arkíze Čo a ako s ML a na ČT 1 Kam zmizol ten starý song? Rozhovor nám poskytol 1. apríla, ale žarty, ktoré patria tomuto dňu, si nechal pre tých najbližších. Milan Lasica.

Obidve vaše nové relácie sú komorné rozhovory, kde predstavujete tvorbu a názory ľudí, ktorých väčšinou poznáte osobne. Cítite sa vo svojej koži, keď im musíte klásť otázky, ktorým ste sa vždy u novinárov vysmievali? Napríklad, kedy a ako ste začínali?
Takéto otázky kladiem, len keď treba. Povedzme, Jiřího Suchého som sa musel opýtať, kedy začínal pracovať s Jiřím Šlitrom a za akých okolností. S tým sa nedá nič robiť.
No vidíte...
Spolieham sa však na to, že po takejto prvej-druhej otázke sa hosť uvoľní a s chuťou začne rozprávať. Vtedy sa už nejakým spôsobom pripojím a môžem provokovať ďalšie témy. Je to celkom zábavné, ak sú hostia zhovorčiví. Ak nie sú zhovorčiví, ako napríklad ja, tak je to niekedy naozaj ťažké.
Máloktorého mediálne známeho človeka ľudia prijímajú tak ústretovo ako vás. Stane sa vám ešte niekedy, že stretnete niekoho, komu ste proti srsti?
Je veľa tých, čo ma neznášajú. Z času na čas sa to prejavuje rôznymi poznámkami na ulici. Napríklad predvčerom. Išiel som okolo Tesca a tamojší bezdomovci, ktorí sú mojimi prívržencami, na mňa volali, mávali mi, zdravili ma a kričali: „Dívame sa na vás v televízii!" Kde ju asi tak majú, to by som bol veľmi zvedavý. No, a okolo išiel muž, ktorý zašomral: "Počkajte, po voľbách!" Povedal to výhražne. Zrejme demokrat.
Ľudia sa na vašich slovách často začínajú smiať ešte predtým, ako zaznie pointa. Nekorumpuje vás nekritický obdiv? Chce sa vám ešte vôbec žartovať?
Vždy sa mi chce žartovať. Najmä vtedy, keď to nie je dopredu pripravené. V SEDEM s r.o. ma najviac lákajú situácie, keď mi niečo vtipné zíde na um priamo pri nakrúcaní, poviem to, a má to ohlas. Nemusí to však vždy vyjsť. Niekedy preto, že nie všetko sa vydarí, a niekedy, povedzme to jemne, aj preto, že nie vždy všetko divákom dôjde. (Smiech.)
Na váš humor sa často odvolávajú ľudia, ktorí chcú prezentovať svoj intelektuálny štandard. Ste pre nich značkou. Nedráždi vás to?
Nie. To je ich vec. Určite je viac takých, pre ktorých nie som značkou ničoho. Majú iné značky.
Dnes je prvý apríl. Keď ste boli vo Vojenskom umeleckom súbore, Július Satinský vymyslel žart, pre ktorý vás oboch z neho vylúčili. Vyrovnali ste sa mu v tomto niekedy?
Nie, nie, nie! Nikdy som sa mu v týchto excesoch nevyrovnal, bol v nich neprekonateľný. Na to boli potrebné nielen nápady, tie som mal aj ja, ale odvaha ich uskutočniť - a tú som nikdy nenabral. Bol som len radovým vojačikom v jeho veľkých akciách. Ale prvý apríl človeka láka. Dnes ráno som rozmýšľal, akú esemesku mám poslať svojej žene, aby naletela. Rozhodol som sa napísať jej, že som si zlomil nohu. Len čo som zobral do ruky mobil, aby som vyťukal tú strašnú správu, telefón zapípal a objavil sa tam text: "Zlomila som si ruku."
V Čechách vás uznávajú ako elitného slovenského umelca, ktorý k nim chodí robiť kvalitné veci, a zároveň sa o vás vyjadrujú že ste "všeuměl". Išlo vám o to?
Všeuměl je slovo, ktoré môže znieť aj pejoratívne. Vie všetko, ale nič poriadne. Nám, ktorí sme koncom 50. a začiatkom 60. rokov začali s hnutím malých divadiel, však znie inak. Mnohí sme do tejto brandže vstúpili celkom nečakane mimo všetkých dovtedajších pravidiel - nejako zboku alebo zospodu. Začali sme hrať na javisku a pritom sme nevyštudovali herectvo, píšeme, hoci cesta za spisovateľstvom je spravidla iná. Výtvarníci vtedy začali robiť réžiu - ako Jan Schmid - alebo písať a hrať - ako Jiří Suchý. Muzikant Jiří Šlitr sa zas stal slávnym komikom. Všetci títo ľudia robili viac vecí a necítili sa byť špecialistami len v jednom, prechádzali cez žánre a spájali ich. Všeumělstvo v tomto zmysle mi vlastne lichotí. Do istej miery naozaj vyjadruje to, čo robím. Musím však s trochou ľútosti priznať, že nie som, bohužiaľ, ani maliar, ani hudobník.
V čom sa cítite najistejší?
Vo všetkom a v ničom. Definitívna istota nejestvuje.
Máte pocit, že všetko, čo ste kedy napísali, tvorí z dnešného pohľadu nejaký súvislý celok? Nevybočili ste z neho niekedy?
Zaskočili ste ma. Nerozmýšľam o tom. Mám pocit, že ak to stojí za to, mali by o tom uvažovať iní... Ale áno, je to súvislý celok. Nech som robil čokoľvek, vždy tam bol humor. Ten to spája. V Mrožkových Emigrantoch som bol aj choreograf . Tancovali sme tam s Labudom tango.
Mariána Labudu ste naučili tancovať tango práve vy?
Áno, to prehýbanie. Potom ho tancoval aj vo filme Záhrada, ale v inej choreografii.
Hovorili ste, že nie ste hudobník, napriek tomu sa o hudbu živo zaujímate...
To ma fakt mrzí, že nie som muzikant. Klavír, alebo tenorsaxofón, to by bolo niečo pre mňa. Od začiatku našej kariéry s Julom Satinským sme s hudbou a muzikantmi boli spätí viac ako s čímkoľvek iným.
Inšpirovala vás k vzniku relácie Kam zmizol ten starý song práve vaša láska k hudbe?
Nápad vznikol v Českej televízii. Bol som príjemne prekvapený, keď ma oslovili. Vysvetlili mi, že som pre nich zaujímavý, lebo som absolútne nezainteresovaný. Som síce textár, ale nie český, takže ma nikto nemôže podozrievať zo zaujatosti. Chvíľu však váhali, či je vhodné, aby takýto program uvádzal niekto, kto hovorí po slovensky. Vtedy som pochopil, že čas plynie a že po desiatich rokoch od rozdelenia Česko-Slovenska už pribudli takí, ktorí vnímajú slovenčinu tak, ako my poľštinu. Nakoniec sa v ČT rozhodli pre mňa asi preto, že relácia je určená generácii, čo si niečo pamätá pesničky, slovenčinu a aj mňa. (Smiech.)
Ako sa dá odpovedať na otázku: Čo a ako, pán Lasica?
Môže sa aj takto, odpovedal by som. A v komerčnej televízii. To nie je zábavný program v tom zmysle, že by sa diváci váľali od smiechu. Mne ide o to, aby som sa porozprával s ľuďmi, ktorí sú zaujímaví pre mňa, a ja predpokladám, že môžu byť zaujímaví aj pre iných. Predstavujem ľudí, ktorí niečo dokázali a nie sú mediálne známi. Ľudí, ktorí niečo zažili, majú čo povedať a svoje myšlienky dokážu pred kamerou sformulovať.
Takýchto ľudí si vyberáte sám?
Áno. A som veľmi rád, že som sa ešte predtým ako navždy odišiel, stihol pozhovárať s režisérom Martinom Holým, ktorý bol v tejto mojej relácii prvým hosťom.
Nakrútili ste podobný rozhovor aj s klaviristom Jurajom Berczellerom, ktorý už 35 rokov žije v Austrálii. Vo fejtóne v Domine ste poznamenali, že o svojom živote pred emigráciou vám rozprával dlhý príbeh, plný dramatických zvratov. Život v Austrálii zhrnul do piatich minút...
Áno, už 35 rokov tam nič dramatické nezažil. Stále je v pohode.
A nie je sám. Emigráciou sa akoby končili mnohé zaujímavé osudy...
Tí ľudia práve preto odišli. O to im predsa išlo. Dramatické veci sú dobré, keď sa na ne spomína, ale nie vtedy, keď ich prežívate.
Nie je to trochu nuda?
Ak ste spokojný, ak sa vám darí, ak je pekné počasie, myslím, že to nuda nie je. Pre toho, kto vyhľadáva dramatické situácie, by to mohla byť nuda, ale takí ľudia potom chodia z Austrálie za dobrodružstvom do Indočíny, Afriky, na Aljašku, na Saharu alebo do Las Vegas.
Režírujete bulvárne komédie a konverzačky, ale kedysi ste robievali aj vážnejšie tituly. Vyhýbate sa im zámerne alebo len máte takú náladu?
Neviem ktoré boli tie „vážnejšie tituly". Režírovali sme so Strniskom Čakanie na Godota v šesťdesiatom ôsmom, ale bola to skvostná zábava. To slovo "bulvárne" vyslovujete tak, ako keby to bola nejaká nákazlivá choroba. Ale ja netrpím provinčným snobizmom aa priori nepodceňujem žáner. Komédia, akákoľvek, je materiál, z ktorého vzniká humor. A dôležitá je kvalita toho humoru a nie to, či autorom je Shakespeare, Nestroy, alebo Woody Allen.
V hre Ako jedna rodina, ktorú ste režírovali v pražskom divadle Kalich, zlyhali traja muži vo svojich manželstvách, preto sa pokúšajú vytvoriť homosexuálny vzťah a začať spolu žiť. Boja sa samoty. Vy o sebe tvrdíte, že hoci ste sám, nie ste opustený. Považujete sa za vyrovnaného človeka?
Čím som starší, tým viac sa mi zdá, že som vyrovnanejší a nad vecou. Trochu to znamená aj to, že mi začína byť všetko jedno. Nemyslím si, že je to ideálny stav, keď vám je všetko jedno, ale je celkom príjemný.
Je vám napríklad príjemný aj stav, keď hráte v hre, ktorú zároveň režírujete?
Dosť sa tomu vyhýbam. Keď človek stojí na javisku, nemôže byť súčasne aj v hľadisku a dívať sa na seba, ako to robí. Potrebuje korekciu. Vo Vtedy na Jamajke som si dovolil hrať a režírovať, lebo som mal skvelého pomocníka Dušana Kaprálika, ktorý tam stále sedel a díval sa na mňa. Stalo sa mi to ešte v Štepkovej hre Dohoda možná, ale to nebola veľká úloha.
Máte väčšie pochopenie pre hercov, keď ste zároveň jedným z nich?
Byť režisérom je predovšetkým mať moc. Na šesť až osem týždňov nad ľuďmi, ktorí k tomu patria, ju máte takmer neobmedzenú. Môžete sa s nimi zahrávať, manipulovať nimi, ponižovať ich, chváliť. Môžete robiť všetko, ale to ešte stále nič nehovorí o výsledku. Nie je jasné, akým spôsobom treba zaobchádzať s ľuďmi v divadle, aby bol výsledok dobrý. Každý má na to svoju metódu. Ja mám hercov veľmi rád. Herci dokážu pri dobrom vedení urobiť na scéne viac, než by sami predpokladali. Herci sú senzační, ak nestratili hravosť. Ak ju stratili, potom im už ostáva iba predstierať, že robia umenie.
Pre Českú televíziu ste v posledných rokoch urobili niekoľko inscenácií. Odkedy STV nastúpila na svoj nový začiatok, myslíte, že sa črtá nejaká perspektíva aj pre pôvodnú slovenskú tvorbu?
Nerozmýšľam o tom, lebo od toho nie som závislý, ale viem, že hercom to chýba. Tvorba inscenácií v 70. a 80. rokoch pre nich znamenala veľa. Dostali sa k úlohám, ktoré by v divadle možno nikdy nehrali, a aj keď to bola predsa len výroba, často išlo o kvalitné texty. Dalo sa v nich herecky blysnúť. Nečudujem sa, že by boli radi, keby sa časy televíznych inscenácií vrátili. A ocenili by to aj českí diváci, ktorým televízne pondelky chýbajú. Nie som si však istý, či sa naozaj vrátia. Rozhodne by bolo dobré, keby sa obnovila výroba televíznych filmov, keby vznikali nové scenáre s dobrými hereckými príležitosťami. O témy určite núdza nie je .
Čo je podľa vás téma, ktorá stojí za to?
Veľmi dobrou témou je blízka minulosť. Nikto sa o ňu nejako zvlášť nezaujíma, ale každý deň sa s ňou stretávame. Blízka minulosť spred piatich, desiatich alebo dvadsiatich rokov nie je ešte zabudnutá. Sme ňou poznačení a nesieme ju so sebou. Bolo by dobré, keby sme o nej hovorili.
Spomínali ste absolútnu moc režiséra. Ocitli ste sa niekedy aj vy pod jej nepríjemným tlakom?
Nie som dobrý príklad pre vzťah herca a režiséra. Neštudoval som herectvo. Nechcel som byť od narodenia hercom, ako to u hercov býva. Nemusel som byť odkázaný na to, či sa moje meno zjaví v nejakom obsadení, čo v tomto povolaní považujem za dosť zúfalé a do istej miery ponižujúce. Režisérov si vyberám sám, lebo si to môžem dovoliť.
Mohli ste si to dovoliť aj vo vzdialenejšej "blízkej minulosti"?
Vždy. S Julom sme si v našich začiatkoch vybrali režiséra Petra Mikulíka, ktorý s nami urobil veľa úžasných vecí v divadle aj v televízii. Vybrali sme si aj Jána Roháča. Nepamätám sa, že by som niekedy chodil vedľa divadelného fermanu a s nádejou sa díval, či ma obsadili. Keď ma nejaký režisér chcel, tak mi najprv zavolal, či by som úlohu neprijal. Napríklad ako Vladimír Strnisko, keď ma chcel obsadiť do Moliérovho Dona Juana, čo bolo prekvapujúce pre všetkých, vrátane mňa, ale našťastie som súhlasil.
Našťastie... Bola to teda úloha, ktorú ste mali rád. Je ešte nejaká, ktorú by ste chceli hrať?
Mojím snom nie je hrať nejakú úlohu. Okrem toho považujem za detinské vôbec mať takéto sny, lebo sa síce môžete dostať k vysnívanej úlohe, ale inscenácia nemusí stáť za nič, tak na čo je vám to dobré? Mojou túžbou vždy bolo pracovať s ľuďmi, s ktorými si rozumiem.
Veľa ľudí však z vášho okolia už odišlo...
Odišli... Naposledy Jano Melkovič, s ktorým som v živote zažil veľa, a niečo sme spolu aj urobili. Nie je to nič veselé. Napriek tomu sa snažím vyzerať tak, akoby sa ma to až tak nedotklo. Ale, samozrejme, nie je to pravda.
Prečo sa tak snažíte vyzerať?
Zdá sa mi, že by nebolo vhodné chodiť a rumázgať, že som tu zostal sám. Že keby tu bol Jaro Filip, aké pesničky by sme boli zložili, že keby tu bol Julo, čo všetko by sme ešte mohli urobiť! Takéto bedákanie mi je proti srsti, takže sa cez to usilujem nejako prejsť, aj keď viem, že sa to nedá. Môžete sa už stať len pozorovateľom alebo sa aspoň pokúsiť ešte niečo urobiť.
Sledujete tvorbu mladých autorov?
Veľmi náhodne a nie som si celkom istý, či nerobím chybu. Moja žena mi stále hovorí, že by som sa tomu mal venovať viac a dokonca by som mal mladých ľudí vyhľadávať... U nás v divadle im však často dávam priestor. V poslednom čase, povedzme, režisérovi Jakubovi Nvotovi. Mladú divadelnú scénu sledujem asi s rovnakou intenzitou ako hudobnú, ktorú zaznamenávam, len keď sedím v aute a počúvam rádio.
Vy ste pre nich obrovskou autoritou, a nie ste na nich zvedavý?
Podporujem každú novú aktivitu. Bol by som veľmi rád, keby niečo vznikalo. Ak som autorita, to mi môže len lichotiť, ale úprimne povedané, chodiť do divadla je už pre mňa trochu namáhavé. Človek, ktorý v ňom celý život trávi väčšinu večerov, má málokedy chuť vracať sa doň ako divák. Naposledy som však videl asi pred mesiacom v Londýne muzikál Chicago, a ten stál za to.
V čom vás oslovil? Máte rád muzikály?
Zapáčil sa mi spôsob, akým bol urobený. Ako v ňom bola uplatnená hudba, ako sólisti hrali, tancovali a spievali - neviem presne, v akom poradí to mám vymenovať, pretože všetko robili výnimočne. Neboli to speváci, ktorí nevedia hrať, a my im to odpustíme. Ani herci, ktorí musia spievať, a my si zapcháme uši.
Podľa ankety denníka SME ste najšarmantnejším mužom na Slovensku. Novinári sa vás často pýtajú na ženy a vy svedomito odpovedáte, že ste pri ženách okúňavý. Aký ste pri mužoch?
Nie som veľmi komunikatívny a spoločnosť nevyhľadávam. Nerád sa zoznamujem s novými ľuďmi. Radšej som s tými, ktorých poznám. Takisto rád cestujem tam, kde som už bol, a dokonca rád čítam knihy, ktoré som už čítal. Ale keď to chce človek robiť, musí to skúsiť aj prvý raz.
Ľahko sa zoznamujete s mužmi? Viete si ich získať na svoju stranu?
Keby som bol politik, asi by som nad tým uvažoval. Ale mne je v podstate jedno, či si niekoho získam, alebo nie.
Vaša žena raz povedala, že kolegovia v zamestnaní a aj rodina ju berú ako fúriu, lebo je prísna. Keď príde nakrátko z Poľska domov, stihne sa takto prejaviť?
Ako fúria? Tak by som to určite nepovedal. To zveličuje. Ale pochopiteľne, že keď príde na krátky čas domov, tak sa usiluje všetko vylepšovať. Ona si myslí, že vylepšuje, a my, čo tu žijeme, si myslíme, že mení, ak nie rovno ohrozuje. Narúša naše kruhy. Ale myslím, že taká konfrontácia je zdravá.
Pre české noviny vaša žena povedala, že keď raz bude v dôchodku, rada by si ešte zahrala. Viete o tom?
To počujem prvý raz! (Neskrývaný údiv.)
Zhovárate sa doma o situácii v Poľsku?
Rozpráva mi o Poľsku, dejú sa tam naozaj zaujímavé veci.
Má vaša manželka nejaký vplyv na kultúrnu komunikáciu medzi našimi krajinami?
Hlavne sa usiluje doviezť slovenskú kultúru do Poľska. Darí sa jej to.
Aj vás?
Myslím, že to má za lubom.
Pre TV oko ste pred viac ako dvoma rokmi povedali, že politiku nepovažujete za svoju tému. Vraj sa v nej všetko opakuje. Platí to dodnes?
Nie je to celkom tak. Vždy som o politike rád debatoval a komentoval ju v súkromí, v kaviarenských debatách. Dokonca aj v článkoch, ktoré som písal do mesačníka OS, a niekedy aj vo fejtónoch pre Domino. Pravidelne to robím v SEDEM s r.o. Dávam si však záležať na tom, aby bolo jasné, že to robím z pozície človeka, ktorý je mimo politiky a berie ju ako predmet humoru, a nie ako dôvod na moralizovanie.
Čiže, keď ste moderovali stretnutie premiéra Dzurindu s osobnosťami kultúry a vedy, brali ste to vyslovene ako nezávislý pozorovateľ? Sú to platené aktivity, alebo predsa len išlo o sympatiu?
Robil som to už trikrát. Možno niekoho upokojí, že som to robil zadarmo. Úloha moderátora v tomto prípade, ale aj v každom inom, je byť nezúčastnený a nedostávať sa do polemík. Samozrejme, že som túto ponuku prijal aj z istých sympatií k Dzurindovi. Pravdepodobne, ak by ma bol niekto v minulosti pozval na Pasienky, tak by som to asi neurobil. Okrem toho by tam vôbec nebolo možné zachovať si nezúčastnenosť.
Tu ste ten priestor cítili?
Tu áno. Dokonca, keď Dzurinda trochu zaútočil na médiá, ja som ich začal obraňovať. Prihlásil som sa a povedal som, že si nemyslím, že na vine všetkému - napríklad tomu, keď koaličný partner hovorí na koaličnej rade niečo iné ako do novín - sú médiá. Skrátka, zastal som sa médií ako takých, a keď som si na druhý deň prečítal v denníku SME správu o tomto podujatí, tak som to oľutoval. Bol by som rád, keby ste to uverejnili.
V knihe Spoza dverí ste poznamenali, že "sme pripravení na všetko pri podmienke, že sa nič nestane". Myslíte, že sa nám nič nestane pri vstupe do EÚ, na ktorý sa pripravujeme?
V SEDEM s r.o. nedávno odznela krásna príhoda, ako jedno štvorročné dievčatko s ruksakom na chrbte odišlo z domu za svojím šesťročným priateľom, za ktorého sa chcelo vydať. Marián Geišberg na to povedal, že mu to pripomína cestu Slovákov do EÚ. Ak by sme prijali Geišbergov scenár, kladiem si otázku, čo máme my Slováci v ruksaku, s ktorým do EÚ vstupujeme?.

Kto je to
Milan Lasica (1940) v 60. rokoch vytvoril s Júliusom Satinským komediálno-kabaretnú dvojicu, ktorá účinkovala v Tatra Revue a v Divadle na korze. V rokoch normalizácie mali zakázanú spoločnú činnosť. Neskôr individuálne účinkovali na bratislavskej Novej scéne. Roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S, kde sa dvojica L+S znovu obnovila. Dnes je Milan Lasica riaditeľom Štúdia L+S. Hry a texty (s J. Satinským): Večer pre dvoch (1966), Nečakanie na Godota (1968), Lasica, Satinský a vy / Soirée (1970), Tri hry: Nikto nie je za dverami, Náš priateľ René, Deň radosti (1988), Kam na to chodíte (1991, so S. Štepkom), Súborné dielo: Milan Lasica a Július Satinský 1, 2 (1996, 1998), Trialóg, 1997, s M. Horníčkom), Zoči voči (1999 - s T. Janovicom), Spoza dverí (2003) Výber z filmografie: Vždy možno začať (1961), Výlet po Dunaji (1962), Cézar a detektívi (1978), Nekonečná-nevystupovať (1978), Hodinářova svatební cesta korálovým mořem (1979), Plavčík a Vratko (1981), Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), Samorost, Tři veteráni (1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Neďaleko do neba (1987), Saturnin (1994), Výchova dívek v Čechách (1997).
Režíruje divadelné hry a televízne inscenácie, píše fejtóny, uvádza televízne relácie a je stálym hosťom programu SEDEM s r.o. S manželkou Magdou Vášáryovou, veľvyslankyňou SR v Poľsku, má dve dcéry.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL