"Ticho, ticho, rozprávajú sa o šahídoch," vykrikuje štrbavý tučko Tomer v škôlke na predmestí Tel Avivu na ostatných škôlkárov v herni a ukazuje smerom k učiteľke. Deti na jeho výzvu nereagujú, riešia akýsi papierový hlavolam. Kto zvíťazí, dostane čokoládovú medailu od učiteľky Michal.
Michal aj tak stíši hlas: o šahídoch - samovražedných útočníkoch sa v škôlke nerozpráva.
Tomer si však nedá pokoj. "Ale ty nie si šahíd," ukazuje na mňa a zadúša sa od smiechu, "ty si Američanka, alebo si odtiaľ, kde je v zime sneh. Tam nie sú šahídi."
To už sa do celej veci vložia aj iné deti. Tomerovi sa smejú a hovoria: "Je Ruska, lebo má modré oči. Všetci Rusi majú modré oči."
"Ale ona má aj také bodky od slnka," bráni sa Tomer.
"Pehy," vysvetľuje Michal.
Tomer sa zahanbí, lebo nepovedal správne slovo a jeho štrbavý úsmev zmizne za zovretými perami. Deti sa vrátia k hlavolamu a hádajú sa, kto ho pokrčil.
Hovoríme s nimi o mieri
Tomer má štyri roky. Nenávidí topánky na šnúrky, lebo si ich nevie poriadne zaviazať, občas nestihne dobehnúť a tak má v škôlke náhradné oblečenie. Večerné kakao ešte stále ťahá z dojčenskej fľaše. Nepozná veľa slov, ale vie, čo je to šahíd.
"V škôlke sa o tom nerozprávame, teda cielene o tom nehovoríme. Samozrejme, deti všeličo počujú doma, rozprávajú sa medzi sebou a niekedy sa opýtajú. Taktika učiteľov je jednoduchá: odpovedať im, ale tak, aby rozumeli. Našťastie, u malých detí sa dá pozornosť rýchlo odvrátiť," hovorí energická Michal.
Nevyvolávať strach, emócie, hovoriť o mieri. Nehovoriť, že útočníci sú Arabi, a preto si treba na nich dávať pozor. Atentátnici sú jednoducho zlí ľudia. Zhruba tak znejú pravidlá, ktoré v izraelských školách uplatňujú, keď sa deti pýtajú na teroristov. Fungujú len u najmenších detí.
"Tínedžeri sú iní. S nimi nemôžete hovoriť o dobrých a zlých ujoch. Už majú politické názory a sú radikálnejší. S vyššími ročníkmi sa o terorizme rozprávate ako s dospelými. Akceptujete ich názory, maximálne sa snažíte o to, aby neboli nenávistní voči Palestínčanom. V tomto veku, keď je všetko čierne alebo biele, je to niekedy ťažké," hovorí Avigail Šagit, učiteľka z Ašdodu.
Číhajú na ne díleri, devianti a teroristi
V izraelských školách sa snažia skĺbiť dve veci: nehovoriť o terorizme a učiť deti ostražitosti. "Okrem toho, že deťom od prvej triedy hovoríme, tak ako inde, aby si nebrali nič od cudzích ľudí, nesadali si k nim do auta či s nimi nehovorili, máme svoje špecifiká: aby si nebrali farebné hračky z trávy, lebo môžu vybuchnúť, či aby vždy poslúchali policajtov alebo dospelých, keď sú na mieste s mnohými ľuďmi," vysvetľuje Avigail. Má v tom jasno: na naše deti okrem drogových dílerov a deviantov číhajú aj teroristi.
Michal si myslí, že sa to budeme musieť naučiť aj v Európe: "Veď sa vám stále vyhrážajú." Ona sama si už nevie predstaviť, aby nekontrolovala všetky svetové strany, keď ide so svojimi škôlkármi po ulici. A to bývajú v satelitnom mestečku, ktoré chráni spola postavená bezpečnostná bariéra, a pri jedinej ceste, čo doň vedie, stojí strážna služba.
Kým sa ráno otvorí brána izraelskej školy alebo škôlky, prehliadne ju špeciálne vycvičený strážnik. Vchod do školy tiež strážia strážnici so zbraňou, niekedy vojaci. Niektoré deti, hlavne v obydliach na západnom brehu, do školy privážajú otcovia so zbraňou na chrbte. Časté sú nácviky odchodu do podzemného krytu, v každej triede je telefón na privolanie pomoci.
Ochranka v škole
"Je to zodpovedná práca, stále musíte byť v pohotovosti, nič nerobiť rutinne," hovorí Ronny, majiteľ strážnej služby, ktorá sa špecializuje na ochranu škôl. Tvrdí, že bojoval v dvoch zo štyroch izraelských vojen. Svaly na to má.
Mať bezpečnostnú službu je v Izraeli dobrý kšeft. Miest, kde stoja jej zamestnanci, je stále viac. Po sérii útokov na reštaurácie a nočné podniky museli ich majitelia získať klientelu späť tak, že ku dverám postavili ozbrojeného muža. Kontroluje aj zákazníkov: mužov ošacuje detektorom kovov, ženám sa prehrabáva v kabelke. Zákazníci si túto službu aj zaplatia: v niektorých podnikoch si za ochrankára účtujú symbolický šekel (asi sedem korún).
"Ja som s tým spokojná," hovorí striptérka Irina v jednom z najtrendovejších barov v Tel Avive. "Je to bezpečnejšie a tiež sa sem nedostanú žiadni vulgárni hulváti." Nedostane sa tam ani niekto, kto sa obrovskému chlapíkovi s bystrými očami pri dverách javí "arabsky". Počerní chalani s kučeravými vlasmi zostávajú na ulici. "Je plno," odmietne ich Rambo. Opäť minút na prvý pohľad rovnako počerní a kučeraví jeho lustráciou prejdú. "To sú naši," objasňuje pravidlá výberu.
"Dobrý a drahý ochrankár okrem rýchlosti a pohotovosti rozozná rizikové skupiny," hovorí Ronny. "To nie je o rasizme ani o apartheide, to je o profesionalite. Keby sa tu vyhadzovali do vzduchu blonďaví dvojmetroví Švédi, budem ich sledovať viac ako ostatných." Ronny tvrdí, že s Palestínčanmi či izraelskými Arabmi nemá problém. Hráva s nimi futbal a niektorí boli jeho synovi na svadbe.
