Po prvýkrát zložil sám nielen všetky texty, ale aj hudbu. A druhý veľký sen sa mu začína vypĺňať: "S Henrichom Leškom by sme chceli ísť nahrávať na Kubu, kým tam ešte vládne Fidel, a vychutnať si neopakovateľnú atmosféru, ktorú ponúkajú miestni muzikanti. O dva roky z tohto ostrova môže byť už Florida," povedal v exkluzívnom rozhovore pre SME spevák, ktorý sa ešte v ten istý deň išiel pozrieť do Prahy na Ibrahima Ferrera z populárnej kubánskej skupiny Buena Vista Social Club.
Zhodou okolností sa po koncerte ocitol v šatni. "Videl som už viacero Kubáncov, ale Ferrer ma uchvátil," dodal Müller na druhý deň, počas autorizácie rozhovoru. "Vyjadril som mu veľký obdiv i to, že som veľmi šťastný, pretože som v tej istej šatni prednedávnom čakal na koncert aj ja, a povedal, že by mi bolo veľkou cťou naspievať spoločný duet. Zarecitoval som mu slová novej piesne, ktorú som počas koncertu zapísal do mobilu. Český manažér prekladal do angličtiny a následne niekto do španielčiny. Evidentne sa mu to veľmi páčilo. Pobozkal som mu ruku, potom on mne a rozlúčili sme sa," doplnil Richard Müller, v očakávaní ďalšieho nového dobrodružstva.
Z Ameriky ste si kedysi priniesli materiál na vašu knihu, koncertovali ste tam a teraz ste v New Yorku nahrali celý album. Ako sa to vlastne všetko zomlelo?
Keby som to celé vyrozprával, trvalo by to niekoľko hodín. Je to totiž príbeh, ktorý sa nemôže začínať inou vetou, než kde bolo, tam bolo.
Takže?
Do Spojených štátov som odchádzal ako privátny sprievod Ivy Bittovej, ktorá tam realizovala svoj operný debut. Amerika ma neuveriteľne nabíja - ale mňa vlastne nabíja akékoľvek zahraničie, kde môžem byť anonymný, kde ma na ulici nikto nespozná a nesleduje moje kroky. Vtedy cítim absolútnu slobodu, jednoducho, som Mister Nobody. Do Spojených štátov som si pôvodne odnášal kufrík s dvadsiatimi textami Vlada Krausza. Všetko sa skončilo inak.
Čo sa stalo?
Ubytovali sme sa v mestečku neďaleko Woodstocku, kde sa konal legendárny festival. Objavil som galériu, kde bola upútavka na koncert Jesseho Harrisa. Pod jeho menom bolo napísané, že získal Grammy za spoluprácu na debute Norah Jonesovej. Ten mám veľmi rád, preto som sa vybral na koncert. Harrisovi predskakoval neznámy hudobník John Lardieri. Veľmi sa mi páčila jeho komplexná gitarová technika i spev, tak som ho po vystúpení vyhľadal a oslovil s mojou dvanásťslovnou anglickou zásobou, či by nenahral zopár mojich pesničiek.
To už ste mali v zásobe nejaké vlastné piesne?
V Amerike som si kúpil gitaru. Pamätám sa, že som si hovoril, čo to robím, veď sa jej určite nedotknem. Deň pred Lardieriho koncertom som nečakane vymyslel tri pesničky. Po jeho vystúpení som mal o šiestej ráno hotový materiál na celý album.
Čo sa stalo s textami Vlada Krausza?
Ihneď som mu poslal ospravedlňujúcu esemesku. O týždeň som už sedel v jednom newyorskom štúdiu, sám s tromi americkými hudobníkmi. Trochu sa mi roztriasli kolená, ale nakoniec som si povedal, že sa nič nedeje, veď je to iba pokus.
Ako ste sa dostali k Stevemu Holleymu, bývalému bubeníkovi Paula McCartneyho?
Lardieriho bubeník nemal čas. Majiteľ štúdia však povedal, že raz do týždňa dochádza do New Yorku Steve Holley. Pýtal som sa, kto to je, a on povedal, že posledný bubeník skupiny Paula McCartneyho Wings, ktorý si, mimochodom, zahral aj s Eltonom Johnom a Joeom Cockerom. Hovorím: Chlapci, ale moje finančné možnosti sú v tomto smere obmedzené! Neviem, ako to zariadil, ale o tri hodiny sa objavil chlapík, z ktorého sa neskôr vykľul jeden z najsympatickejších ľudí, akých som kedy stretol. Stál som ako obarený za sklom nahrávacej kabíny a nemohol pochopiť, že vidím človeka, ktorý hral s takýmito velikánmi a teraz nahráva môj album.
Všetci hudobníci boli Američania. Zaujímalo ich, o čom vlastne sú vaše pesničky?
Rýchlo sa ukázalo, že nesedím v štúdiu iba s nájomnými hudobníkmi. Pýtali sa na každú pesničku, o čom je, čo znamená názov. Pri skladbe Najlepšia droga je čistá hlava som im musel vysvetľovať, čo som tým myslel, či to vôbec myslím vážne.
Ako sa vám s nimi hralo?
Tá pohoda v štúdiu, plodná pracovná atmosféra a zaujatie o vec mi robili nesmiernu radosť! Keď som album dokončoval, majiteľ štúdia povedal: V mojom štúdiu sa nahráva hudba a občas umenie. Som šťastný, že po dlhom čase sa u nás opäť robilo umenie. Zdalo sa mi, že neklamal. Veď kto z Američanov by dával komplimenty nejakému speváčikovi z krajiny, o ktorej ani nevie, kde sa nachádza?
Priznali ste vašim štúdiovým kolegom, že ste česko-slovenská hviezda?
Áno. Strašne sa na tom bavili. Keď som im povedal, že z mojich posledných albumov sa predalo v priemere sedemdesiattisíc kusov, mali na tvárach taký poloúsmev. To sú čísla, ktoré tam veľa neznamenajú. Vypočuli si však CD Mullenium Live a skonštatovali, že na ňom hrajú vynikajúci hudobníci.
Cítite rozdiel medzi dobrým slovenským a dobrým americkým hudobníkom?
Najdôležitejšie je, že album je taký, aký je. Či som ho nahral u priateľa v petržalskom byte alebo v New Yorku, je v zásade jedno. Je to čiste záležitosť môjho egoizmu, že som si v meste, ktoré milujem, nahral album, o ktorom si myslím, že je mojou najautentickejšou nahrávkou. Tá Amerika možno vyzerá ako skvelý marketingový ťah, ale na to nech si odpovie každý sám, mňa to vôbec nezaujíma.
Album mal pôvodne vyjsť už v novembri. Čo spôsobilo zdržanie?
V krajine, kde niekto dokáže vysúdiť milióny len za to, že sa obarí kávou, treba veci okolo autorského práva poriadne preveriť. Zabralo to dosť času.
David Bowie povedal, že žije v New Yorku hlavne preto, že sa tam cíti slobodne. Čím toto mesto priťahuje vás?
New York je hlavné mesto sveta. V mojej profesii znamená absolútny vrchol. Pred tromi rokmi som uvidel pri Central Parku postavu nevkusne oblečeného homelesáka, ktorý viedol za ruku malé dievčatko. Keď som sa mu lepšie zahľadel do tváre, zistil som, že je to Paul Simon. Celebrity tam stretávate bežne na ulici. A keď prídete do newyorských klubov v Greenwich Village, stretnete neznáme, ale skvelé kapely a muzikantov hrajúcich zadarmo. Ak nie ste ignorant, tak môžete iba ďakovať bohu, že sa môžete živiť tým, čím sa živíte.
V minulosti ste utvárali autorské dvojice s Andrejom Šebanom, Jarom Filipom alebo Ivanom Táslerom, no Monogamný vzťah ste zložili úplne sám. Dostali ste odvahu?
Nikdy mi nenapadlo, že niekedy spravím celý album sám. Som totiž dostatočne povrchný a lenivý, aby som to dotiahol do konca. Že sa mi to teraz podarilo, vyvoláva vo mne zvýšenú úctu k tomuto dielku, aj keď som na predchádzajúcich albumoch nenaspieval text alebo pieseň, s ktorou by som sa nestotožnil.
Vaše texty sú veľmi osobné. Sú zároveň aj akousi arteterapiou?
Nepíšem texty, ktoré by stáli len na rýmoch. Témy, ktoré vo mne ležia, potrebujem dať von. Nemám najmenšiu ambíciu rozprávať sa o privátnych veciach s novinármi alebo v nejakej talkšou. Dokonca sa mi nechce texty ani vysvetľovať. Ukázalo sa, že ľudí zasahujú, a čo je oveľa zaujímavejšie, interpretujú sa rôzne. Nechcem nikoho presviedčať, že som to myslel tak alebo tak. Skôr ma teší a vzrušuje, že moje slová nútia rozmýšľať.
Album Monogamný vzťah pripomína váš sólový debut z roku 1992 Neuč vtáka lietať. Vtedy ste vkročili do hudobného šoubiznisu ako sólista a teraz to vyzerá, že z neho odchádzate, že škandály už máte za sebou. Akoby ste opísali veľký oblúk a vrátili sa späť, na začiatok.
Už pri albume 01 mi ľudia hovorili, že im pripomína Neuč vtáka lietať. Medzitým som však dospel. Šoubiznis ma už nezaujíma, nemienim urobiť čokoľvek, o čom by som nebol stopercentne presvedčený. Nikto ma nezlomí na slávu, lebo tú som už zažil, ani na ceny, lebo som ich už všetky získal, ale ani na peniaze.
Údajne pripravujete nezvyčajné turné. V čom?
Pracovne ho nazývam divadelné, väčšinou sa totiž odohrá v divadelných sálach. Bude na jeseň a diametrálne odlišné od minuloročného turné.
Kto vás bude sprevádzať?
Skvelí hudobníci - saxofonista Michal Žáček, basgitarista Martin Gašpar, gitarista Martin Zajko, perkusionista Ajdži Sabo a Iva Bittová. S ňou som objavil dámu menom Barbara Maria Willi, nemeckú docentku na Janáčkovej akadémii v Brne. Je to čembalistka, klaviristka a organistka. Nikdy nehrala bigbít, ale z prvej skúšky odchádzala úplne nadšená. Predpokladám, že to bude opäť umelecké dobrodružstvo. Teším sa, že súčasťou skupiny bude aj Henrich Leško. Ak dožijem, chcel by som s ním vydať na budúci rok album s názvom 44.
Celoživotným snom írskeho speváka Van Morrisona bolo nahrať album s Rayom Charlesom. S kým by ste chceli spolupracovať vy?
Roky sa to meno nemení. To, že by mi Eric Clapton nahral gitarové sólo, by bolo pre mňa ešte väčším orgazmom, ako keď mi Steve Holley nahral bubny na Monogamnom vzťahu. Ale to je sen v rovine sna.
Chceli by ste sa vrátiť do Ameriky ako muzikant?
V 90. rokoch som s Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom a Emilom Frátrikom zažil v americkom Austine strhujúci týždeň. Odohrali sme improvizovaný koncert a nahrali vyše dvoch hodín hudby v miestnom štúdiu. Teraz ma lámu na Rockfest do Chicaga a na koncert v Los Angeles, ale vystúpenia pre emigrantov ma príliš nelákajú. Na Amerike ma fascinuje najmä anonymita, nemám príliš veľkú potrebu stretávať sa s rodákmi, ktorí vám chcú dať pri každej príležitosti najavo, ako sa im podarilo dobyť svet. Chcel by som tam skôr zobrať syna, aby videl krajinu, ktorú jeho otec miluje. Už sa však vyrovnávam s tým, že ho možno nechá chladným.
Tak ho zoberte v New Yorku na hokejový zápas.
V roku 1991 som videl zápas New Jersey Devils - New York Rangers, kde hral Zdeno Cíger s Petrom Šťastným. Zápas bol fascinujúci aj v tom, že mal štyri tretiny. Po skončení tretej tretiny všetci hokejisti zhodili rukavice a dlho sa bili.
Kde budete pozerať majstrovstvá sveta v hokeji, na Slovensku alebo v Česku?
Na tom vôbec nezáleží, hlavne, aby sa nám darilo!
