Ako sa žije ľuďom v dnešnej Európskej únii? Vlastnia všetci byt, dom alebo auto? Dostanú sa aspoň raz za rok na zahraničnú dovolenku? A kde vlastne študujú ich deti? Čo ich hnevá a čo, naopak, teší?

Položili sme tieto otázky ľuďom z rôznych krajín a rôznych spoločenských vrstiev, aby sme zistili, čo nás v únii čaká. Opatrne sme porovnávali, pretože podľa ekonomických predpovedí budeme môcť podobné príbehy písať o slovenských ľuďoch skôr o niekoľko desaťročí, než o pár rokov.

Dave Millin žije v malej dedinke Whitminister spolu so svojou manželkou Sarou a 20-mesačným synom Joshuom. Má 34 rokov a pracuje v neďalekom meste Gloucester ako projektant obytných domov.

Mesačne zarába 3514 eur (140 560 korún). S rodinkou bývajú v dvojdome, kde im patria štyri izby. Aby si ich mohli dovoliť, vzali si vysokú hypotéku, ktorú budú splácať najbližších 20 rokov. Aj preto musí Daveova manželka pracovať aspoň na čiastočný úväzok. Kým je v bristolskej nemocnici Frenchay, kde robí zdravotnú sestru na jednotke intenzívnej starostlivosti, malý Joshua je tri dni v týždni v jasliach. Zvyšok týždňa trávi so starými mamami.

Dave patrí v Británii k priemeru, ale Británia je v Európskej únii vysoko nadpriemer. Podľa minuloročných údajov európskeho štatistického ústavu Eurostat, ktorý skúmal bohatstvo rodín v krajinách dnešnej i rozšírenej únie, patria britské rodiny medzi najbohatšie. Dave zarába mesačne 8-krát viac ako priemerný Slovák.

Výdavky na domácnosť sú značné, predsa si však Millinovi nežijú zle. Dave má Volkswagen combi za asi 15-tisíc euro (600-tisíc korún) a s rodinou chodievajú na dovolenku dvakrát ročne. "Kým sa nám nenarodil syn, navštívili sme New York, Andorru aj Prahu. Teraz trávime dovolenky väčšinou doma, v Británii," hovorí Dave, ale hneď dodáva, že tento rok bude iný. Chystajú sa za priateľmi do Atlanty.

Doma majú pripojenie na internet, on-line ale nakupujú zriedka. Raz týždenne sa radšej vyberú do miestnych supermarketov, napríklad do Tesca, aby nakúpili potraviny na celý týždeň. Na odevy, CD, či nábytok majú vyhliadnuté nákupné centrum Crews Causeway, asi 30 minút od diaľnice.

Dave je náruživým fanúšikom futbalu a tak bez mihnutia oka platí 45 eur (1800 korún) mesačne, aby si mohol prepínať všetky športové kanály. A miluje golf. Členské v golfovom klube ho vyjde ročne na 300 eur (12-tisíc korún), rozpráva a na kolenách mu poskakuje malý Joshua.

Anne-Sophie si deti nemôže dovoliť

Francúzka Anne-Sophie Deefortová zatiaľ o deťoch iba sníva. Má 26 rokov a podľa oficiálnych tabuliek žije pod hranicou chudoby. Študuje umenie, ale zarába si ako servírka v slávnej reštaurácii Yvonne, kde jedáva sám prezident Chirac, keď občas navštívi Štrasburg. Mesačne zarobí 900 eur (36-tisíc korún). Jej priateľ Johann, s ktorým žije v centre mesta, dostane mesačne 1200 eur (48-tisíc korún).

Na domácnosť a pôžičky dajú takmer polovicu svojich zárobkov. Anne-Sophie si ešte musí platiť štúdium a nákup materiálu na svoje fotografie. "Deti si teraz nemôžeme dovoliť, aspoň takých desať rokov," hovorí smutne.

Najviac ich stojí bývanie, tak ako je to všade vo vyspelejšej Európe. Za prenajatý byt platia mesačne 500 eur (20-tisíc korún). Naopak, na stravu míňajú najmenej. Anne-Sophie hovorí, že nie viac ako 130 eur. To je veľký nepomer oproti slovenským domácnostiam, ktoré dávajú na stravu štvrtinu rozpočtu domácnosti. Práve strava najlepšie vypovedá o pomeroch v krajine. Čím menej ľudia prejedia, tým vyspelejšia je krajina, v ktorej žijú.

K rovnakým záverom došiel aj Eurostat, ktorý porovnával výdaje domácnosti v pristupujúcich i súčasných krajinách únie. Sumy, ktoré dáme za bývanie, oblečenie a dopravu, sú už porovnateľné s útratami rodín v terajšej únii. Priepastný rozdiel sa týka práve potravín a nealkoholických nápojov. Ľudia z nových členských krajín na ne utratia skoro dvojnásobok sumy, ktorú za ne dajú v starých členských krajinách. Nie preto, že by jedli a pili viac. Príčinou sú vysoké ceny a nízke príjmy.

Anne-Sophie nedáva na stravu veľa, aj tak nemá auto, ani vlastný byt a tak zatiaľ sníva len o pohodlnom kresle. Na dovolenku chodí k rodičom pri mori, na pobyt na horách nemá.

Keď sa jej spýtate, čo ju hnevá, vychrlí hneď niekoľko vecí. Hnevajú ju ceny, ktoré po zavedení eura prudko vzrástli, a to, že ľudia trávia príliš veľa času v práci. Hnevajú ju aj hygienické normy v reštauráciách. Tie zakazujú dávať zvyšky jedál charitatívnym organizáciám. "Mačky servírok sa majú lepšie ako žobráci na ulici."

Remi problémy s peniazmi nepozná

Aj Remi Sayard žije vo francúzskom Štrasburgu, ale peniaze ho netrápia. Má 46 rokov a povolanie, ktoré je jeho koníčkom: kreslí knižky pre deti. Jedno z ocenení má aj z Bratislavy, z bienále ilustrácií. Ako zamestnanec vydavateľskej skupiny Bayard má stály príjem 1000 eur. Spolu so zákazkami pre iných vydavateľov mesačne zarobí 4000 eur (160-tisíc korún).

Manželka Florence donesie domov ešte viac. V reklamnej agentúre má dôležitý post a mesačný príjem 5000 eur (200-tisíc). Remi vie, že vo Francúzsku patria k vyššej strednej vrstve. To, čo možno nevie, je fakt, že zarába 9-krát viac ako priemerný Slovák.

Tretinu zo svojich príjmov dajú Sayardovci na domácnosť. "Mesačne je to tri tisíc eur (120-tisíc korún)," hovorí Remi.

Majú dve deti. Viktor aj Mathilde chodia do súkromných škôl. Všetci štyria bývajú v dome v tichej štvrti. Dom splácajú, ale výdavky im sčasti kryje byt, ktorý prenajímajú.

Na dovolenky chodia k rodičom, Remi pochádza z Jurského pohoria, kde sa dobre lyžuje. V lete zase posielajú deti k rodičom Florence, do prestížneho letoviska Biarritz. Prvýkrát strávili dovolenku mimo Francúzska minulý rok. Na mesiac si vtedy prenajali dom v Grécku. Letenky mali zadarmo, kedže Florence nalietala služobne mnoho míľ.

Sayardovci majú rodinné auto japonskej výroby, žiadne finančné problémy a niekoľko snov. Raz by si chceli kúpiť opustenú farmu v kraji svojich rodičov.

Remi rád číta, kreslí komiksy a so svojím synom Viktorom chodí na ryby. Dopraje si dobré víno a cigarety si šúľa z Drumu. Obaja vedia, že patria k privilegovanej vrstve. O to viac ich hnevá, že v krajine vidieť čoraz viac žobrákov a ľudí odkázaných na sociálnu pomoc. Remi by bol dokonca ochotný platiť viac daní, ak by mal istotu, že tak môže pomôcť menej šťastným ľuďom v krajine.

Ani Remi, ani Dave a ani Anne-Sophie nemajú s rozšírením únie o chudobnejšie krajiny žiadny problém. Bez ohľadu na svoje mesačné príjmy zhodne odkazujú Slovákom: Vitajte v únii.

Robin nemá úniu rád

Robin z Británie už taký bezprostredný nie je. Má 46 rokov a býva v Chelmsforde v anglickom Essexe, asi 60 kilometrov na sever od Londýna. Je riaditeľom podniku, v ktorom mesačne zarába 5830 eur (233 200 korún). Vlastní päťizbový rodinný dom, BMW a podporuje svoje tri deti na štúdiách.

Európska únia nie je jeho obľúbenou témou, hoci priznáva, že životná úroveň v Británii sa výrazne zvýšila. "Mnoho Britov si už môže dovoliť kúpiť vlastný dom, nové autá a každý rok ísť na zahraničnú dovolenku," hovorí, hoci si nemyslí, že za to vďačia iba únii.

Mal šestnásť, keď nastúpil do prvého zamestnania a Veľká Británia sa stala členom Európskej únie. Lacné mlieko, maslo, či syry, ktoré dovtedy Briti dovážali z Nového Zélandu a Austrálie, výrazne zdraželi. Silnejúca konkurencia v obchodoch ale časom urobila svoje. "Celotýždňový rodinný nákup vyjde teraz lacnejšie ako pred 10 rokmi."

Z budúcej Európskej únie má však obavy. "Koľko ešte odkrojí stále rastúca európska byrokracia a teraz rozšírenie o niektoré výrazne chudobnejšie krajiny z môjho mesačného príjmu a zo zisku mojej firmy?"

Nad dôchodcami sa sťahujú mračná

Do budúcna nepozerá optimisticky ani Claude Vaillantová z francúzskeho Lotrinska, hoci z iných dôvodov. Ako dôchodkyňa dostane mesačne 800 eur (32-tisíc korún), výdavky domácnosti sa však vyšplhali až na 2000 eur ročne. A francúzsky sociálny systém je ohrozený. Zatiaľ jej manžel ešte zarába. Ako vedúci pracovník vo firme dostane 2500 eur mesačne. Aj on však onedlho pôjde do dôchodku.

Claude odišla do predčasného dôchdoku, pretože má tri deti. Ich štúdium zaťažilo ich rodinný rozpočet najviac. Zápisné na školu, faktúry, vreckové a oblečenie ich dcéry vyšlo mesačne na 1000 eur. A trvalo to 12 rokov. Rodina si musela odoprieť dovolenky, oddych pri mori či na horách si už nemohli dovoliť. Dnes sú už deti z domu preč a Claude s manželom snívajú o predĺženom víkende - možno v Ríme alebo v Prahe.

Ak ju niečo hnevá, tak vysoké dane a ceny, ktoré sa od zavedenie eura hrozne zvýšili. A, samozrejme, dôchodky. Nad európskymi dôchodcami sa pomaly, ale iste sťahujú mračná, štátne pokladnice už nezvládajú starostlivosť o stále vyšší počet starších ľudí.

Inak na tom nie sú ani nemeckí dôchodcovia, ktorí sú pre našinca stále ešte synonymom raja na zemi. Nemecká vláda tento rok dôchodky ani nevalorizovala a kedy tak urobí, nevie nikto, ani 65-ročný Jürgen z Hessenska. Patrí medzi solventnejších ľudí na zaslúženom odpočinku. Okrem štátnej penzie, ktorá dnes tvorí asi polovicu jeho predchádzajúceho platu, dostáva ešte podnikovú penziu. Na tú máte v Nemecku nárok už po odpracovaní desiatich rokov. "Ide vlastne o životnú poistku, ktorú platí zamestnávateľ," vysvetľuje Jürgen. Spolu tak mesačne dostane 1500 eur (60- tisíc korún), štát mu začína siaha na doterajšie výdobytky. Na zdravotné poistenie platí dvakrát viac ako kedysi a stále viac si musí odkladať bokom na návštevy u lekára a ceny za lieky.

Cenová úroveň vybraného tovaru (súčasná EÚ =100)

Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁMICHAL HAVRAN ml., ŠtrasburgTIM HAUGHTON, Birmingham