ne chemikáliou. Príroda však vyžaduje prístup presne opačný. Ak by to úrady s ochranou stromov mysleli vážne, požadovali by a prísne kontrolovali okolie každého cenného stromu na stavebnej parcele tak, aby sa chránil celý koreňový systém. „Staré stromy, najmä tie ťažko skúšané mestské, sú ako vzácne osobnosti. Nemožno ich rovnocenne nahradiť malou sadenicou. Okrem dôležitého ekologického aspektu majú spravidla mnohonásobne väčšiu plochu listovej zelene ako stromy malé,“ hovorí Marián Huba.

Terorizmus úradov podporuje korupcia

Pre Bratislavu by mohla byť jej poloha na úpätí kopcov Malých Karpát obrovskou výhodou. Zelené pahorky sa z mestských okrajov dostávajú do jej centra. Suplujú nedostatok parkov a dotvárajú tak celkovú siluetu mesta.

Keďže urbanistické regulatívy sa nevytvorili hneď po roku 1989, monštrá, ktoré tu vyrástli, poukazujú ešte aj dnes na neschopnosť úradov a nedostatočnú kompetenciu pamiatkarov. Akoby stále nebolo dosť času a vôle urobiť v krajine revíziu a vytypovať nedotkuteľné prírodné a kultúrne hodnoty, ktoré nesmú byť ohrozené súkromnými ekonomickými záujmami. Štátom honorovaní poslanci usilovne pracujú v mene bohatých občanov alebo lobistických záujmových skupín. Nakoniec majú právo zmeniť akýkoľvek dobrý regulatív. Keďže jeho platnosť je podmienená prijatím územného plánu, zatiaľ sa stal vždy iba nezáväzným návrhom. „Po roku 1989 som sa naivne nazdával, že novozvolení predstavitelia si uvedomia jedinečnosť vŕškov nad mestom. Žiaľ, stále nie je vôľa zharmonizovať súkromné záujmy s verejným“, upozorňuje Marián Huba. „Od roku 1775 sme predsa dedičmi mesta s vari prvým verejným parkom v Európe (v Petržalke). V Bratislave pôsobil od roku 1868 Mestský okrášľovací spolok, ktorý zo svojich zbierok financoval zakladanie a údržbu parkov. Zásluhou spolku vznikol napríklad Horský park. Jeho predsedom bol sám mešťanosta Henrich Justi“.

Sledovať stavbou terén

Parcely v svažitom teréne centra Bratislavy sa stali lukratívnou lokalitou bohatých investorov. Súkromie sa v duchu poctivého stredovekého pocitu strachu vždy viditeľne vyznačí a oboženie múrmi. Pritom potlačená príroda by potrebovala pravý opak: zasadiť stavby do prírodného a pamiatkového kontextu, využívať konfiguráciu terénu, nestavať sa proti nemu a zakomponovať do okolia stavieb čo najviac zelene. „Z toho, čo s hrôzou pociťujem vo svojom okolí, mi vychádza, že buď sú zodpovední predstavitelia mesta odborne nekompetentní, alebo skorumpovaní, česť ojedinelým výnimkám,“ hovorí Marián Huba. „Myslím si, že paradigmou v novom tisícročí by malo byť akési sebascvrkávanie človeka, minimalizácia ľudského diela a revitalizácia prírody, na ktorej sme stále viac závislí.“ (ea)