TORNAĽA - Z desiatich miest v tornaľskej Stanici opatrovateľskej služby je deťmi od 2,5 roka po 15 rokov obsadených deväť. Zariadenie je dočasnou prestupovou stanicou, odtiaľ deti ďalej odchádzajú do diagnostického ústavu a detských domovov. Striedajú sa tu siroty, týrané, deti trestaných rodičov. Ich osudy sú šokujúce.
Nedávno odišiel z SOS 6-ročný chlapec z dediny v okrese Rožňava. Dieťa trpí vrodenou srdcovou chybou a podstúpilo viaceré operácie, no do Tornale sa dostalo z nemocnice, kde sa liečilo z omrzlín oboch nôh. Pol hlavy mu nepokrývali vlasy, ale jazvy po obarení vriacim olejom.
Pred ním sa v stanici opatrovateľskej služby starali o 3-ročné, len 8-kilové podvyživené dvojičky z okresu Rimavská Sobota. Matka ich zatvárala do záchodu bez svetla.
Sú však aj deti, ktoré sami žiadajú o umiestnenie do ústavu, taká je aj 15-ročná Katka z okresu Rimavská Sobota. "Z domu ma vyhodila mama, nestalo sa to prvýkrát. Išla som k otcovi, ktorý má druhú rodinu, a ten sa o mňa postarať nemôže. Tak som ho požiadala, aby mi vybavil domov. Nikdy by som sa k mame nevrátila. Kdekoľvek mi je lepšie než u nej."
Dvanásťročný Juraj z Lučenca trpel bitky a obmedzovania svojho otca dovtedy, kým sa uňho neprejavili návaly zlosti a agresie. Tlmili ho liekmi. "Otec prišiel domov už nervózny a tie nervy si vybíjal na mne." Nádeja sa, že ho k sebe zoberie matka.
Jeden zo súrodeneckých dvojíc a trojíc v SOS, 14-ročný Ďuro o sľuboch vie svoje. Už rok a pol počúva od matky, ako preňho príde.
Deti by v Stanici opatrovateľskej služby mali pobudnúť tri mesiace, ale táto lehota sa nedodržiava. "Brzdia to súdy," hovorí Janka Slezáková, riaditeľka Domova sociálnych služieb v Tornali, pod ktorý SOS patrí. "Tu sú v predbežnej opatere, ale kým sa dostaneme k rozhodnutiu o súdom nariadenej ústavnej výchove, prejde dlhý čas."
Slezáková sa pozastavuje nad niekoľkými riadkami v zákone o sociálnej pomoci, ktoré sa venujú SOS-kám. "Na oblečenie detí, na školské potreby, nedostaneme ani korunu. S tým zákon neráta. Neraz pritom musíme zavšivavené šaty od detí páliť, inokedy pri príchode nemajú na sebe nič len deku. Jediná možnosť sú dary, zbierky, z domu nosia oblečenie aj vychovávateľky".
Zariadenie takéhoto typu pritom označuje riaditeľka ako nesmierne potrebné. Za desať rokov jeho existencie sa ukázalo, že kapacita nestačí ani zďaleka. Úrady prosia o prijatie detí dvakrát do týždňa. Nevedia uspokojiť potreby ani svojej spádovej oblasti, nieto iných miest, ktoré sú rovnako kapacitne preplnené.
