FOTO - ARCHÍV SME
vne - Všeobecnej zdravotnej poisťovne. K reforme ministra Rudolfa Zajaca sa zatiaľ veľmi nevyjadroval. Dnes po zverejnení kľúčových zákonov je k jej fungovaniu skeptický. V jednom však so Zajacom súhlasí - niektoré veci, dnes poskytované "zadarmo" zo solidárneho poistenia, si musia ľudia začať platiť sami. "Ľudia si musia uvedomiť, že zdravotná starostlivosť je nesmierne drahá. Na ten rozsah, ktorý dnes ľuďom poskytujeme, by museli zamestnaní ľudia platiť ročne 60-tisíc," hovorí.
Zdravotníctvo prechádza reformou, najdôležitejšie zmeny budú tento rok. Ako vy hodnotíte reformu ministra Zajaca?
Zdravotníctvo sa u nás reformuje už od roku 1989. Čo mi chýba, je odpoveď na otázku, kam má smerovať. Podľa mňa by mala zmeniť zdravotníctvo tak, aby bolo kompatibilné s tým, čo robí v zdravotníctve únia, ale navrhnuté zmeny nie sú vždy také. Prvým nekompatibilným prvkom je, že aj po reforme zostane rozdelenie sociálnych a zdravotníckych systémov. S týmto budeme mať v únii zásadný problém. Druhým problémom je otázka zdrojov. Naša legislatíva v tomto silno pokrivkáva za tou európskou. Na Slovensku je dnes trendom neplatiť odvody, čo je v Európe nemysliteľné. A tretím negatívom je chýbajúci systém rodinného poistenia.
Vidíte aj nejaké pozitíva?
Reforma musela prísť, pretože doterajšie reformné kroky sa robili ťažko a zdĺhavo. Občan si musí podstatne viac uvedomovať, že nesie oveľa väčšiu zodpovednosť za svoje zdravie, a že zaplatí značnú časť nákladov na zdravotnú starostlivosť zo svojich zdrojov.
Minister Zajac si veľmi pochvaľuje zavedenie poplatkov, ktoré podľa neho dokázateľne znížili zbytočnú spotrebu a šetria peniaze. Ako to vidíte vy v poisťovni?
Pozitívne je, že ľudia si začali viac uvedomovať podiel svojej zodpovednosti za svoje zdravie a riešenie problémov. To, že zdravotníctvo už nemôže byť zadarmo. Hoci často sa objavuje tradičný názor 'ja som za socializmu stále platil, preto mám dnes nárok'. Treba si však naliať čistého vína - moderná medicína je veľmi drahá. Negatívom je rýchlosť zmeny a nevyjasnenosť, z nášho pohľadu sa robia chybné a zbytočné kroky.
Napríklad?
Napríklad súčasné cenové opatrenie bude platiť jeden mesiac. To sú zbytočné zásahy do nášho informačného systému. Musíme na ten mesiac meniť zmluvy so všetkými poskytovateľmi, ktorých máme viac ako desaťtisíc. Stojí to strašné peniaze. A to v máji bude tento rok už štvrtá kategorizácia liekov, tretia kategorizácia zdravotníckych pomôcok a tretie cenové opatrenie. Výsledkom je, že už ideme na doraz. Reforma sa nemôže robiť v krokoch po mesiaci, skôr, než sa prijatá zmena prejaví v praxi a možno vyhodnotiť jej dosah, príde ministerstvo s ďalšou zmenou.
Ako hodnotíte návrhy zákonov o zdravotných poisťovniach a zdravotnom poistení, ktoré idú do vlády? Navrhuje sa v nich transformácia poisťovní na akciové spoločnosti, ktoré budú hospodáriť vyrovnane alebo so ziskom, mal by začať fungovať systém pripoistenia. Bude podľa vás tento model fungovať?
Ťažko sa k tomu vyjadrovať, pretože kedykoľvek sme sa posledný rok k nejakému návrhu vyjadrovali, vzápätí nás ministerstvo upozornilo, že už to nie je tak, že je pripravený iný variant. Diskusia o týchto veciach je minimálna. Ale veľmi tomu neverím.
Prečo?
Lebo doteraz štát nebol schopný vyriešiť problém, aby sa do poistných fondov odvádzali prostriedky. Akákoľvek zdravotná poisťovňa s tým bude mať problémy. Máme tu totiž zakonzervovaný systém solidarity platiča s neplatičom. V praxi zlyháva zodpovednosť, a to aj trestnoprávna, ľudí, ktorí neodvádzajú poistné. Naše pohľadávky na poistnom vlani dosiahli 16 miliárd, z toho 5,9 miliardy sme už odpísali. Keby sme ich mali, podstatne menej ľudí zomrie. Máme celé regióny, kde zamestnávatelia zámerne neodvádzajú poistné.
Toto vám teda v reforme poistného systému chýba?
Jednoznačne.
Čo hovoríte na návrh zriadiť Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou? Mal by kontrolovať aj poisťovne, či nakupujú služby pre pacientov lege artis (podľa zákona) .
V zásade súhlasíme, že musí byť arbiter, ktorý v spore medzi poisťovňami a štátom rozhodne. Preto pokladáme zriadenie Úradu na dohľad za správne. Jeho financovanie ale zostáva otázne. Ak ho budú financovať len občania cez svoje príspevky na zdravotné poistenie, ako navrhuje ministerstvo, tak o to menej zostane na zdravotnú starostlivosť. Doriešená nie je ani otázka zodpovednosti úradu. Má stanovené kompetencie, ale nie zodpovednosť. Pre každú poisťovňu je kľúčové odhadnúť svoje príjmy a prispôsobiť tomu svoje výdavky. Úrad vopred rozhodne, kam majú peniaze poisťovne ísť, zodpovednosť za toto rozhodnutie však ponesú poisťovne.
A čo zmena poisťovní na akciové spoločnosti? Minister hovorí, že by mali hospodáriť tak, aby tvorili zisk."
Existujú výrazné rozdiely medzi tým, čo za svojich poistencov platí štát, a čo si platia ekonomicky aktívni poistenci. Pritom štát rozhoduje, čo sa z poistenia uhrádza. Návrhy ministra to chcú zakonzervovať, hoci pôjde z veľkej časti o súkromné zdroje. To spôsobí problémy. Otázka zisku znie, kto ho zaplatí. Občan? Štát? Štát tvrdí, že na to nemá. Som veľmi zvedavý, či na to bude mať občan.
Teda nemyslíte, že vy by ste po transformácii mohli tvoriť zisk?
Ak chceme zachovať aspoň súčasnú úroveň uhrádzaných služieb, tak si to skutočne neviem predstaviť.
Prečo?
Lebo moderná zdravotná starostlivosť je strašne drahá. Na ročnú dialýzu jedného pacienta by sa teoreticky malo poskladať 50 ekonomicky aktívnych poistencov, ktorí v priemere odvádzajú 20-tisíc korún ročne. A to by zo svojich poistiek nesmeli minúť ani korunu. Liečba jedného hemofilika by spotrebovala poistné ďalších 30 zdravých poistencov a podobne. V tomto štáte je rovnaká chorobnosť ako v iných vyspelých štátoch, pričom lieky, prístroje a iné veci platíme približne v takých cenách ako vo svete. Ale zdroje na to nie sú. Snažili sme sa vyrátať, koľko by stálo komerčné poistenie na ten rozsah starostlivosti, ktorý poskytujeme teraz. Vyšlo nám, že pod 60-tisíc korún ročne na jednotlivca, a teda 240-tisíc na štvorčlennú rodinu, sa to nedá. Ako som povedal, priemerne ekonomicky aktívny poistenec odvedie 20-tisíc a za ekonomicky neaktívnych poistencov štát platí 5800 korún. Porovnajte si to napríklad s povinným poistením za auto. To je dnes drahšie ako poistné, ktoré platí štát, a ten ho platí približne za dve tretiny obyvateľov krajiny.
Nový zákon navrhuje aj individuálne, doplnkové poistenie okrem toho verejného, solidárneho. Bude to fungovať?
Vo svete dnes nič nie je problém poistiť. Je to len otázka ceny poistenia. A keď sa ľudia dozvedia cenu, bude to pre nich šok. Pripoistenie bude závisieť od toho, čo bude v štandardnom balíku, ktorý bude krytý z verejného poistenia, o ktorom už dnes väčšina zdravých pracujúcich ľudí tvrdí, že už viac odvádzať nevládzu. S formulovaním toho, čo je štandardná starostlivosť, zápasí každý štát na svete.
Rozsah sa tiež má meniť. Vy ste tí, ktorí platia doterajší rozsah, mali by ste vedieť, kde sa mrhá, kde sa dá ušetriť. Čo hovoríte na nový návrh, ako je navrhnutý v zákone o rozsahu?
Je nepochybné, že to treba spraviť a držím ministrovi palce, aby sa mu to podarilo. Rozsah, ktorý dnes platíme, je neuveriteľne široký. Len hovorím, že je to veľmi problematické. Skôr by sme mali ísť cestou definovania toho, čo vylúčime zo štandardu.
Čo by ste teda vy ako poisťovňa navrhovali vylúčiť?
Napríklad taká na prvý pohľad banalita - pomôcky pre inkontinentných pacientov. Nech mi niekto vysvetlí, aký liečebný účel majú plienky a nohavičky. Ale dnes sa preplácajú z verejných zdrojov ako zdravotnícka pomôcka. Stojí nás to ročne 300 miliónov korún. Za to by sme mohli v kúpeľoch liečiť o päťdesiat percent viac ľudí. Už sa na nás začínajú obracať rodiny s malými deťmi a žiadajú, aby aj plienky pre deti boli zdravotníckou pomôckou, pretože sú drahé. Teoreticky majú pravdu, aký je rozdiel medzi človekom, ktorý sa na záchod pýtať ešte nevie pýtať, a tým, ktorý sa už nevie? Tak to poďme všetko platiť z verejných zdrojov, ak na to budú stačiť.
Máte aj iné príklady?
Obrovské množstvo peňazí dávame na financovanie dopravy sanitkami. Kompenzujeme tak situáciu, ktorá nastala v hromadnej doprave. Zrušili sa autobusy do dedín, vlakové spoje, ľudia sa nemajú ako dostať k lekárovi. Tam, kde by kedysi docestovali sami hromadnou dopravou, sa dnes individuálne vozia sanitkou. Alebo kompenzujeme zmenu stravovacích návykov ľudí. Mnohí dnes nemajú na to, aby pili dostatok mlieka, trpia osteoporózou, ktorú za drahé peniaze liečime. Alebo práceneschopnosť. Východ Slovenska, kde je vysoká nezamestnanosť, má trojnásobne vyššiu práceneschopnosť ako iné časti krajiny. To znamená vyššie náklady na lekárov, na lieky. Teda poisťovne z peňazí na zdravotníctvo de facto riešia veci, s ktorými nemajú nič spoločné a ktoré sme predtým riešiť nemuseli. A všetci sa potom strašne čudujú, prečo je zdravotníctvo taká čierna diera.
Dali ste ministrovi svoje pripomienky, napríklad aj túto?
Minister na túto tému veľmi nerád diskutuje. Pripomienky, ktoré dávame, v drvivej väčšine prípadov nie sú akceptované.
Reforma navrhuje tiež zaviesť manažovanie pacienta poisťovňou. Poisťovňa mu objedná starostlivosť tam, kde to bude najlepšie a najlacnejšie. Teda že napríklad na operáciu žlčníka pôjde pacient z Martina do Skalice. Čo na to hovoríte?
Toto nie je nová myšlienka ministra Zajaca. My už našich poistencov manažujeme roky - manažujeme však ohraničenú skupinu tých najdrahších pacientov. Tam je možné dosiahnuť takú úsporu výdavkov, ktorá vykryje náklady na manažovanie pacienta. Ale poisťovňa nikdy nebude môcť manažovať každého klienta, bolo by to totiž drahšie, ako možná úspora v jeho nákladoch na liečbu.
Ako sa to dá zmeniť?
Zmenšiť sieť zmluvných pracovísk. My dnes kopírujeme minimálnu sieť zariadení, stanovenú ministerstvom. Všetci lekári sú našimi zmluvnými partnermi. Snažíme sa ich limitovať, pretože mále limitovaný objem zdrojov. Lekári reagujú tak, že neuznávajú limity. Robia obrovské množstvá výkonov. Pacienti sú spokojní, lebo môžu medzi lekármi cirkulovať. A my to musíme platiť. Musíme preto prispôsobiť sieť našich zmluvných partnerov počtu našich poistencov. V regióne, kde máme 40 percent poistencov, nemôžeme mať zmluvu so 100 percent zariadeniami. Keby dnes vzniklo ďalších tisíc ambulancií a nemocníc, všetky si nájdu svojich pacientov, ktorých by liečili, a budú to chcieť dostať zaplatené cez poisťovňu. Bez možnosti regulovať sieť sa teda poisťovne nepohnú. Nepomôžu kozmetické úpravy, celé nemocnice sa budú musieť reprofilovať, povedzme, na zariadenia sociálneho charakteru.
Veď toto už chcete urobiť, obodovali ste podľa vašich kritérií nemocnice a avizovali ste, že s tými, ktoré nesplnia vaše kritériá, neuzavriete zmluvy.
Nenašli sme celkom pochopenie. Zatiaľ sme dosiahli len malé úspechy.
Čiže nedôjde k rušeniu oddelení a nemocníc, ktoré sú podľa vašich kritérií neefektívne?
Riaditelia s nami nechcú komunikovať. Akékoľvek vypovedanie zmluvných vzťahov vedie ku škandalizácii našej poisťovne zo strany zdravotníkov a regionálnych predstaviteľov. Nepriestrelné sú celé regióny - Bratislava, Košice, žilinský región...
Prečo?
Zdravotníci sú už k celej reforme nedôverčiví, majú zlú skúsenosť z minulosti. Roky videli, čo sa dialo. Niektorí sa snažili šetriť, redukovali stavy, lôžka, robili nepopulárne opatrenia. Iní nerobili nič, žili si pokojne a zadlžovali sa. A nakoniec ich štát oddlžil. Teraz si preto všetci povedia: My máme redukovať? Zasa naletieť? Toto je tiež kľúčová otázka reformy, či sa nám spolu s ministerstvom podarí v tejto veci pohnúť.
Myslíte, že reforma bude mať potrebný pozitívny efekt?
Reforma musela prísť a prinesie aj pozitíva aj negatíva. Niektoré veci rieši, niektoré nie. Mala by ísť bez chaosu, hoci takéto zmeny, ako plánujeme my na niekoľko mesiacov, v Nemecku plánujú na roky. Kľúčová vec je preto komunikácia, aby sme sa navzájom počúvali, a nie sa snažili presadzovať svoje riešenia silovo.
MUDr. František Valašek (50) je riaditeľom najväčšej slovenskej zdravotnej poisťovne presne rok. V poisťovni však pracuje od jej vzniku v roku 1994, bol vedúcim revízneho odboru. Medicínu vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave, kde zostal pracovať ako asistent a neskôr docent. Špecializoval sa na gynekológiu a pôrodníctvo, po roku 1990 pracoval 4 roky v nemocnici v Líbyi. Pred voľbami v roku 2002 bol expertom na zdravotníctvo Sociálnodemokratickej aliancie.
