"Divadlo je krásna vec. Všetko sa v ňom dá urobiť. Aj tá najväčšia blbosť sa na scéne stáva pravdepodobnou," hovorí kameraman a režisér Marián Minárik. Pre amatérske divadlo z Častej napísal veselohru Po pohrebe veselo. Hlavnú úlohu dostala deväťročná Hanka (vpravo) - hrá chlapca Milanka, ktorý hľadá svojho otca. FOTO - MARIÁN MINÁRIK
Bratislavu dnes čaká návšteva z Častej. Amatérsky divadelný súbor Na kolene (existuje už tridsať rokov) príde hrať a tak trochu aj spievať veselohru, ktorú pre nich napísal profesionálny kameraman a režisér Marián Minárik.
"Raz ma oslovil môjho otca brata syna syn - Peter Minárik, režisér súboru, či by nemohol zdramatizovať niektoré z mojich poviedok, ktoré som napísal v rodnej častovčine," hovorí o začiatkoch spolupráce. "Samozrejme, že som súhlasil, bol som polichotený. Nebol som si však istý, ako to prijmú Častovčania. Keď som im kedysi svoje poviedky čítal, zdalo sa mi, že im vôbec nepripadajú smiešne. Na častovčine nevideli nič zvláštne, ani nevedeli, že je to nárečie."
Predstavenie Veselé historky spod častovskej veže - takmer celé postavené na dialógoch pri drápaní peria - sa nakoniec v dedine opakovalo niekoľkokrát. Preto sa amatérski divadelníci nechceli Marián Minárika vzdať. Na druhý raz im už napísal naozajstnú hru, dvakrát dlhšiu a pre väčší počet hercov. "Najprv sa toho zľakli," hovorí M. Minárik, "ale rýchlo im prišlo ľúto, že by si nezahrali. A tak sa postupne vracali. Vrátil sa aj ich najväčší pesimista - ten, čo hrá Jančina."
Nová hra - Po pohrebe veselo - je voľným pokračovaním prvej. "Sú v nej dva pohreby, dve svadby, jedno dieťa sa narodí priamo na scéne. Herci hrajú samých seba a vôbec s tým nemajú problém."
Marián Minárik poznal Častú detailne do svojich 14 rokov. Intenzívnejšie ju možno začal vnímať vtedy, keď študoval na strednej škole a v Prahe na FAMU a domov sa vracal len na víkendy. Keď sedel vo svojej izbe a učil sa, zapisoval si dialógy, ktoré zaznievali pod jeho oknom. "Do svojej hry som dal veľa hlášok, ktoré všetci Častovčania už tisíckrát počuli. Lenže, vždy im pripadali normálne a nikoho nenapadlo zapísať si ich. Teraz, keď ich počujú v divadle, viac si ich uvedomia a zasmejú sa na nich."
Písaním v častovčine tak trochu Minárik zastupuje úlohu jazykovedcov, ktorí by mali zaznamenať, ako náš jazyk vyzeral v 20. storočí. "Spisovná slovenčina je už dostatočne kodifikovaná, návrat k nárečiam jej nehrozí. Naopak, nárečia sú v nebezpečí. Aj Častá sa už poslovenčuje - ľudia veľa počúvajú rozhlas a pozerajú televíziu." Zostavil aj slovník častovčiny (má 11 500 slov) a o pôvode častovskej tvrdosti má vlastnú teóriu. V 13. storočí dediny okolo červenokamenského panstva vyplienili Turci, zostalo v nich len zopár obyvateľov. Doosídľovali ich Nemci a tí nedokázali hovoriť mäkko.
S hrou Po pohrebe veselo sa Častovčania ukázali aj v susedných dedinách. "Mnohí sa tam spoznali, aj keď to nie je o nich. Všetko prijali, neurazili sa. Napokon, zaznamenal som len milé spomienky, to, čo sa mi páčilo. Vždy som chcel nakrúcať veselohry a ľudia už odo mňa čakajú, že ich budem zabávať."
Divadlo Na kolene ešte nedávno nemalo stálu miestnosť, kde by mohlo hrať a nacvičovať. Preto má aj taký názov. S historkami spod častovskej veže si čosi zarobili - na druhú časť sa lístky na častovskom čiernom trhu predávali za dvojnásobnú cenu. Pred rokom mal súbor len lavice, nedávno si mohol dokúpiť zopár stoličiek a svetlá.
V Bratislave vystúpi dnes o 17. h v DK Ružinov.
