Jiří Suk. FOTO LIDOVÉ NOVINY - PAVEL WELLNER
S Jiřím Sukom, autorom knihy Labyrintem revoluce o prvých mesiacoch po 17. novembri 1989"Považujem to za unikátne a obdivuhodné gesto, keď víťaz revolúcie po štyroch rokoch poskytne prakticky neznámym historikom svoje kľúčové pramene," pochvaľuje si JIŘÍ SUK (1966) možnosť využitia nahrávok interných rokovaní krízového štábu Občianskeho fóra. Veľkorysý dar Václava Havla sa stal exkluzívnym prameňom pre vznik jeho práce Labyrintem revoluce, ktorá mapuje dianie na sklonku roku 1989 až do parlamentných volieb v júni nasledujúceho roku. Kniha, ktorá vlani vyšla vo vydavateľstve Prostor, získala hlavnú cenu v prestížnej súťaži Magnesia Litera.
Z akých ďalších zdrojov ste ešte čerpali?
Veľkou výhodou bolo, že v našom Ústave pro soudobé dějiny Akadémie věd ČR sa nachádza archív Koordinačného centra OF, ktorý bol pre mňa primárnym zdrojom. Tretí pilier knihy predstavovali rozhovory s aktérmi v Česku i na Slovensku, so špičkovými predstaviteľmi revolúcie z Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu.
Kedy a s kým ste hovorili na Slovensku?
V roku 1996, s Mirom Kusým, Jánom Čarnogurským, Martinom Šimečkom, Petrom Zajacom, Milanom Kňažkom, Jánom Budajom, Martinom Bútorom a ďalšími, prakticky so všetkými podstatnými osobami.
Ako na vás pôsobili v porovnaní s českými protagonistami novembrovej zmeny?
Tie rozhovory boli veľmi príjemné, páčilo sa mi, ako tými udalosťami žili, často oveľa viac než mnohí ľudia u nás. Svoju úlohu vtedy zohral iste aj fakt, že u vás v tom čase išlo o obdobie najtvrdšieho mečiarizmu. Pripadali mi ako kompaktný celok, ktorý spája snaha porozumieť tým udalostiam.
Vtedy ste už tušili, že z toho raz vznikne kniha?
Nie. Len sme zbierali a triedili materiál, zostavovali chronológie. Nápad s knihou sa zrodil až koncom deväťdesiatych rokov.
Od novembra '89 uplynulo pätnásť rokov. Stačí to historikovi na dostatočný odstup?
Myslím, že áno. Psychologická hranica je asi desať rokov, po ktorých sa už možno nad tými udalosťami 'historicky' zamyslieť, aj keď bol človek ich účastníkom.
Neskresľuje osobná skúsenosť objektivitu historického pohľadu?
U mňa angažovanosť v revolúcii nebola taká výrazná, nepôsobil som v žiadnom centre. Študoval som na filozofickej fakulte, bol som obyčajný pešiak revolúcie, a tak som nemal problém zbavovať sa nejakých predsudkov či záväzkov voči konkrétnym ľuďom alebo interpretačným modelom.
Uprednostňovali ste pri práci skôr fakty alebo priame svedectvá?
Oboje sa dá dobre kombinovať. Nevyužiť tie svedectvá by bolo veľkou chybou, pravda, pri nevyhnutnej kritickosti voči tým výpovediam, neraz zavádzajúcim alebo dezinterpretujúcim.
Našli ste pri tvorbe knihy ešte niečo zásadne nové, dovtedy neznáme?
V podstate sa stále nachádzalo niečo nové, najmä pri analýze kaziet z rokovaní. Ale nenašiel som nič také zásadne nové, čo by pozmenilo môj pohľad na skúmané udalosti.
A môže sa ešte niečo také vynoriť?
Vylúčiť sa to nedá, pretože na mnohé archívy štátnych inštitúcií, vlád, parlamentov sa vzťahuje tridsaťročná lehota neprístupnosti, ale pre jadro revolučných udalostí v skúmanom období už neočakávam nič podstatne nové.
V knihe sa zaoberáte hlavne odovzdávaním či preberaním moci. V čom bol najväčší rozdiel medzi slovenským a českým vývojom v prvých ponovembrových mesiacoch?
Východiskové pozície OF a VPN boli zhruba rovnaké, teda že moc sa zatiaľ nebude preberať, ale sa nechá na tých vládnucich štruktúrach, ktoré by sa nejakým spôsobom samy obrodili a do volieb doviedli krajinu odborníckym, nepolitickým spôsobom. To sa však, samozrejme, začalo veľmi skoro porušovať. Občianske fórum dokázalo na situáciu zareagovať, kým VPN sa to tak dobre nepodarilo a moci sa nechopila.
Išlo o výmeny predsedov národných vlád?
Áno. Na čele českej vlády bol bývalý komunistický predák František Pitra, ktorý ju viedol aj pred novembrom, no začiatkom februára 1990 ho vystriedal Petr Pithart. VPN takúto zmenu v slovenskej vláde neuskutočnila, čo bol začiatok jej nasledujúcich problémov a prehier.
Ovplyvnilo napísanie tejto knihy vaše vnímanie vtedajších udalostí?
Nie, tá interpretácia sa rodila od polovice deväťdesiatych rokov. Vplývali na to spomínané rozhovory s aktérmi, títo intelektuáli už vtedy mali snahu pri interpretácii udalostí dávať ich do širších súvislostí a dokázali veci presne pomenovať. My sme sa zasa snažili zaujímať k tomu kritický prístup.
Ako je v Česku vnímaná historiografická literatúra širšou verejnosťou?
Historici sa snažia priblížiť čitateľovi, nerobiť len vedu pre vedu, čomu zodpovedá aj preferovanie esejistickej formy písania. A čitatelia to registrujú, záujem o historiografickú literatúru je veľký. Myslím, že aj ocenenie mojej knihy napĺňa tento trend.
Pri preberaní ceny ste oznámili, že plánujete knihu o normalizácii. O niekoľkomesačnom revolučnom období ste napísali päťsto strán, koľko budete potrebovať na dvadsaťročnú normalizáciu?
Nebude to viac, nie však preto, že teraz pôjde o interpretáciu obdobia, keď dejiny stáli. Ony stáli len zdanlivo a pod ich povrchom sa dialo mnoho zaujímavého, no tých päťsto strán považujem za akúsi maximálnu normu, ktorú čitatelia akceptujú.
