Fašiangy sú obdobím, keď sa ľudia musia zabaviť do zásoby. Štyridsaťdňový pôst, ktorý po nich nasleduje, už totiž nijakú zábavu nepripúšťa. Podoba fašiangov je od dediny k dedine iná. Zatiaľ čo v niektorých obciach sa fašiangy stali predovšetkým lákadlom pre turistov, a tomu podriaďujú celý ich program, v podtatranských Batizovciach si robia fašiangy stále po svojom a hlavne pre seba. A keďže sa na dlhý čas zabávajú naposledy, robia to poriadne.

V predvečer veselia sa mladí bavia na diskotéke. Sú medzi nimi aj tí, ktorí sa majú nasledujúci deň preobliecť do masiek a krojov. „Ešte vlani som robil Brucháča, ale tento rok to už prenechám mladším,“ hovorí Peter. Na otázku, koľko má rokov, odpovedá: „Už dvadsaťjeden.“

Po zábave sa mnohým vstáva na druhý deň ťažko. Účastníci sprievodu, ktorí majú ráno zraz v kultúrnom dome, sa preto trúsia postupne. Poslední sa objavujú až pred obedom.

Dve najdôležitejšie postavy sprievodu však musia byť na mieste hneď ráno, nech by to bolo pre nich akokoľvek ťažké. Príprava masiek Slameňáka a Brucháča trvá totiž takmer štyri hodiny. „Chvíľu počkajte, musím ísť ešte na záchod,“ hovorí mladík, ktorý má predstavovať Slameňáka. Chlapi prerušia jeho obaľovanie do slamy a povoľujú mu poslednú úľavu. Keď ho totiž do slamených lán zabalia celého, bude musieť bez vykonania telesných potrieb vydržať niekoľko hodín.

„Do gatí tu ešte žiadny Slameňák nepustil, aj keď niekedy je to naozaj ťažké posúdiť. Keď ho večer budeme z tej slamy vyslobodzovať, bude taký spotený, že nerozoznáte, či sa pomočil, alebo nie,“ smeje sa jeden z obaľovačov.

„Kde dnes ešte vypestujú takéto vysoké obilie?“ s hrdosťou sa pýta šéf miestnej folklórnej skupiny Ján Levočský, ktorý práve priniesol poslednú rekvizitu potrebnú na vytvorenie Slameňáka – asi poldruha metra vysoký snop slamy. „Také tu naposledy rástlo po vojne. Tá maska je rovnako stará,“ dodáva.

Krátko pred poludním sú Slameňák aj Brucháč hotoví. Vo vedľajšej miestnosti sa ešte obliekajú kováči a ženy. Skutočné ženy však v sprievode nebudú. Všetky postavy tvoria preoblečení muži. Každý z nich má pritom nejakú úlohu.

Kováči každému, kto sa k nim priblíži, začiernia tvár zmesou sadzí a indulony, a naháňajú neposlušné deti, ktoré pribíjajú klincami o stromy.

„Mňa nie, mňa nie,“ kričí asi desaťročný chlapec a snaží sa dostať z ich obkľúčenia. Nie je mu to ale nič platné, o chvíľu leží na zemi, s topánkami priklincovanými o strom. Jeho kamarát sa napodiv nebráni, a po chvíli vysvitne, prečo. Len čo sa kováči vzdialia, šikovne sa z topánok vyzuje, spod bundy vytiahne kliešte a o niekoľko minút už opäť pobehuje v dave.

Muzikanti si v každom dome, ktorý navštívia, zatancujú s domácou paňou a prijmú pohostenie. Všade je to kalíšok pálenky, takmer všade šišky, pagáče alebo chlebíčky, a nakoniec ešte dostanú výslužku – čerstvé vajcia a slaninu. Z takto vyzbieraného materiálu sa večer pripraví pre všetkých praženica. „Pred vojnou sa to robilo tak, že časť výslužky predali do obchodu Židovi a za utŕžené peniaze potom večer v krčme pili,“ spomína Ján Levočský.

Zvláštnou kategóriou masiek sú sestričky a doktori, ktorí niektorým prizerajúcim sa „určia diagnózu“ a potom ich liečia niekoľkými lyžičkami „medicíny“. „Bol to akýsi alkohol, ale netuším, aký,“ smeje sa český reportér Michal Novotný, ktorý sa stal jednou z prvých obetí doktorov a ich personálu. Tí liečivou medicínou na nikom nešetrili. No a na sebe už vôbec nie. O niekoľko hodín musia jednému z doktorov, zaborenému hlavou do snehu, pomáhať na nohy okoloidúci muzikanti.

To, čo sa na obed začínalo ako organizovaný sprievod dedinou, je v podvečer už spontánnou zábavou. Niekoľko rozdrobených skupiniek sa tmolí k posledným domom, harmonikári hrajú české „hospodské“ hity a Slameňák sa s námahou pokúša udržať na nohách.

Ale začínalo sa to naozaj ako folklór.

ANDREJ ŠIMONČIČ

FOTO – AUTOR