Príbeh o tom, ako Slovensko vstupuje do Európskej únie, je jedným z najromantickejších v moderných dejinách Európy. Keď začiatkom dvadsiateho storočia utekala pomerne veľká časť národa do Ameriky za lepším životom, bolo to preto, lebo málokto na tomto území veril, že Slovensko môže niekedy byť aj krajinou nádeje.

Dejiny neúspechov a zlyhaní

Minulé storočie dalo pesimistom za pravdu. Dvadsať rokov demokracie v Československu po rozpade Rakúska-Uhorska stačilo sotva na prvé slobodné nadýchnutie. Potom prišiel fašizmus a komunizmus. Máloktorý národ v Európe môže tvrdiť, že autenticky zažil obe príšerné podoby týchto totalitných režimov.

Potom síce prišiel rok 1989, ale už vzápätí sa krajina zmietala v nacionalistických kŕčoch, rozpadlo sa Československo a nastúpil režim, ktorý prispel k vzniku nového politologického termínu - neliberálna demokracia.

Spoločnosť bola frustrovaná zo svojej neschopnosti normálne a slobodne existovať. Točila sa v kruhu svojich stereotypov a bála sa pozrieť nielen do zrkadla, ale aj von z okna.

To sú stručné dejiny neúspechov a zlyhaní, ktoré doviedli spoločnosť tak ďaleko, že v polovici deväťdesiatych rokov už rezignovane súhlasila s poetickou definíciou vonkajších pozorovateľov, že Slovensko je čiernou dierou strednej Európy.

Úľavný koniec

Slovenský príbeh je romantický preto, lebo z čiernej diery sa v posledných rokoch stala žiarivá hviezda. Síce malej veľkosti, ale predsa len viditeľná. Až tak, že ju dnes nazývajú tigrom strednej Európy. Ako sa mohla krajina tak rýchlo zmeniť? Dôvod je prostý: frustrácia z minulosti sa napokon stala motorom, ktorý ju ženie vpred.

Z tohto pohľadu má tragický slovenský príbeh svoj happyend a keby ste sa spýtali ľudí, či si zaslúžia byť po tom všetkom členmi Európskej únie, určite by povedali, že áno. Vstup do únie vnímam oveľa viac ako akýsi úľavný koniec našich smutných dejín, než ako veľkolepý začiatok čohosi nového. A hoci nejestvuje výskum s takto položenou otázkou, myslím si, že väčšina by s mojím pocitom súhlasila.

Tento pocit zavŕšenia našej historickej cesty má svoju veľkú výhodu - väčšina si vydýchla, že to máme za sebou a zároveň málokto očakáva, že v máji sa stane niečo naozaj významné. Aj preto prakticky neexistuje verejná diskusia na európske témy, málokto napríklad tuší, o čom sa hádajú európski politici, keď hovoria o ústave. Ani samotná slovenská vláda v tom nemá jasno a raz je na strane Nemecka, raz Poľska.

Obyvatelia Slovenska vedia, že v Európskej únii z nich majú obavy, a preto pred nimi dočasne zavreli svoje pracovné trhy. Vedia, aký strach budí predstava o státisícoch slovenských Rómov, ktorí sa odrazu pohnú na Západ. Vedia, že sa to nestane, ale že je zbytočné o tom niekoho presviedčať.

Nie hokej, skôr kino

Aj z tohto dôvodu si už o Európe nerobíme také ilúzie ako ešte pred niekoľkými rokmi. Dlho bola u nás Európska únia vzorom a bruselské normy často politikom slúžili namiesto vlastných argumentov. Stačilo doma povedať čarovnú vetu, že Brusel to žiada, a bolo po diskusii. Dnes už to tak celkom neplatí.

Do únie vstupuje Slovensko v stave zdravého realizmu. Dokonca aj vláda, ktorá plánovala veľkolepé oslavy, zoškrtala ich rozpočet na minimum. Ľudia vedia, že potrvá dlho, kým budú ich platy porovnateľné s rakúskymi a stredná a staršia generácia myslí skôr na svoje deti. Ukázalo sa to v referende v minulom roku, keď povinné kvórum zachraňovali najmä dôchodcovia.

Celkom iste ľudí zaujímajú najmä praktické výhody, ktoré im únia poskytne, ale takýchto výhod rozhodne nie je toľko, aby mal národ pocit, že odteraz bude všetko lepšie.

Aj preto zrejme väčšina ľudí nebude tak búrlivo oslavovať, ako keď sme pred dvoma rokmi získali zlatú medailu na majstrovstvách sveta v hokeji. Napriek tomu si myslím, že sa budú tešiť. Asi tak, ako keď sa v kine končí romantický film happyendom.

Autor: Martin M. Šimečka