sa viac hovorí o technických detailoch ako o vízii. Nie je však pesimista: tvrdí, že nastáva tretí pokus o modernizáciu periférie Európy a mal by sa vydariť. Preto, že je to modernizácia dobrovoľná a demokratická.

K čomu v histórii Európy sa dá také masívne rozšírenie prirovnať?

Toto je niečo úplne nové. Všetky minulé rozšírenia sa týkali dvoch-troch štátov a teraz desiatich naraz. Myslím, že tá revolúcia v počte členov znamená niečo podstatne nové v tom, že rozšírená únia nebude tá istá. Nebude to len väčšia únia, bude to niečo úplne iné. Iná Európa. Ešte nevieme ako iná, alebo do akej miery iná, ale všetci tušia, že niečo sa končí a niečo sa začína. A to je to nové, to podnetné o čom sa málo debatovalo.

O čom sa teda debatovalo?

Hovorilo sa o tom, ako sa únia rozšíri na Východ, ale samotný pojem rozširovanie vzbudzoval dojem, že niečo, čo je na Západe sa len rozšíri v rovnakej podobe na Východ.

Ako sa teda rozširuje?

Súčasné rozšírenie sa dá prirovnať k pristúpeniu krajín južnej Európy (Španielsko, Portugalsko, Grécko). Pretože to boli krajiny, ktoré prešli z diktatúry na demokraciu a hľadali v únii zakotvenie pre novú demokraciu. Boli to tiež krajiny, ktoré boli vtedy v porovnaní s Európskou úniou "zaostalé" a ktoré doháňali aspoň po ekonomickej a politickej stránke ostatných. Mám dojem, že tu je paralela, ktorá je zaujímavá a nabáda na optimizmus.

Prečo teda mnohí nie sú optimisti?

To, že ide o niečo nové, privádza ľudí do rozpakov. Pretože všetci majú obavy z neznámeho, ale skúsenosť krajín južnej Európy, kde malo napríklad Španielsko pol storočia diktatúru, je dobrá. Keď si porovnáme Španielsko a Portugalsko pred vstupom do únie a dnes tak hovoríme o niečom úplne inom. Dnes ich v únii berú ako samozrejmosť. Hlavne Španielsko sa výrazne vrátilo na politickú scénu Európy.

Stále však hovoríme o relatívne krátkom období dejín únie. Ako je to s rozširovaním a európskymi dejinami ako takými?

O rozširovaní sa často hovorilo ako o historickom momente a znelo to trochu rétoricky a prázdne, pretože rozšírenie prichádza trochu neskoro po historických momentoch z roku 1989. To, že ten proces trval dlho a zverili ho do rúk odborníkom, by nemalo odvádzať pozornosť od toho, že prichádza k niečomu mimoriadnemu v európskych dejinách. Je to prvýkrát v európskych dejinách, keď má väčšina štátov spoločné inštitúcie, spoločný právny a hospodársky systém a snažia sa, aby bola Európa politický aktér. To je bezprecedentné.

Takže je to predsa len historický moment?

V dejinách Európy boli samozrejme pokusy o "zjednocovanie". Od Napoleona, Stalina, Hitlera bolo niekoľko pokusov, samozrejme veľmi odlišných a ja ich nechcem porovnávať. Boli to pokusy o zjednocovanie Európy násilím. To, čo je teraz nové, je že ide o zjednocovanie úplne, dobrovoľné: do únie nikto nikoho nenúti. To je aj odkaz pre tých, ktorí tvrdia, že únia im niečo vnucuje. Áno, vnucuje, ale vnucuje si to každý sám. Vstupom do únie prijíma spoločné pravidlá, povinnosti a tiež možnosť úniu ovplyvňovať. Toto zjednotenie je však demokratické a dobrovoľné.

Už ste naznačili, že chýbala diskusia o skutočnom zmysle rozširovania. Všetko sa zvrhlo len na akési technické záležitosti. Prečo to tak bolo?

Dôvodov je niekoľko. Únia dnes nemá lídrov, ktorí by mali víziu a vedeli by ju formulovať. To platí pre starých členov únie aj pre vstupujúce krajiny. Má víziu Miller alebo Paksas? To je takmer smiešne. Tá vízia sa časom vytratila a bola pritom po roku 1989 samozrejmá, alebo sa takou zdala.

Prečo sa teda stratila?

Existovalo priame spojenie medzi rokom 1989 a európskou myšlienkou. Vtedy sa hovorilo o návrate do Európy, ale v politickom preklade to bolo: chceme do Európskej únie. Bohužiaľ, trvalo to 15 rokov. Podpísalo sa to pod tým, že práve slová ako historický moment sa vytratili a celé sa to zverilo odborníkom. Samozrejme nepodceňujem praktickú a technickú dimenziu integrácie, na tom únia stojí, ale medzitým sa vytratila myšlienka. Churchill hovoril, že týždeň v politike je dlhý čas. Čo potom 15 rokov? Problémom bol aj spôsob integrácie.

V čom?

Integrácia bola až príliš orientovaná na úroveň expertov, vyjednávačov, čo je dôležité, ale tým, že sa to zverilo veľmi úzkej vrstve, vytratilo sa to z politickej debaty. Teraz na poslednú chvíľu to doháňame. Vo Francúzsku je neuveriteľné množstvo programov, debát. Za posledný rok je toho veľa, ale dovtedy diskusia chýbala. Je ešte veľa dôvodov, prečo chýba elán, "eurofória". Jedným je aj to, že tesne pred samotným rozšírením únie sa Európa politicky rozdelila: v diplomacii, ústave. To nie je tragédia, ale vzniká dojem, že slovo zjednocovanie treba používať opatrne.

Myslíte si, že technicko-byrokratický spôsob rozširovania únie sa odzrkadlil aj na rastúcom euroskepticizme v únii, aj v pristupujúcich krajinách?

Bolo to tak nutné. Vstup do únie v tomto smere nie je porovnateľný so vstupom do NATO. Je to veľmi náročné na adaptáciu práva. To nie je len politické gesto, je to prepojenie. To, čo kritizujem, je, že politici zabudli na to podstatné. Často sú negatívne zameraní, šíria obavy. To je všade. V Čechách bol desať rokov premiérom človek, ktorý je notorický eurofób. Svoju úlohu zohrali aj médiá. Bola však aj iná možnosť, ktorú som spolu s inými zastával aj ja. Dať veľmi rýchlo silný politický signál novým demokraciám, snažiť sa o rýchle politické začlenenie aj s tým, že ešte nespĺňajú podmienky. Na tie sa mohli zaviesť prechodné opatrenia. Potom by to prepojenie bolo silnejšie. Napokon, všetko, čo museli urobiť pre vstup do únie, by ste museli urobiť aj tak.

Do únie teraz vstupujú krajiny, ktoré sú na rozdiel od starých členov viac reformne naladené. Neobávate sa zrážky postojov?

Nemám z toho obavy, lebo v únii sú už teraz rozdiely medzi jednotlivými štátmi v otázkach sociálnych či náboženských. Majú rôzne tradície. Sú to odlišné skúsenosti a tie sa premietli do postojov k sociálnym alebo ekonomickým problémom. Keď únia vznikala, pestoval sa takzvaný sociálny štát, dnes vrcholí globalizácia a globálny trh, ktorý tlačí na demontáž sociálneho štátu. Otázkou je, ako bude Európa odpovedať na výzvy globalizácie: či vznikne nový európsky model. Myslím si, že väčšina Európanov, aspoň podľa prieskumov verejnej mienky, je pokiaľ ide o ich očakávania od štátu jednotná a tie rozdiely sú skôr medzi Európou a Amerikou. Sú tu, samozrejme, rozdielne dôrazy. V priestore, kde sa demontuje socialistické hospodárstvo, sa vlády prirodzene obracajú k liberálnejším modelom, ale mám dojem, že aj tam to už naráža na svoje medze.

Hovoríte, že zrážka nehrozí, ani to že Európa sa nedelí na východnú a západnú. Je 14 rokov od zjednotenie Nemecka, ale ľudia stále hovoria o východných a západných Nemcoch. Nehrozí, že hoci sme všetci Európania, budeme sa deliť na západných a východných?

Delenie prestane vtedy, keď pojem východná Európa nebude synonymom komunistickej minulosti, zaostalosti, korupcie, zločinnosti a všetkých prívlastkov, ktoré sa s východom v západnej reči spájajú. Vtedy, keď tieto delenia budú druhotné. Asi by sa malo viac hovoriť o strednej Európe, lebo skutočná východná Európa je na východ od Slovenska. Budeme si musieť časom zvyknúť na novú mentálnu mapu Európy.

Čo pre to môžeme urobiť?

Dôležité bude, ako sa do únie zapojíte, ako sa budete správať. Myslím si, že vstupujúce krajiny sa nebudú správať ako východný blok. To platí aj o Visegráde. V niektorých otázkach proste nebudú spolupracovať. Povedzme si pravdu, nerobili to posledných 15 rokov a bolo by prekvapenie, keby sa prebudili vnútri únie. Po čase sa určite zmení vnímanie vstupujúcich krajín, ale to ešte potrvá, pretože niektoré problémy sú späté s dedičstvom nielen komunizmu, ale sú aj staršieho pôvodu. Nesmieme zabúdať, že tento región bol odlišný od Západu.

V čom?

Bola to akási periféria Európy, ktorá má teraz príležitosť integrovať sa do centra a je to jedna z jej historických šancí. Je to už tretí pokus o integráciu periférie a jej modernizáciu. Bol tu pokus za starej ríše - za Rakúska-Uhorska. Potom tu bol pokus o "modernizáciu" sovietskeho typu. Vtedy si mysleli, že modernizácia nastane nástupom socializmu. Nastala síce industrializácia, ale vnucovaná zhora, proti trhu, občianskej spoločnosti a demokracii. Teraz je tretí pokus a z tejto perspektívy sa Európska únia môže zdať ako tretí modernizátor. Európska únia je akousi náhradou za stratenou "ríšou", ale samozrejme len v tom metaforickom význame. Platí to však aj geopoliticky.

Hovoríte o "ríši". Má teda teraz Európa šancu stať sa skutočnou mocnosťou?

Európa je teraz ríša nového typu. Nie je to ríša, ktorá dobýva. Celá atraktivita tejto "ríše" je v tom, že to nie je vnucovaná moc, ani vojensky, ani politicky. Je dobrovoľne prijatá a je to takzvaná "soft power". O Amerike sa hovorí ako o hard power - jedinej ríši. Jediná Amerika má vojenskú moc, Európa ju nemá. Problém je v tom, že ak nemáte hard power, máte obmedzené možnosti ovplyvňovať medzinárodné dianie. Otázkou je, či sa Európa uspokojí s tým, že bude soft power - zóna stability, prosperity, demokracie, veľký trh, ktorý exportuje svoju stabilitu na svoju perifériu. Alebo sa bude snažiť, aby mala hlas v politických a bezpečnostných otázkach. To je veľká európska výzva. Všetci Európania očakávajú spoločnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku.

Teraz to tak nevyzerá?

Iracká kríza ukázala, že od tohto cieľa sme ešte ďaleko. A to stojí pred nami. Nedá sa to vyriešiť inštitucionálne, hoci to môže pomôcť. Je lepšie, keď spolu komunikujeme, ako keď píšeme vyhlásenia pre noviny. Je to predovšetkým politická otázka. Týka sa vôle: keď bude môcť vznik- núť spoločný európsky pilier aj v rámci NATO. Teda nebyť len soft power. Mať vlastnú bezpečnostnú politiku. Na to však zodpovieme až po rozšírení.

Pred referendami o vstupe do únie sa hovorilo predovšetkým o jej pozitívnych stránkach. Teraz prichádza prvé vytriezvenie a zrejme to bude pokračovať. Nemôže zmiesť vlády, ktoré sa postarali o vstup a priniesť do únie nestabilitu v podobe populistov?

Môže sa to stať a všetci to tušíme. Po transformácii vidíme nástup populistických politických síl. Vyplýva to nielen z nedôvery vo vládu, ale vôbec v inštitúcie vlastného štátu. Tam je veľký problém: v slabej dôvere v inštitúcie právneho štátu. To otvára šancu populistom a, samozrejme, jedna dimenzia národného populizmu bude, že za to všetko môže Brusel, politici, ktorí všetko podriadili vstupu. Je to za dverami. Bude to test a uvidíme, či sa rozšírená Európa rozšíri aj v zmysle nárastu národného populizmu a euroskepticizmu.

Na druhej strane členstvo v únii by mohlo tieto prejavy držať v rozumných medziach .

Sú tam mantinely. Celá únia je postavená na myšlienke, že lepšie ako zrážky sú vyjednávania. Ak vás aj zvolili s populistickými heslami a musíte každý deň vyjednávať, tak vás prinútia ku konkrétnym odpovediam a nie len k heslám. Nakoniec nábeh k populizmu v únii je: Haider, Bossi, Le Pen. Práve pre existenciu európskeho tlaku sú nútení na zodpovednosť.