"V deň zápasu s Ukrajinou sme vstávali o 8.45, zobúdzal ma masér Braňo Prokop. Na raňajkách v hoteli Atom som pil džús a kávu, zjedol som rožok so syrom a šunkou. Ľahké jedlo, keďže už o tri hodiny sme nastupovali na úvodný zápas šampionátu v Ostrave. Naposledy som napoludnie hral hokej ako dorastenec v Dukle Trenčín, hoci aj v Minnesote zvykneme z času na čas cez víkendy začínať zápas o trinástej. Pred odchodom do haly sme absolvovali ešte taktickú poradu, v Amerike tomu hovoríme míting. Tréner Hossa nás na nej upozorňoval na herné situácie pri prechode zhusteným stredným pásmom, zdôrazňoval stopercentnú koncentráciu. Očakávania, že Ukrajinci budú vychádzať z obrany, sa naplnili. Ťažko sme sa presadzovali, bránili nás, ako sa dalo - dávali nám hokejky medzi nohy, držali nás. Mali sme však za sebou obrovskú podporu z hľadiska. Keď sme pred zápasom vykorčuľovali na ľadovú plochu a hala sa rozozvučala skandovaním: Slovensko, Slovensko, až mi na tele naskočila husia koža. Medzi fanúšikmi som mal aj kamarátov z Trenčína. Som rád, že sa práve mne podarilo upokojiť mužstvo rýchlym vedúcim gólom - pri hre v oslabení mi Rišo Kapuš posunul puk do rýchlosti a z ľavého kruhu som pálil po ľade na ukrajinského brankára. Simčukovi prekĺzol popod "betóny" šťastný gól. S pribúdajúcimi minútami sa v každej tretine rapídne zhoršovala kvalita ľadu, ale snažíme sa na to nemyslieť - podmienky sú pre oba tímy rovnaké. V závere sme kontrolovali víťazstvo, úspešný vstup je v každom turnaji dôležitý. Po zápase v kabíne som si dal ešte strečing a autobusom sme sa presunuli do neďalekého hotela. Zvyšok dňa som už len oddychoval. Som na izbe s Paľom Demitrom prvý raz na veľkom turnaji. Poznáme sa však veľmi dobre. Mali sme pocit, že mužstvo odviedlo dobrú prácu a že sa v ďalšom priebehu šampionátu môžeme ešte zlepšovať." (on)