iálne otázky. Zuzana Martináková.

V médiách vizážisti často hodnotia celebrity a politikov, dokonca im radia. Ponúkajú aj vám svoje služby?
Ani nie, ale je pravda, že u nás sú političky tlačené do sveta šoubiznisu. Vo vyspelých krajinách to tak vôbec nie je. Práve naopak, ženy-političky tam veľmi dobre vedia, že si musia pestovať úplne iný imidž.
Aký?
Strohý, pracovitý. Politik by mal ľuďom ukazovať, že povolaniu, ktoré si vybral, venuje najväčšiu časť svojej energie. U nás sa politička porovnáva s moderátorkami, s ľuďmi zo šoubiznisu, u ktorých je vizáž súčasťou ich džobu. Okrem toho verejnosť často porovnáva ženy-političky s manželkami významných politikov. Je tu však rozdiel. Politička by mala pôsobiť hlavne ako odborníčka, ktorá sa zaoberá starosťami ľudí a svojou prácou, a nie tým, či podchytila módny hit, ktorý v ten deň letí.
Očakávajú to od političiek voliči, alebo to vytvárajú médiá?
Ľudia na to nemajú názor, preto si ho formujú na základe médií. Na niektoré veci v médiách mám veľmi kritický pohľad. Sama som však bola novinárkou a mám aj skúsenosť, že médiá v zásade naozaj reflektujú skutočnosť, ktorá tu je.
Boli ste reportérkou BBC v čase Mečiarovej vlády. Ako dnes hodnotíte mediálnu situáciu na Slovensku?
Chýbajú mi tu seriózne analýzy. Naše médiá sú vyprofilovanejšie ako boli kedysi, ale pod tlakom trhu musia miešať žánre. Je tu aj problém verejnoprávnej STV, ktorá sa momentálne formuje skôr na ekonomickej báze ako na programovej. Chýba mi tu to, čo bolo v Británii také jasné: každý vie, čo si má kúpiť, aby sa dostal k informáciám, ktoré potrebuje pre svoje kvalitné rozhodovanie.
Sledujete, čo hovorí BBC o vašom pôsobení?
Veľa cestujem autom a často prepnem na bývalých kolegov. Občas si vypočujem v čistej, krásnej angličtine, ktorá znie na tejto stanici, aj svetovú politiku. Spravodajstvo BBC je vždy veľmi neutrálne, zrozumiteľné, len s ľahkými analytickými prvkami, bez výrazného komentovania.
S českou političkou Petrou Buzkovou máte spoločné to, že ste obidve popredné političky, ktoré sa doma starajú o malé dieťa. Ministerka Buzková sa však z dlhovlasej blondíny premenila na nakrátko ostrihanú brunetu a dala si zmenšiť prsia. Myslíte, že je to daň jej politickému imidžu?
Pani Buzková je príťažlivá žena a nemyslím si, že jej to bolo niekedy v politike na príťaž. Skôr ide o to, že čas na to, aby sme sa každý deň udržiavali v dokonalosti, je veľmi obmedzený. Ona má teraz ministerské kreslo, takže si viem živo predstaviť, pod akým tlakom pracuje.
Petra Buzková musela čeliť nepríjemným stretom s bulvárom. Čo je vo vašej práci nepríjemne pre vás?
Je to strata súkromia. Neprekáža mi, keď ma ľudia zastavujú na ulici, je to súčasť mojej práce. Mojou najsilnejšou stránkou je komunikácia. Od ľudí si beriem veľa názorov. Dokonca si zvyknem písať poznámky, čo dôležité mi povedali. Mnohí si ma zafixovali ako politika, ktorý sa venuje sociálnym témam a chodia za mnou s konkrétnymi problémami, čo je v poriadku. Každý politik je však len človek, ktorý sa môže v živote aj pomýliť. Niečo sa mu nemusí podariť a interpretácia v médiách ho posunie do polohy, ktorá niekedy bolí. Slabšia povaha začne o sebe pochybovať a považuje svoje zlyhanie za väčšie, ako možno v skutočnosti je. Pre ženu nie je ľahké vyrovnať sa s tým. Oproti mužom je zraniteľnejšia a citlivejšie vníma, ako sa na to pozerá jej rodina.
Zrejme máte na mysli hlavne svojich dvoch dospelých synov...
Pohľad syna na matku je citlivá záležitosť. Veľa sa s nimi zhováram, snažím sa zistiť, ako na nich pôsobí, keď o mne čítajú v novinách. Zatiaľ to však berú zdravšie ako ja.
Polemizujú s vami synovia o politickej situácii?
U nás sa vedú obrovské otvorené debaty. Možno sa to nezdá, ale doma som mlčanlivejší typ ženy, takže aby som sa rozhovorila, musia trochu počkať a vyprovokovať ma. Vraj ak sa dokážem celý deň rozprávať s inými ľuďmi, musím to zvládnuť aj doma. Moji synovia sú pre mňa barometrom pre mladých ľudí. Sú vysokoškolskí študenti, a to je veľmi kritická skupina. Obaja si vybrali právo, čo som nečakala.
Chcú byť azda politikmi ako vy?
Zatiaľ sa tým vôbec nezaoberajú. Mladí ľudia sú k moci a k štátnemu aparátu, ktorý predstavujú politici, ostro kritickí. Vždy si na nich vyskúšam, čo hovoria na to, keď niečo pripravujem. Veľmi otvorene mi povedia, čo považujú za hlúposť, čo som kde zle povedala... Je to výborné.
Keď sa doma potrebujete o niečom dohodnúť, hlasujete?
Zatiaľ nie! (Smiech.) Odmalička som ich akceptovala ako osobnosti, všetko sme si vždy vysvetlili a teraz to robím aj pri malom Tomášovi. Myslím, že som vychovala dvoch zrelých mladých mužov, ktorí sa v živote nestratia, budú sa vedieť presadiť a majú zdravý názor na život. Dúfam, že aj najmenšieho vychovám týmto štýlom, aj keď z mojich tvrdohlavých detí je on najtvrdohlavejší a najmenej ústupčivý. S manželom si často hovoríme, že sa zo všetkých síl musíme snažiť jeho životnú dráhu nasmerovať tak, aby sa nestal politikom, lebo neviem, či by to Slovensko vydržalo! (Smiech.) Vyrastá medzi štyrmi dospelými ľuďmi - otca, bratov aj mamu vidí ako ľudí, ktorí stoja na vlastných nohách, a to ho musí formovať.
V parlamente je ako u vás doma tiež prevaha mužov. Necítite sa sama niekedy ako muž?
Zatiaľ nie, ženské vlastnosti sú vo mne veľmi silné. Často sa však samej seba pýtam, či je mojím osudom byť v takomto mužskom prostredí celý svoj profesionálny život. Keď vidím okolo seba spolupracovníkov aj rivalov, sú to hlavne muži. Hoci konfrontácia s mužským svetom je v mojom živote prirodzená, veľakrát som cítila, že som medzi nimi osamotená, či už vo vedení SDKÚ, alebo parlamentu. A niekedy to naozaj nebolo dobre. Keď už ide do tuhého, mužský politický svet je veľmi tvrdý. Odrážať jeho tvrdosť, ohradiť sa voči jeho hodnoteniam, keď je žena sama a necíti pri sebe žiadnu ženskú solidaritu, je ťažké. Našej vysokej politike v tomto období dramaticky chýba ženský prvok. Pre rovnováhu spoločnosti by to tak nemalo byť.
Ako to vysvetľujú muži? Tvrdia, že je to len náhoda?
Možno je to teraz naozaj len náhoda, istá vývojová fáza. Veď niekedy je len súhrou náhod, a nie zákonitosťou, keď sa aj niektorý z mužov dostane do vysokej pozície... Teraz, keď sa budeme schádzať ako predsedovia politických strán, znovu to budem zažívať. Aspoň jeden ženský podporný hlas by sa zišiel. Veľmi silno som to vnímala aj v protokole, keď som bola v ústavnej funkcii podpredsedníčky parlamentu. Muži mohli prísť v priebehu dňa na tri odlišné stretnutia, a nikdy protokol neporušili, aj keď mali na sebe od rána rovnaký oblek. Keď som sa neprezliekla ja, mala som problémy. Zraňovalo ma to a vyčerpávalo. Ráno vodím syna do škôlky, do večera mám množstvo povinností, a naozaj mi nezvýši čas na to, aby som bola vždy dokonalo upravená. Keby tam bolo viac žien, koncentrácia na mňa by sa rozložila a nebola by taká náročná na psychiku.
Myslíte, že návrh pozitívnej diskriminácie, teda kvótový systém, ktorý niektorí presadzujú, je cesta k riešeniu tejto otázky?
Je to zložité. Uvedomujem si, že na to, aby žena obstála a aby sa sama netrápila vo vysokej pozícii, musí mať istú výbavu. Keby som bola typ, ktorý sa vo vyhranených situáciách roztrasie alebo rozplače, ľudia by o mne pochybovali a zdôvodňovali by moju prítomnosť v politike len kvótami. Neviem, či by kvótový systém dokázal generovať ženy, ktoré majú potrebné predpoklady na určité funkcie.
Takže, ženy na to nemajú?
Ani trochu nepochybujem, že sme zrelí, aby bol ženský prvok v politike silnejšie zastúpený. Vôbec nie sme taká patriarchálna spoločnosť, ako sa to hovorí. Veď tu máme množstvo starostiek a primátoriek, ktoré v samosprávach malých obcí volili aj muži. Aj slovenskú domácnosť, ktorá navonok vyzerá patriarchálne, často vnútri riadi žena. Odtiaľ je už iba krok k tomu, aby ženy ovplyvňovali celú spoločnosť, ktorá je predovšetkým o spravovaní vecí. Ženy to zvládnu, len neviem, či vďaka kvótovému systému. Na druhej strane, ak by takýto návrh prišiel, akceptovala by som ho, lebo som to ja, kto na vlastnej koži zažíva škodlivú neprítomnosť žien vo vysokej politike.
Myslíte, že všetci muži, ktorí sedia v parlamente „na to majú"?
(Smiech.) Keď má muž ambíciu kandidovať, nikto sa ho nespýta, či na to má. Keď má tú ambíciu žena, pýta sa každý. Podmienky nie sú úplne rovnoprávne, to bez debaty. Ak by však takýto zákon mal prejsť, musel by tu po ňom byť istý spoločenský hlad, a ten ja necítim.
Spomínali ste ženskú solidaritu, ktorá sa vyskytuje v mnohých profesiách. Existuje napríklad Asociácia sudkýň Slovenska, ktorej prácu poznáte, lebo sa venujete sociálnym témam. Medzi rozvedenými ženami panuje tichý názor, že pri rozvodoch a určovaní výživného sú sudkyne často horšie ako muži-sudcovia. Myslíte, že sudkyne využívajú všetky možnosti zákona pre dôstojný život detí v rozvedených rodinách?
Nie všetky sudkyne sú členkami Asociácie. Poznám prácu týchto dám a je mi veľmi sympatická. Angažujú sa v právach detí, iniciatívne navrhujú rodinné súdy a urýchlené termíny pojednávaní. Ministerstvo spravodlivosti pripravuje veľký zákon o rodine, kde by tieto veci mali byť podchytené. Rodine by sa venovali sudcovia, ktorých táto problematika zaujíma a chcú ju robiť, potom by sa dalo na nich veľmi dobre vplývať.
Ako chcete vplývať na nezávislé súdy?
Len v tom zmysle, že by sa dalo spolupracovať so stavovskou organizáciou a otvorilo by sa pole pre výmenu názorov. Mojím snom je detský ombudsman. Nový zákon by mal zmeniť filozofiu vo vzťahoch pri rozvodoch, zverovaní detí a určovaní výživného - absolútne rozhodujúcimi budú práva dieťaťa.
Budú muži s vysokými príjmami platiť zodpovedajúco vysoké výživné tak, ako je už tomu napríklad aj v Čechách?
Prijali sme už malú novelu, ktorá platí, ale aj ja zo všetkých strán počúvam, že nefunguje. Nerozumiem tomu, prečo. Ten, kto má platiť výživné, musí jednoducho predložiť všetky svoje majetkové pomery. Okrem toho musí platiť princíp, že dieťa má právo na takú životnú úroveň, akú malo pred rozvodom. Mamičky však stále chodia a sťažujú sa na to, ako súdy rozhodujú. Problém je možno v tom, že starý zákon sme novelizovali len po malých častiach, a nie komplexne. Spolieham sa na nový.
Váš manžel, rovnako bývalý novinár, je riaditeľom Sekcie komunikácie u prezidenta republiky. Existujú informácie, ktoré nesmiete jeden pred druhým hovoriť?
Keď mám nejaké dvojstranné rokovanie, na ktorom sa dohodneme, že jeho obsah neposunieme ďalej, nepoviem ho ani doma. Nie preto, že by som niečo systémovo zatajovala pred manželom, ale preto, že sú to pravidlá hry. Ak chcem, aby platili, musím ich dodržiavať. Politika je však dnes veľmi otvorená a pod drobnohľadom médií, nič sa v nej neutají. Moja nová kolegyňa o parlamente hovorí, že je to klebetáreň, kde jednými dverami vletí mucha, druhými vyletí lietadlo.
Ako relaxujete, keď ani v manželovi nemáte dôverníka?
To ticho sa týka len konkrétnych informácií. V pocitoch a prežívaniach je absolútne najlepším človekom na svete na to, aby jeho manželka mohla robiť političku. Vie, v akom vypätí pracujem a že smerom navonok musím mať silné sebaovládanie. Moje city a niekedy aj pochybnosti, ktoré má každý, nesmú byť veľmi vidieť. Uvedomuje si, že potrebujem mať miesto, kde môžem všetky pocity vyrozprávať naplno. Informácie ho už zaujímajú menej, pracuje s nimi celý život a vie sa k nim dostať, ak ich potrebuje, aj vlastnými cestami.
Ste mu rovnakou oporou?
Trafili ste do čierneho. Nedávno mal môj manžel okrúhle narodeniny a presne túto otázku som si položila. Rozcitlivela som sa a opýtala sa ho na to, ale zareagoval fantasticky. Povedal, že som mu dokázala byť najväčšou oporou v čase, keď ju najviac potreboval - keď koncom minulého roku odchádzal z ministerstva obrany. Asi v tých kritických situáciách ešte viem vycítiť, keď je na tom zle, a dokážem sa zmobilizovať.
Okolo vášho mena je dosť rušno. Po sneme, na ktorom ste sa stali predsedníčkou SF, niekto Ivana Šimka ľutuje, iní, napríklad v relácii SEDEM s r.o., sa mu smejú. Pritom je to váš rodinný priateľ, ktorý vás uviedol do najvyššej politiky. Dá sa ešte hovoriť o priateľstve a dôvere medzi vami?
Za interpretácie v médiách nemôžem. Výsledok snemu bol pre mňa prekvapením. Veľmi zle znášam takéto hodnotenia Ivana Šimka, pretože viem, aký je to cenný človek. Začínam mať problém z toho, či som nejako neprispela k tomu, že sa dnes ľudia na jeho adresu takto vyjadrujú, hoci viem, že takéto pocity nikam nevedú. Karty sú rozdané a funkciu, ktorú zastávam, chcem vykonávať s ním po boku. Som jeho politická žiačka. Neprekáža mi kritika, ak niekto analyticky hodnotí jeho pôsobenie. Ale každý človek, či je to humorista, satirik, novinár alebo analytik, by mal mať trochu ľudskej pokory a spomenúť si, že Ivan Šimko má za sebou politickú kariéru čistého človeka. Veď tu máme toľko iných politikov vo významných funkciách, ktorí majú za sebou naozaj pozoruhodné aféry!
Hovoríte, že v politike všetci o všetkom vedia, a spomínate funkcionárov s pochybným pozadím. Nemáte zlý pocit z informácií, ktoré nezverejňujete?
Kto aspoň trochu normálne robí politiku, je veľmi vyťažený a určite nemôže pátrať po dôkazoch o svojich kolegoch. Ale ak si len spomenieme na prípad financovania vily Elektry, stále nemôžem uveriť tomu, že je to normálne a takto sa to robí. V konečnom dôsledku ľudia vždy správne vytušia, čo je v rámci zákona a normálnych možností a čo už prekročilo hranice. Keby som disponovala rukolapnými dôkazmi, nemala by som problém otvorene to povedať.
Reprezentujete vlastne alternatívnu pravicu...
To je výborný názov! Niečo také sme hľadali...
A často spomínate slovo solidarita. Dá sa na Slovensku budovať spoločenská solidarita v situácii 19-percentnej rovnej dane a DPH, keď bohatí sú bohatší a chudobní ešte chudobnejší?
Princíp solidarity musí existovať v každej spoločnosti. Strany a vlády sa len dohadujú o jej miere.
Aká je vaša vízia?
Hranica dane by pokojne mohla byť nižšia, aby sme strednú triedu netlačili do chudoby, ale vytláčali vyššie.
Nebude sa štát vyhovárať, že sa mu nenapĺňa kasa?
Súčasná 19-percentná daň je opatrný zákon na istotu. Už teraz sme zrelí na nižšie percento. Autor tohto návrhu pôvodne vypočítal prínos už pri 16-percentách, musíme ísť týmto smerom. Problém mi však robí 19-percentná DPH. V tomto sme uverili ministrovi financií, ale už som si vôbec nie istá, že na tom musíme zotrvávať. Je normálne a pravicové hovoriť o tom, že knihy, učebnice, lieky, základné potraviny by mohli byť na čo najnižšej možnej hranici. Ceny základných potravín sú predsa výrazom solidarity s tými najchudobnejšími. Žiadny pravicovo zmýšľajúci človek nechce žiť v chudobnej, ale v dobre spravovanej krajine, kde sa nemusí báť, že ho okradnú, keď vyjde zo svojho bytu.

Kto je to:
Zuzana Martináková (1961) vyštudovala slovenčinu-francúzštinu na FF UK v Bratislave. Od roku 1989 pracovala v Slovenskom rozhlase. Po rozpade Česko-Slovenska sa stala bratislavskou korešpondentkou BBC. Do politiky vstúpila po tretej materskej dovolenke, keď ju do vznikajúcej SDKÚ odporúčal poslanec Ivan Šimko. Neskôr sa stala podpredsedníčkou Dzurindovej strany a napokon aj Národnej rady SR. Začiatkom roku opustila SDKÚ a rezignovala na svoju ústavnú funkciu, aby založila nový politický subjekt Slobodné fórum. Pred pár týždňami o jeden hlas zvíťazila nad svojím protikandidátom Ivanom Šimkom a stala sa prvou predsedníčkou SF. Z prvého manželstva má synov Michala a Juraja. S druhým manželom, bývalým novinárom Majom Bednárom, ktorý je momentálne riaditeľom Sekcie komunikácie Kancelária prezidenta SR, má štvorročného syna Tomáša.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: JURAJ ĎURDIAK