Obyvatelov Afganistanu náboženský dekrét mulláha Muhammada Omara o zničení všetkých sôch v krajine ich veľmi nerozrušil. Po rokoch vlády Talibanu si už zvykli. Naučili sa prežívať po svojom. Tajne, ukrytí pred zrakom mužov so samopalmi z náboženskej polície sa oddávajú tomu, čo je zakázané. Či už s kamennými sochami Budhu alebo bez nich, stále budú rovnako beznádejne prežívať v krajine, ktorá niekoľko rokov po sebe zažíva sucho a hrozí jej hladomor.
Tisícky obyvateľov Kábulu denne dlhé hodiny postávajú v nekonečných radoch pred sídlom OSN a ďalších humanitárnych organizácií. Muži a ženy zvlášť a vojaci dohliadajú na to, aby boli oddelení. Štvrtina z 1,8 milióna obyvateľov mesta žije výlučne z medzinárodnej pomoci. Tento týždeň dav kameňmi zaútočil na sídlo OSN, keď očakávaná pomoc nedorazila.
„Zaujíma nás oveľa viac, čo do úst,“ komentuje profesor na dôchodku správy o ničení historických sôch Budhu. Jeho dôchodok je 12 dolárov mesačne. „Máme priveľký hlad na to, aby sme mohli myslieť na takéto veci,“ pridáva sa Abdul Wahíd, muž v stredných rokoch, ktorý o ničení dovtedy nič nepočul, pretože nemá doma rádio. „Zlé správy prichádzajú odvšadiaľ. Táto krajina je v koncoch,“ dodáva pre AFP.
Na hroziaci hladomor a katastrofickú situáciu v utečeneckých táboroch na afgansko-pakistanských hraniciach už mnohokrát upozorňovali humanitárne organizácie. Do Pakistanu sa uchýlili dva milióny Afgancov a hlad prinútil 600 000 z 18 miliónov obyvateľov krajiny presídliť sa na iné miesto Afganistanu.
Akýsi pasívny odpor však pod povrchom predsa len cítiť. V mnohých domoch sa vo výklenkoch stien ukrývajú zakázané magnetofóny a videoprehrávače. Ľudia si doma potajomky vyrábajú alkohol.
„Poznám veľa ľudí, ktorí sa modlievali päťkrát denne. No odkedy to Taliban prikazuje, nevstúpili do mešity,“ hovorí klavirista Istiklal. Jeho povolanie je zakázané. Hudba totiž údajne „odpútava pozornosť od modlitieb“. Istikal svoj nástroj v čase, keď na ňom aj tak nemôže hrať, využil najlepšie, ako mohol. Predal ho a vymenil za jedlo. (kl)
