Ivana Popoviča výtvarníka„Mnohé moje obľúbené reštaurácie už zanikli. V Bratislave to bola Fajka (teraz tam stojí budova Slovenskej sporiteľne), kde varili náramne dobré polievky, ku ktorým boli nachystané vždy čerstvé chrumkavé rožky. V reštaurácii La Paloma či v nočnom bare Krym ešte aj o polnoci podávali hustú fazuľovú polievku (namiesto La Palomy stojí teraz Smíchovský dvor, namiesto Krymu banka). Tam, kde ešte koncom 60. rokov fungovala moja obľúbená Albánska reštaurácia, je teraz prechod cez cestu k obchodnému domu Tesco. Ako hovoril pred smrťou múdry rabín: Všetko je inak!
V súčasnosti je v Bratislave toľko nových reštaurácií, bodeg, pubov, krčiem, espress, že sa už ani čert v nich nevyzná. Každý deň vznikne nejaká nová – a hneď je plná! Či je drahá, alebo ešte drahšia, všade ľudí ako maku! Chudobný slovenský národ sedí v krčme, kŕmi sa päť centimetrov hrubými steakmi (porcia za tristo korún) a zapíja ich čiernym guinessom (á 80 Sk). Tak tomu ja hovorím: slovenský hospodársky zázrak.
Niekoľko obľúbených reštaurácií som si našiel aj na potulkách svetom. Na Filipínach, v Peru, ale aj dolu v Goa, v Indii. Väčšinou to ani neboli reštaurácie, len také kuchyne na vozíčku, varilo sa priamo na ulici. Ale dalo sa dobre a chutne najesť. A za lacný peniaz.
Nedávno som prechádzal cez stredné Slovensko. Hneď pri jednej ceste stojí reštaurácia Kuchyňa u starej mamy, Babičkine maškrty, či tak nejako. Tak mi to zavoňalo, až sa mi slinky zbehli. Už som si živo predstavoval, čo si dám. Keby tak mali makové šúľance! Spišské pirohy so zemiakovo-tvarohovou plnkou! Alebo také zemiakove gule plnené údenym mäsom na opraženej cibuľke.
Vojdem dnu, otvorím jedálny lístok a skoro som zo stoličky spadol. Predjedlo: Gado-gado s arašidovou omáčkou. Polievka: Argentínska rezancová. Hlavné jedlo: Kung Pao a bretónsky šalát z Quimperlé. Bol som v Číne trikrát, na severe i na juhu, vo vnútrozemí, na pobreží, i pri rieke Jang C‘Tiang, ale nikde o nijakom jedle, čo by sa menovalo Kung Pao, ani nechyrovali. No a potom prišiel k stolu namiesto maškrtnej babičky stokilový chasník. Ani som sa ho radšej nepýtal, či majú šúľance. Vyzeral skôr na boršč.
Ale mám aj jednu obľúbenú. Blízko nás, v Karlovej Vsi, v Líščom údolí. Nie je to ani reštaurácia, skôr malá domáca vinárnička. Celkom dobré vínko, ale aj varia. A cez zimu vynikajúcu huspeninu (studeninu), čo nachystala pani Kadnárová.“
