Cesta samostatnej Slovenskej republiky do Európskej únie trvala dlhých dvanásť rokov. Ani naše členstvo nebude krátke a bez prekážok Zajtra sa skončí neľahká a strastiplná púť Slovenska do únie. Prvých šesť rokov to ani nebol pohyb vpred, ale iba pochod na mieste. Tretia Mečiarova vláda totiž diskvalifikovala krajinu nielen na vstup do NATO, ale aj pre členstvo v Európskej únii. Druhá polovica cesty bola oveľa úspešnejšia. Zaostávajúce Slovensko dostihlo ostatné kandidujúce štáty a dokázalo s úniou dohodnúť všetky detaily nastávajúceho členstva. Jediný rest, ktorý sa nepodarilo celkom odstrániť, sa týka toho, aký zmysel a aký obsah chce dať Slovensko svojmu členstvu.
Ešte pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky viacerí politici zdôvodňovali potrebu a nevyhnutnosť štátnej samostatnosti integračnými argumentmi. Premiér Vladimír Mečiar 1. januára 1993 vyhlásil, že "vznik štátu znamená pre všetkých jeho občanov príležitosť na priamu účasť na celoeurópskej a celosvetovej integrácii". Koncepciu, podľa ktorej sa zmysel štátnej samostatnosti naplní až medzinárodnou integráciou Slovenska, však jej protagonisti nedokázali premeniť na skutočnosť. Zabránila tomu predovšetkým tretia Mečiarova vláda a spôsob jej vládnutia.
Klub s pevnými pravidlami
Ustanovujúca schôdza parlamentu po voľbách v roku 1994 sa zmenila na dlhú parlamentnú noc, počas ktorej nastupujúca koalícia Mečiarovho HZDS, Slotovej SNS a Ľuptákovho Združenia robotníkov Slovenska "prevzali" moc tak, že pritom porušili štandardy obvyklé v demokratických krajinách. Obrali opozíciu o jej právo na pomerné zastúpenie v parlamentných orgánoch, odvolali 38 funkcionárov štátnych a verejnoprávnych ustanovizní, prijali niekoľko uznesení, ktoré neskôr Ústavný súd označil za protiústavné.
Európska únia reagovala na tento exces svojím prvým demaršom. Povedala v ňom, že únia je klub so striktnými pravidlami. Kto doň chce vstúpiť, musí ich rešpektovať. Vládna koalícia odmietla demarš nielen verbálne, ale predovšetkým skutkami.
1. februára 1995 vstúpila do platnosti Európska dohoda, ktorou sa Slovensko stalo pridruženým partnerom únie. Komisár Hans van den Broek privítal nováčika slovami, že sa ocitol v spoločenstve, vyznávajúcom spoločné hodnoty a demokratické zásady.
To isté slovne zdôraznil aj predseda vlády Mečiar, keď 26. júna 1995 odovzdal žiadosť SR o prijatie do únie: "Je to prihláška k zjednocujúcej sa Európe a k európskej integrácii, prihláška, z ktorej vyplývajú aj nároky na vnútorné usporiadanie štátu." Práve tieto nároky však práve jeho garnitúra od základu ignorovala.
Potláčanie opozície, stranícke čistky v štátnej správe, stranícka privatizácia, úporné prenasledovanie prezidenta Kováča, nerešpektovanie práv menšín, zneužitie Slovenskej informačnej služby na kriminálne účely, útoky na predstaviteľov odborov, cirkví, novinárov, umelcov, akademickú obec i mimovládne organizácie, spôsobili, že politici Európskej únie čoraz naliehavejšie upozorňovali, že Slovensko neplní politické kritériá, aby sa s ním mohli začať rozhovory o členstve v únii. Reakcia na tieto upozornenia bola veľmi nepriateľská.
Miesto v strede Európy
Keď Európska únia doručila do Bratislavy svoj druhý demarš, premiér Mečiar odmietol dokument čo i len fyzicky prevziať. Diplomati únie ho museli nechať na pohovke v prijímacom salóniku Úradu vlády. Rezolúciu Európskeho parlamentu, ktorý konštatoval, že slovenská vláda "nerešpektuje demokraciu, ľudské a menšinové práva a princípy právneho štátu," rozhorčene odmietol nielen premiér Mečiar, ale aj vtedajší predseda parlamentu Ivan Gašparovič. Ten sa europoslancov spoločného parlamentného výboru spýtal, prečo pred zverejnením takého závažného dokumentu nerešpektovali obyčajnú ľudskú slušnosť.
Výzvy európskych politikov a inštitúcií, aby vládna reprezentácia zmenila štýl riadenia štátu, lebo diskvalifikuje krajinu pre členstvo v únii, neboli vypočuté. Naopak, situácia sa ďalej zhoršovala, lebo koaliční poslanci protiústavne odobrali mandát poslancovi Gauliederovi, ktorý sa stal aj terčom teroristického útoku: pred jeho domom vybuchla silná nálož, ktorá len šťastnou zhodou okolností nemala ďalšie následky. Nevyšetrený únos prezidentovho syna a neobjasnená smrť Róberta Remiáša boli dôvodom, pre ktorý demokratické zahraničie vládnym činiteľom pripomínalo, že obe kauzy "ostanú temným a trvalým tieňom na nádejach, že by sa Slovensko v budúcnosti mohlo stať demokratickým štátom, integrovaným do Západu" .
Napriek tomu, že nemecký minister zahraničia Kinkel prišiel osobne vládu upozorniť, že únia požaduje bezproblémový priebeh referenda o priamej voľbe hlavy štátu, minister vnútra Krajči v máji 1997 plebiscit zmaril. V júni Spojené štáty oznámili, že Slovensko nedostane pozvánku do NATO, čo v júli potvrdil aj summit aliancie.
O týždeň neskôr Európska komisia oznámila, že Slovensko je jedinou z desiatich krajín strednej a východnej Európy, ktorá nespĺňa politické kritériá na vstup. Ani táto posledná výstraha nepriniesla zmenu vládnej politiky.
Európska rada na summite v Luxemburgu na konci roku 1997 rozhodla, že Slovensko nebude medzi krajinami, s ktorými únia povedie rokovania o členstve. Okolnosť, že Slovensko nebolo celkom vyradené, "iba" sa ocitlo medzi krajinami druhej kategórie, premiér Mečiar vydával za veľký úspech republiky : " Zo všetkých strán sme dostali gratulácie k výsledku a stretávali sme iba priateľské a usmiate tváre."
Dôvod, prečo Slovensko nebolo z integračných procesov vyradené úplne, vysvetlil za úniu predstaviteľ predsedajúcej krajiny Jean-Claude Juncker: "Existuje Slovensko, existuje slovenská vláda, existuje aj päť miliónov slovenských mužov a žien, ktorých miesto je v strede Európy. Na to by sme nemali zabúdať pri všetkej nevôli nad tým, čo robí pán Mečiar..." Aj keď únia Slovensko úplne nevyradila, bolo jasné, že vrátiť do integrácie ho môže iba nová vláda. Po parlamentných voľbách v roku 1998 taká vláda vznikla.
Dva roky za rok
Prvý Dzurindov kabinet sa však presvedčil, že bolo oveľa ľahšie krajinu pre členstvo diskvalifikovať, ako ju kvalifikovať. Hoci únia a jej predstavitelia s veľkou úľavou privítali výsledky volieb, o rýchlej zmene statusu krajiny však neuvažovali. Na konci roku 1998 na summite vo Viedni vyhlásili, že samotné voľby nie sú ešte dôkazom trvalého charakteru zmien na Slovensku. Únia žiadala zmeny v politickej i ekonomickej oblasti. Keď k nim naozaj došlo, tak ich patrične ocenila.
Spoločná pracovná skupina únie a republiky, ktorá vnikla prakticky hneď po voľbách, po roku práce vyzdvihla, že došlo k výraznému pokroku. Že sa obnovila "inštitucionálna stabilita politického systému" , že sa prijal zákon o používaní jazykov národnostných menšín a že vládna koalícia fungovala bez demokratických deficitov. V októbri 1999 Európska komisia vo svojej pravidelnej správe skonštatovala, že krajina splnila kodanské kritériá. Na helsinskom summite únie potom SR dostala pozvanie na rokovania. Prvý Dzurindov kabinet tak za rok svojho pôsobenia vyrovnal dvojročnú stratu, ktorú spôsobila krajine tretia Mečiarova vláda.
Vo februári roku 2000 začalo Slovensko oficiálne rokovať o svojom členstve. Bola to obrovská práca, pretože preberalo legislatívu a dohody EÚ acquis communautaire, ktoré mali takmer 80-tisíc strán. Napriek tomu, že Slovensko sa dostalo na štartovaciu čiaru až dva roky po svojich susedoch, vyjednávací tím vedený Jánom Figeľom prekvapujúco rýchlo odstraňoval stratu.
Voľby proces neprerušili
Už v roku 2001 sa krajina v počte predbežne uzavretých kapitol dostala na úroveň ostatných kandidátskych štátov. Do koncoročnej správy sa dostalo konštatovanie, že krajina úspešne plní ekonomické kritériá na vstup, ale boli tam aj upozornenia na problémové oblasti: nedostatočnú nezávislosť súdnictva, neuspokojujúci stav boja s korupciou, neudržateľnú situáciu rómskej menšiny. Priaznivý efekt, ktorý malo prijatie rozsiahlej novely ústavy bol v roku 2001 stlmený kauzou "eurofondy". Aj keď sa podozrenie zo zneužívania fondov únie nepreukázalo, riaditeľ odboru zahraničnej pomoci Roland Tóth a podpredseda vlády pre integráciu Pavol Hamžík museli svoje posty opustiť.
Experti, pozorujúci priebeh prístupového procesu, v tom čase skonštatovali, že vyjednávanie síce úspešne pokračuje, jednotlivé kapitoly eurolegislatívy sa otvárajú a uzatvárajú, ale "reálna pripravenosť politických elít a slovenskej populácie na členstvo v únii zostávajú otázne" . Žiadna celospoločenská diskusia a ani širšia politická debata o podstate a zmysle vstupu do únie sa nekonala. Nič na tom nezmenil ani rok 2002, ktorý bol rokom volebným.
Keďže výsledok parlamentných volieb v septembri 2002 potvrdil kontinuitu domáceho politického vývoja, rokovania o vstupe sa dostali do záverečnej fázy. Ani v nej sa však neobjavili zásadnejšie prejavy slovenských politikov. Jedinou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bolo prijatie parlamentnej deklarácie o zvrchovanosti Slovenska v kultúrno-etických otázkach. Deklaráciu, ktorá nehovorila, ako sa kultúrno-etické otázky majú riešiť, ale iba to, že by o nich mali rozhodovať samotné členské štáty, presadili poslanci KDH, HZDS, SDKÚ, SNS a PSNS.
Začiatok novej cesty
Všetky otvorené otázky rozšírenia únie sa uzavreli v decembri 2002 na summite v Kodani. V rokoch 2004 až 2006 má Slovensko teoreticky pozitívnu rozpočtovú pozíciu. Do rozpočtu únie odvedie 934 miliónov eur a bude si môcť nárokovať platby v celkovej výške 1 miliardy 765 miliónov eur, pravda, ak predloží kvalitné projekty a bude schopné tieto zdroje aj absorbovať.
V apríli 2003 Európsky parlament súhlasil, aby únia podpísala so Slovenskom Zmluvu o pristúpení k EÚ. Za vstup hlasovalo 521 europoslancov, proti bolo 21 a 25 sa zdržalo. V polovici mája 2003 sa na Slovensku konalo referendum, v ktorom občania odpovedali na otázku, či súhlasia s tým, aby sa republika stala členským štátom únie. Napriek nie veľmi vydarenej kampani sa prvý raz na hlasovaní zúčastnil dostatočný počet oprávnených voličov. Z nich vyše 92 percent sa vyslovilo za vstup. Súhlas so Zmluvou o pristúpení vyslovil aj parlament. S výnimkou desiatich poslancov komunistickej strany za ňu hlasovali všetky parlamentné strany.
Vstupom do únie sa premena republiky z objektu európskeho rozhodovania na jeden zo spolurozhodujúcich subjektov neskončila. V tomto ohľade stojí Slovensko opäť na začiatku dlhej cesty. Ani ona nebude ľahká, ale je to jediná cesta, o ktorej je známe, že vedie do budúcnosti.
