Josef Vinklář so svojou knihou spomienok. Jej obálka pochádza od slovenského výtvarníka Andreja Augustína. FOTO - ČTK
Populárny český herec Josef Vinklář sa úprimne spovedá vo svojej novej knihe spomienok
"Čo by bola Nemocnica na okraji mesta bez protivného doktora Cvacha, čo by boli Hříšní lidé města pražského bez dobromyseľného inšpektora Boušeho," povedal bývalý hovorca exprezidenta Václava Havla Ladislav Špaček, keď koncom minulého týždňa privítal na svet autobiografiu českého herca Josefa Vinklářa. "A čo by bolo české divadlo bez jeho Kráľov Learov či Tartuffov."
Pokus o kus pravdy je názov rozšíreného vydania knihy spomienok člena Činohry Národného divadla v Prahe JOSEFA VINKLÁŘA (1930), ktorá vyšla v pražskom vydavateľstve XYZ. "Je v nej úprimne všetko, čo som pokladal za najdôležitejšie a najpodstatnejšie vo svojom živote - osobnom aj umeleckom," povedal v rozhovore pre SME Josef Vinklář a upil si červeného vína, ktoré v reštaurácii Století štýlovo roznášal jej majiteľ - gróf Kinský.
Prečo ste sa opäť vrátili k spomienkam?
Spolu s vydavateľom sa nám zdalo, že by čitateľov mohli potešiť a zamyslieť sa nad zložitosťou sveta a života jedného českého herca.
Ako vyzerajú vaše pokusy o pravdu?
Viem, že filozoficky žiadna pravda neexistuje. Každý z nás sa pokúša formulovať svoju pravdu. Márne. Je totiž položená v nekonečne.
Nedá sa k nej ani priblížiť?
Vždy ma zaujímalo pokúšať sa o nemožné.
Ste so svojou snahou spokojný?
To je ťažké, pretože to, čo robím, sa nedá zmerať.
Svoju pravdu ste hľadali najmä v divadle. Prečo?
Celá pridružená výroba - televízia, film, rozhlas využívajú, čo sa herec naučil v divadle.
Vy ste sa začali učiť u Wericha s Voskovcom. Čo vám dalo divadlo V+W?
Boli to dva najkrajšie roky môjho herectva. Werich a Voskovec boli nádherní klauni, akých príliš nebýva. Ak Werich bol človek, ktorý púšťal fantáziu do nekonečnosti nápadov a gagov, Voskovec tieto nápady destiloval a vyberal len dobré.
V knihe píšete aj o spoločnej rybačke a poľovačke s Werichom. Aký to bol človek?
Nebol to len dobromyseľný strýčko, ako o ňom neskôr kolovala legenda. Bol to geniálny herec, veľká osobnosť v písaní, ale vedel byť aj neobyčajne prísny a tvrdý. Ak mu niekto nepadol do nôt aj nespravodlivý. Jednoducho, bol to živý človek, so svojimi kladmi aj zápormi. Sám o nich dobre vedel.
Ste známy svojou skvelou hereckou technikou. Aj to je výsledok učenia z V+W?
Určite, ale aj následok dlhoročnej skúsenosti, ktorú nemôžete kúpiť. Naučil som sa pozorovať život a ľudí okolo seba. A aj preto som začal chodiť do krčmy.
Čo na to vaša žena?
To žiadnej nevysvetlíte, že si idete po inšpirácie pre herectvo. Každá za tým vidí len chľast a baby.
A čo ste videli vy?
Kradol som od ľudí, ktorých som videl a stretol, ich reakcie, mimiku, gestá. My herci sme jediní legálni zlodeji. Samozrejme, po zážitky som nešiel len do krčmy. Obohacoval som sa nimi v električke, na ulici, všade.
Pokus o autenticitu?
Jednotlivé situácie som si ukladal v emocionálnej pamäti. A niekedy aj po desiatich, pätnástich rokoch som z nej vytiahol scénu, ktorú som použil v divadle.
Podarilo sa vám to?
To nech posúdia iní. Aby ste dospeli k pravdivému vystihnutiu, musíte prísť celoživotným úsilím k veľkej hereckej prostote. U nás je skvelým príkladom Zdeněk Štěpánek alebo František Smolík, na Slovensku Gustáv Valach či Láďa Chudík. Pri nich je herectvo čisté ako krajec chleba.
Ktorá bola vaša najosobnejšia divadelná rola?
Karel Höger vo svojom Denníku herca napísal, že má za sebou stovky rolí, ale iba raz si zahral Bedřicha Smetanu. Ja som mal zasa šťastie, že raz v živote som si zahral Antonína Dvořáka. Bolo to v Koncerte na konci leta, ktorý režíroval výnimočný František Vláčil.
Vašou ďalšou vášňou je zbieranie výtvarného umenia. Nechceli ste maľovať alebo tvoriť sochy?
Nechal som to na syna. Osobne som poznal som celú povojnovú generáciu českých výtvarných umelcov - Jiroudka, Padrlíka, Součka, Jíru, Ronovského, Johna, Komárka. Umenie je najlepšia investícia.
Prečo?
Keď nemôžem spať, idem sa napríklad pozrieť na obraz Bauchovej Madony. Pustím si hudbu a zrazu mi čosi napadne. Investícia do umenia sa vráti.
Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, Praha
