Farmári na stredozápade či v Texase majú pocit, že Bush je jedným z nich. Bush vyzerá a rozmýšľa podobne ako oni. Aspoň si to myslia. FOTO -- REUTERS
Alabama je jedným z takzvaných štátov Biblie. Je to raj konzervatívcov, republikánov. Je to Bushova krajina.
Toto je putovanie po Bushovej Amerike.
Rozdelená Amerika
Amerika je podľa všetkých prieskumov rozdelená na dve krajiny. Nejde len o politiku a rozhodovanie medzi Bushom a Kerrym. Táto krajina má dva typy obyvateľov: moderných veľkomešťanov, ktorí nie sú príliš nábožensky založení, vážia si slobodu, ctia práva menšín a iné kultúry, a pobožných vidiečanov, ktorí dávajú na prvé miesto Boha, rodinu, pôdu, tradície a priam uctievajú armádu. Práve oni dnes volia prezidenta Georgea Busha.
Sociológovia upozorňujú, že túto skupinu netvoria ľudia rovnakej príjmovej skupiny. Dajú sa spoznať podľa viacerých znakov: žijú prevažne mimo veľkomiest, sú silní patrioti, majú nižšie vzdelanie, pravidelne chodia do kostola, sú proti interrupciám, rozvodom či rovnoprávnemu postaveniu homosexuálov. Jedno či dve z týchto kritérií však môže pokojne spĺňať aj priemerný volič demokratov. Jednoznačne najlepšou orientačnou pomôckou je preto mapa. Liberálni Američania žijú prevažne na pobreží - východnom aj západnom, tradicionalisti väčšinou vo vnútri krajiny. Bushova Amerika, to je najmä juh a stredozápad Spojených štátov.
Malcolm a Jeaninne
Prvé, čo si človek v Alabame či v Texase všimne, sú kostoly. Sú ich tu tisíce. Na každom rohu je fastfood, benzínová pumpa a kostol. Americký juh je veľmi pobožný. Podľa prieskumu výskumného centra Pew z minulého roka sa za veriacich v Amerike označuje až 80 percent ľudí. Na rozdiel od Slovenska však najmä na juhu nejde len o sviatočných návštevníkov kostolov. Až 58 percent Američanov si myslí, že keď neveríte v Boha, nemôžete byť morálnym človekom.
Nedeľa ráno v Montgomery, hlavnom meste štátu Alabama. Muži sa obliekajú do oblekov, ženy si fúkajú vlasy a nahadzujú biele či kvietkované blúzky. Deti idú naboso. Spoločne nasadajú do obrovských áut a opúšťajú prízemné drevené domy vyzdobené americkými vlajkami. Väčšina mesta sa vybrala do kostola.
Kostol nie je len miestom modlitieb. Cirkev v Amerike ešte viac ako prostredníka s Bohom znamená komunitu. Ľudia sa tu stretávajú, tu sa dá nájsť nová robota, nadväzujú sa kontakty, tu spoznávajú deti svojich kamarátov. Priamo v kostoloch sú dokonca basketbalové ihriská.
Jeaninne a Malcolm sú liberálmi juhu. Tým naozajstným liberálom v Bostone, Los Angeles či New Yorku, kde žije ich dcéra, však nerozumejú. A to aj napriek tomu, že volia demokratov, nemajú zbraň, uznávajú práva černochov a nechodia v kovbojských čižmách.
Sú liberálmi, priznajú to však iba medzi najlepšími priateľmi alebo cudzincami. Vo svojej vlastnej komunite sa tým nechvália.
"Sú to témy, o ktorých sa tu nehovorí. Ľudia na to reagujú plačom, krikom, odchádzajú od stola," hovorí Malcolm.
Každú nedeľu aj oni smerujú do metodistického kostola, kde si pripadajú ako exoti.
Program sa začína nedeľnou školou. Trvá presne 50 minút. Modlitba, potom čítanie z Biblie a potom hosť, ktorý hovorí o cestách Božích. Tentoraz Bill z Rádia Viera.
Nasleduje bohoslužba. V kostole je možno päťsto ľudí. Všetci bieli. Niektorí ako vystrihnutí z akéhokoľvek filmu o americkom juhu, aj takého, v ktorom čierni ešte nemajú právo voliť, ani sedieť v tej istej reštaurácii ako bieli. Spieva sa, modlí, všetko prenáša priamo miestna káblová televízia. Žiadna politika. Okrem Piesne patriotov, ktorú do programu zaradili po 11. septembri. Odvtedy ju spievajú každú nedeľu.
Malcolm a Jeaninne z toho nie sú nadšení. Majú pocit, že sa kostol zneužíva. Napriek tomu Jeaninne spieva priamo pred oltárom v chrámovom zbore. "Chodíme sem už roky, máme tu priateľov," vysvetľuje. "A hlavne, všetky ostatné kostoly v Montgomery sú ešte konzervatívnejšie."
Jim a Sarah
O pár blokov ďalej je jasný dôkaz jej slov. Rovnako kostol metodistov, rovnako všetci bieli a väčšina republikánov. Už na prvý pohľad je však jasné, že tu je všetko inak. Obrovský kostol, ktorý navštevuje až 18-tisíc veriacich, vyzbiera ročne milióny dolárov, má niekoľko veľkoplošných obrazoviek a väčšie parkovisko ako štadión. Vyzdobený je plagátmi s motívmi filmu Mela Gibsona Umučenie Krista.
"Ten film zmenil môj život. Videla som ho už dva razy," hovorí Sarah Spearsová. "Je to začiatok novej doby, svet bude lepší."
Sarah aj jej manžel Jim sú volenými predstaviteľmi mesta Montgomery. Ona vyberá dane, on sedí v mestskej rade. Umučenie Krista detailne rozpráva Ježišovo utrpenie. Podľa mnohých je antisemitský a prekrúca históriu. Podľa Spearsovcov konečne preberie svet a obráti ho k Bohu.
Posledné týždne si do kostola, kde naraz prebieha trojo bohoslužieb - jedna tradičná, v oblekoch a s organovou hudbou, druhá neformálna, v texaskách a s rockovou kapelou, a tretia v španielčine - pozývajú expertov, aby detailne rozobrali Gibsonov film. Tentoraz hovorí patológ. Do najmenších podrobností vysvetľuje, ako umiera ukrižovaný človek. Ako stráca silu, aby sa nadýchol a váhou vlastného tela sa dusí. Že to do kostola nepatrí? "Je to veľmi poučné a lepšie tak pochopím Ježišov odkaz," hovorí Sarah.
Jim je republikán. Tradičný muž amerického juhu. Sarah je demokratka. Teda, demokrati ju nominovali do politiky. Na zasadnutí jej miestnej organizácie strany bije jej prítomnosť do očí. Väčšinu tvoria černosi, bieli sú skôr starší ľudia nižšej spoločenskej triedy alebo mladí intelektuáli. Sarah je dáma ovešaná zlatom. Je nápadná aj napriek tomu, že miestni demokrati nie sú akurát typickí. Sú najlepším dôkazom, prečo tu bez problémov vyhrávajú republikáni. (Starosta mesta Bobby Bright má ďalší argument: "Starosta Montgomery nebol vo Washingtone dvadsať rokov. Považoval ho za príliš liberálny.")
Na začiatku zasadnutia sa demokrati pomodlia, potom zaspievajú hymnu, pri ktorej sa všetci do jedného držia za srdce (aký rozdiel oproti liberálnemu Los Angeles: tam sa za srdce pri hymne nechytil nik ani na hokejovom zápase Los Angeles Kings. Takmer dvadsaťtisíc ľudí stálo počas hymny s úctou v pozore, ale za srdce sa nik nechytal), a potom zborovo vykríknu: "Nech nám Boh pomáha zbaviť sa Busha!"
Policajt a strážca vo väzení
Bush má pravý domov v Texase, kde sa sa narodil, a má tam neotrasiteľnú podporu. Trávi tam na ranči každý možný víkend. V Dallase, ktorý sa preslávil atentátom na prezidenta Johna Fitgeralda Kennedyho a seriálom o ropnom magnátovi J. R. Ewingovi, už majú dokonca aj Bushovu ulicu. Zatiaľ len po otcovi súčasného prezidenta. Je len otázkou času, kedy pribudne ďalšia.
"V Dallase - v štvrti Highland Park - žijú najbohatší ľudia Ameriky," hovorí policajt F. C. Harding. Podobne ako J. R. zo seriálu Dallas aj oni sú väčšinou ropnými magnátmi a podľa médií aj najväčšími sponzormi Bushovej prezidentskej kampane.
Harding má rád poriadok. Je ideálom policajta. Prísny a spravodlivý. "Vždy sa snažím rozlíšiť, nakoľko ide o skutočný priestupok a nakoľko o omyl či náhodu. Nikdy som nepoužil zbraň, som rázny, ale opatrný." Spravodlivosť berie do svojich rúk. Je to síce trochu kovbojské, ale v Texase je takých vecí veľa.
Harding je tiež ochotný pomôcť mexickej žene. Hľadá 15-ročného syna, ktorý utiekol z domu. "Nepatrí síce do môjho obvodu, som tu však na to." Chlapca veľmi rýchlo aj s kolegom nájdu. Okrem razantnej prehliadky, či nemá drogy, mu dohovárajú. Pôsobia skôr dojmom nahnevaných rodičov ako policajtov.
Ich prednáška má zabrániť, aby sa chlapec dostal do väzenia. To v Texase nie je akurát hotelom. A hlavne, aby neurobil niečo naozaj zlé. Okrem Busha sa totiž Texas najčastejšie spomína v súvislosti s trestom smrti. Za posledné roky je to štát s najväčším počtom popráv v USA.
"Texas je mašina smrti. My sme ich tu vykonali takmer šyristo, druhá Virgínia len osemdesiatdeväť," hovorí sudca John Creuzot. Je republikán a proti trestu smrti nič nemá. Na rozdiel od ostatných sa však predsa len snaží riešiť veci inak. Podobne ako policajt Harding hovorí, že okrem práva hľadá aj spravodlivosť.
Menší muž tmavšej pleti s tenkými fúzikmi je považovaný za bojovníka za zmenu väzenského systému v Texase. Len nedávno tu vďaka nemu začali uvažovať o nápravnom zmysle väzby.
"Až deväťdesiat percent peňazí však ide stále na trest," hovorí Creuzot. Texas rozmýšľa v medziach - zločin a trest.
"Neverím, že by sa mohli polepšiť," hovorí šéf strážcov v západnej veži väzenia v Dallase. "Niektorí si nič iné ako trest smrti nezaslúžia."
Väzni sú zatvorení za mrežami a hrubým sklom. V jednom bloku ich je 36, spia v celách po dvoch - troch. Ako v každom väzení, ani tu to nie je príjemné. Návštevník si pripadá ako v zoo. Tak isto sa cítia agresívne vyzerajúci väzni. Vrcholom poníženia sú ružové trenírky, ktoré musia nosiť.
Texas nerozlišuje, či je vrah mentálne retardovaný, drogovo závislý alebo "normálny". Spoločne všetci čakajú na svoj trest.
U väzenských strážcov, ktorí vidia vrahov dennodenne, nie je podpora trestu smrti prekvapením. Šokom je však hlavný argument za popravy. "Ide hlavne o daňových poplatníkov. Prečo by na nich mali platiť, keď sú nepolepšiteľní?" hovorí strážnik. Akoby nešlo o život, ale iba o peniaze.
Marty a Pam
Ešte jasnejšie vidieť hodnoty Texasanov na vidieku. Asi hodinu a pol za Dallasom majú ranč manželia Kate Morganová a Jheroen Dorenbosch. On je Holanďan, ona z Texasu. Akoby sem nepatrili: počítačoví experti vyvíjajú pre Motorolu novú generáciu mobilných telefónov. Sú liberáli, a predsa Texasania. Texaskové košele, kovbojský klobúk, čižmy. Počúvajú a tancujú country, majú sto hektárov pasienkov, stádo divých kráv s obrovskými vytočenými rohmi, niekoľko traktorov a ropný vrt.
"Prezident Bush by bol na nás hrdý," hovorí Jheroen.
Zemný plyn, ktorý je pod ich pozemkom, ťaží veľká ropná spoločnosť. V Texase sú lacné pozemky, ale kúpiť sa dá len vrchná vrstva zeme. Zvyšok, kde sa hľadá ropa a zemný plyn, už dávno skúpili ropní magnáti.
Kate a Jheroen sú liberáli, na ich ranči však stretnete samých konzervatívnych Texasanov. Ľudia, čo tu jazdia na koňoch a pomáhajú, to majú v názoroch jasné: "Zakázala by som Hollywood. Žila som v Kalifornii, ale ten filmový priemysel nás ničí. Práve kvôli obrazom, ktoré cez film vysielame do sveta, nás napadli teroristi. Samí homosexuáli a zvrátené veci," hovorí asi šesťdesiatročná Marty Grimesová.
Pam Farmerová prišla kvôli manželovi z New Yorku. V Texase robí pre železnice a pár dní po útokoch na vlaky v Madride hovorí o zvýšených bezpečnostných opatreniach. "Európa by sa mala už konečne prebudiť. Teroristi idú aj po vás."
Jheroen pokojne vysvetľuje, že väčšina Európanov nechcela ísť do vojny v Iraku a že reakcia Španielov môže byť iná, ako si jeho priatelia predstavujú. Oni počítajú so sprísnením opatrení a dôraznejším postupom proti teroristom. S podporou vláde a všetkým razantným krokom. Ide predsa o národnú bezpečnosť. Už o niekoľko dní je jasné, že Španieli sa rozhodli inak: voľby vyhral socialista Zapatero a prvé, čo urobil, bola tvrdá kritka vojny v Iraku.
Bobby a Jimmy
Vojna v Iraku sa stále menej páči aj Bushovým voličom. "Napriek tomu ho nakoniec budem voliť," hovorí Bobby Gabriel. Má veľkú farmu v Kansase na stredozápade, ryšavé fúzy a šiltovku narazenú do čela. Na večeru si dáva len do ružova prepečený steak, ktorý môže byť aj z jednej z jeho tristo kráv, ktoré chová na mäso.
Bobby patrí k väčšine obyvateľov stredozápadu. Tunajší ľudia sú republikáni. Prečo?
"Kerrymu jednoducho neverím," hovorí Bobbyho brat Jimmy. Na nohách má kovbojské čižmy, na texaskách široký opasok a na ryšavej hlave veľký klobúk. Bush vyzerá a rozmýšľa podobne ako on a jeho kamaráti. Aspoň si to myslia.
Pôdu, na ktorej majú farmu, vlastnili ich predkovia, ktorí prišli z Nemecka, už pred 150 rokmi. Chovajú kravy a pestujú pšenicu, kukuricu a sóju.
Demokrati to tu nemajú ľahké. Za Kansas je v Kongrese päť republikánov a len jeden demokrat - Dennis Moore. Na raňajkách s jeho voličmi v Kansas City vidno, ako ťažko musí bojovať, aby sa tam udržal. Musí hľadať cestu, aby dostatočne kritizoval Busha a republikánov, ale zároveň dávať pozor, aby náhodou nenadhodil tému, ktorá by sa mohla končiť debatou o úlohe štátu. Ani demokrati si tu totiž vládu nechcú pustiť do domu. "Vláda je prílišná byrokracia, ktorá len požiera obrovské peniaze," hovorí Jimmy Gabriel.
Na záver stretnutia berie kongresman Moore do rúk gitaru a spieva pieseň z tridsiatych rokov This land is my land, this land is your land... (Táto zem je moja zem, táto zem je tvoja zem...) "Spievam to už tridsať rokov a funguje to." Zem si tu ľudia mimoriadne vážia.
Jimmyho a Bobbyho otec Robert Gabriel strávil celý život na farme. Spolu s manželkou nemá zaplatené zdravotné poistenie (podobne ako ďalších asi 40 miliónov Američanov). Od vlády nič nechce a necíti krivdu či nespravodlivosť, o ktorej hovoria demokrati vo Washingtone.
Dobrým príkladom vzťahu miestnych k vláde je príbeh parníka Arabia. V druhej polovici 19. storočia sa luxusná loď potopila v rieke Kansas. Roky ležala na dne. Rieka časom zmenila koryto a pred niekoľkými rokmi sa dve-tri rodiny rozhodli, že Arabiu vykopú. Bez pomoci štátu.
Vložili do toho všetky peniaze, nakúpili techniku a začali kopať. Hnala ich legenda o poklade.
Asi sedem metrov pod zemou našli koráb, v ktorom boli neporušené šaty, celé fľaše so šampanským, prístroje, príbory. "Keby kopala vláda, stálo by to milióny. Oni to urobili za pár dolárov," hovorí Bobby. Jeho otec ho dopĺňa: "V Kansase, čo nájdete v zemi, patrí vám. V susednom Missouri vláde." Po objavení Arabie zistili, že neďaleko odtiaľ, už v Missouri, sú ďalšie lode. "Tie však už nikto nehľadá, lebo by patrili vláde. A tá sa nevie rozhýbať," hovorí Robert Gabriel.
Autor: Alabama - Texas - Kansas
