Na včerajší tréning tímu Slovenska v ostravskej ČEZ Arene o jednej popoludní vykorčuľovali spolu syn MARIÁN HOSSA (25 r.) s otcom Františkom a krúžiac na klzisku sa asi niekoľko minút rozprávali, kým sa spustil tradičný tréningový program. Marián štartuje na majstrovstvách sveta A-kategórie po štvrtý raz (predtým 1997, 1999, 2001), ale prvý raz pod vedením otca. Predtým hral v jeho tíme iba raz: na juniorskom svetovom šampionáte hráčov do 20 rokov vo Švajčiarsku (1996/97 - 6. miesto). Naposledy utvorili na MS dvojicu otec a syn na švédskej striedačke - vo Švajčiarsku 98 koučoval Kent Forsberg syna Petra, hviezdneho útočníka Colorada Avalanche, a vybojovali s tímom Tre kronor zlaté medaily.
O čom ste sa rozprávali, keď ste vykorčuľovali na ľadovú plochu na začiatku tréningu?
Bežné hokejové záležitosti. Ako sa cítim, ako sa mi hralo v poslednom zápase s Američanmi. Nič, čo by sa týkalo rodiny.
Beriete otca na lavičke inak ako iného trénera?
Nie, rovnako ako každého iného. Keď sa hrá zápas, koncentrujem sa na hru a nemyslím na to, kto je trénerom.
Prišli by ste na šampionát, aj keby nebol trénerom reprezentácie otec?
Pochopiteľne. Ak som zdravý, vždy sa rád vraciam do tejto partie.
Hráte na MS po štvrtý raz. Je vaša pozícia iná oproti minulým rokom?
Určite áno. Nabral som v NHL nové skúsenosti, kolektív aj verejnosť odo mňa čakajú viac než predtým. Musím sa s týmto tlakom vyrovnať.
Zvyknete hovoriť s otcom o hokeji aj keď ste doma v Trenčíne?
Čím ďalej, tým menej. Najviac sa u nás debatovalo o hokeji, keď sme boli s bratom Marcelom mladší. Hokej je náš život.
Pamätáte si, keď vás rodičia prvý raz priviedli na ľad?
Pripomína nám to videokazeta, ktorú si cez leto doma občas pustíme. Mal som asi sedem rokov, keď ma zaviedli do trenčianskej prípravky. Marcel bol ešte o dva roky mladší.
Otec skončil kariéru obrancu v Dukle ako 32-ročný a na veľkej slávnosti vám odovzdal dres s číslom 21 ako symboliku pokračovania hokejovej tradície v rodine Hossovcov. Máte ten dres odložený?
Musel by som ho hľadať. Ale na ten deň si veľmi dobre pamätám a taktiež si spomienky osviežujem pomocou videozáznamu. V osemdesiatom šiestom som bol už napevno rozhodnutý, že budem hokejistom.
Na rozdiel od otca ste však obaja, vy aj brat Marcel, útočníkmi.
Prišlo to samo od seba. Vždy ma lákalo viac strieľať góly, ako im zabraňovať.
Ktoré momenty z mládežníckej kariéry v Dukle si zvyknete pripomínať?
V jednom zápase za žiakov som nastrieľal sedem gólov. S Duklou sme sa potom stali majstrami Slovenska v doraste a pod vedením trénera Waltera som si ako junior vychutnal titul v seniorskej extralige.
Čím vám pomáhal otec vo vašej kariére?
Radami, usmerňoval ma. Po zápase mi vravel, kde som urobil chyby, na čo sa musím zamerať v tréningu. Myslím si, že v tomto som mal výhodu pred spoluhráčmi.
Bol na vás prísny?
Bol, ale s odstupom času som mu za to vďačný. A vravím si, mohol byť ešte prísnejší. Nemusel ma veľmi nútiť, vždy som rád trénoval, jednako prišlo zopár chvíľ, keď som mal po neúspechu či po zranení hokeja plné zuby, a vtedy ma dokázal pomknúť späť na ľad.
Spomeniete si na nejakú konkrétnu situáciu?
Raz ako junior som mal zranenú ruku a celkom mi padlo dobre, že si oddýchnem. Otec sa však nedal obmäkčiť, nedovolil mi zostať doma a vravel: korčuľovať môžeš, tak poďme na zimák!
Aký máte vzťah teraz, keď hráte v NHL?
Perfektný. Často si telefonujeme a keď je po sezóne, sme spolu.
Viete, ako starší brat, poradiť Marcelovi, ktorý sa snaží uchytiť v NHL, no zatiaľ pendluje medzi prvým mužstvom Montrealu a farmou v Hamiltone?
Marcel už sám vie, čo potrebuje, predsa si však všímam, že ešte má výkyvy formy. Vravím mu, aby sa koncentroval a zahral dobre v každom zápase. Verím, že si nájde pevné miesto v zostave Canadiens.
Viete si predstaviť, že raz budete hrať spolu v jednom tíme?
Prečo nie? Zatiaľ sme si zahrali len raz v exhibícii na trenčianskom ľade. Rád by som si s Marcelom zahral v reprezentácii Slovenska.
S otcom sa teraz vidíte každý deň. A čo ostatní členovia rodiny, priateľka?
Mama chodí z Trenčína na zápasy do Ostravy, Marcel sa zaujíma o výsledky cez telefón - hrá ešte play off v Hamiltone, a priateľku som na chvíľu nechal v Kanade. Po šampionáte sa budem za ňou ponáhľať.
Hovoríte o dobrej partii v tíme Slovenska. Kto sa najčastejšie stará o zábavu v kabíne?
Dobrú náladu rozsievajú Országh, Pavlikovský či Lintner, ale zvykneme sa dopĺňať, takže sa pridajú aj ďalší.
V tíme nosíte na drese číslo 81, hoci v Ottawe vám patrí 18. Kapitán Šatan naopak: v Buffale 81 a v reprezentácii 18. Ako ste sa dohodli na číslach dresov?
Prediskutovali sme si to pred olympiádou v Salt Lake City. Miro je starší, v reprezentácii odohral viac, má prednosť. Chcel osemnástku, a tak som si ja zobral osemdesiatjednotku.
So Šatanom ste aj na jednej izbe v hoteli Atom. Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Miro má so sebou počítač, venuje sa šachu, ale zatiaľ som sa s ním nepustil do partie. V šachu sa mu nevyrovnám.
Ako vnímate atmosféru na zápasoch Slovenska v Ostrave?
Na to stačí len slovo: fantázia.
Kde vidíte možnosti tímu Slovenska na týchto MS?
Verím, že sa dostaneme do štvrťfinále v Prahe. Play off je už vabank, záleží na momentálnej forme, treba mať aj kúsok šťastia. Kto by nechcel medailu?
Otec Hossa o synoch:
* Marián vyniká technikou, dynamikou korčuľovania, streleckou efektivitou. Marcel je silovejší typ a keď hrá centra, vie dobre komunikovať s krídlami: niekedy však prihráva aj na úkor streľby - najradšej by prihral, aj keď je už na bránkovej čiare.
* Keď je syn na lavičke v zápase, beriem ho ako každého iného hráča, ak treba, zvýšim naňho hlas.
* Naposledy som sa naňho nazlostil, keď mal 17 rokov a neskoro prišiel z nejakého večierku. S manželkou sme videli, že chlapci majú hokejový talent, a dbali sme na to, aby ho nepremrhali. Sem-tam ich bolo treba usmerniť.
