Zuzana Kronerová a Lukáš Latinák. FOTO - PAVOL BREIER
ý, Lukáš Latinák, Zita Furková, Masahiko Shiraki, Marián Miezga l Premiéra 21. apríla
Písať pre divadlo je ťažké, hrať je ťažké, režírovať je ešte ťažšie - o tom sa presviedčame s každou premiérou, pri inscenáciách súčasných textov obzvlášť. S každou novou hrou sa totiž pri neexistencii prevládajúceho estetického kánonu musí nanovo uzavrieť s divákom zmluva. Jej predmetom je nielen to, o čom sa hrá, ale aj to, ako sa hrá a aký má to všetko vzťah ku skutočnosti. Divadlo predkladá návrh a čaká, či divák na druhej strane rampy kontrakt podpíše.
Nemecká dramatička Dea Loherová rozpráva o drastických pokusoch na vlastnom tele a duši, o odumieraní citov, o strachu z orgazmu, o ubíjajúcom zamestnaní a ešte ubíjajúcejšej nezamestnanosti, o platení nájomného, ale predovšetkým o nenaplniteľnej túžbe po nezávislej existencii. Samé povedomé veci. Loherová píše tak, že to už nie je realizmus, ale báseň z jej textov môže urobiť iba inšpirujúca realizácia. Vnútorné monológy hlavnej predstaviteľky sú plné trefných postrehov zo života, mierne nezvyčajné situácie sú však veľmi krehké a ľahko sa rozbíjajú na banalitách. Klárine vzťahy je hra hodiaca sa v zásade k Nvotovmu režijnému rukopisu - nepôvabná realita tu i tam podlieha náporom mimozemšťanov, hriešnych svätých a ešte hriešnejších snov.
Scéna Mony Hafsahl determinovala celý inscenačný prístup - predkladá sa nám jedna veľká metafora o ľuďoch-bezdomovcoch, ktorí sa len tak motajú po akejsi nevľúdnej stanici hromadnej dopravy. Zúfalé pokusy sa ubytovať kdesi v podchode, prirodzene, nevychádzajú. Ibaže v metafore sa ťažko hrá, najmä, ak nevytvára dostatočné oporné body pre mizanscény. Herci teda najčastejšie postávajú, akoby čakali na vlak, ktorý im už dávno ušiel. Aj to by som brala, keby sa z inscenácie nevytrácala mikroklíma jednotlivých scén, hodnovernosť situácií i logika vzťahov.
Kostýmy, zvlášť maskovanie, vrátane použitia excentrických účesov, milo podčiarkli bizarnosť postáv. Matej Landl je nezabudnuteľným malým bankovým úradníkom, ktorému sa pri spomienke na jeho začiatočnícke hospodárske delikty rozsvecujú v očiach iskierky vášne. Ústredná postava Kláry je hendikepovaná tým, že Zuzana Kronerová musela jemne prehrávať, aby dala dostatočne najavo svoje večné rebelantstvo. Lucia Gažiová bola vedená k extrémnym polohám od absolútnej domácej panej k absolútnemu vampovi, možno i to spôsobilo, že scéna zblíženia medzi ňou a záhadnou Alžbetou (Zita Furková) vyznieva nedôveryhodne.
Lukáš Latinák, mladý muž majúci zvláštny vzťah k starým nábytkom a ženám, vytvoril výraznú, miestami veľmi vtipnú postavičku, k postave mu však tiež niečo chýbalo. Vlado Černý dodal postave Georga komiku i existenčné zúfalstvo. Bezmenný Číňan je síce navonok marginálna úloha, v závere je však rozhodujúca pre celé vyznenie hry. Masahiko Shiraki si získava sympatie divákov skôr snahou o slovenčinu ako svojím prirodzeným hereckým talentom.
Astorka sa v posledných rokoch odvážne vydáva na neprebádané chodníčky novej drámy. Je to cesta, na ktorej si tvorcovia môžu byť istí jedine rizikom. Loherovej text zďaleka nie je ľahko realizovateľným textom. Nie je to "dobre napísaná hra", ktorá sa pri skúsených hercoch zinscenuje aj sama. Z nie celkom presvedčivého výsledku sa dá usudzovať, že Nvotova realizácia zostala skrytým i zjavným výzvam textu niečo dlžná.
