Na prvý pohľad sa zdá, že jediný, kto na Slovensku podporuje reformy, stojí za nimi a pozitívne ich hodnotí, je zopár členov vlády a koaličných poslancov. Podľa výsledkov prieskumu "Odborníci a verejnosť", ktorý realizoval Inštitút pre verejné otázky v roku 2002, s kritickými postojmi verejnosti už vtedy ostro kontrastovali hodnotenia odborníkov z rôznych oblastí. Kým verejnosť hodnotila prakticky všetky kroky vlády kriticky, odborníci boli oproti konkrétnym i zamýšľaným krokom nastavení oveľa pozitívnejšie. Podobný kontrast nachádzame i medzi postojmi verejnosti a ekonomických elít - topmanažérmi a podnikateľmi z firiem so slovenským, zahraničným i zmiešaným kapitálom.
Ekonomické elity
Podľa výskumu Inštitútu pre verejné otázky, ktorý urobil v spolupráci s Americkou obchodnou komorou na Slovensku, hodnotia ekonomické elity súčasnú vládu prevažne pozitívne - oceňujú najmä jej reformné úsilie. Na rozdiel od názorov prevažujúcej časti verejnosti vyzdvihujú najmä tie kroky vlády, ktoré súvisia s daňovou reformou, Zákonníkom práce či s makroekonomickou stabilitou. Všeobecne však prevláda názor, že najpozitívnejším krokom je odhodlanie vlády naštartovať reformy ako také.
Ďalším významným krokom vlády je podľa ekonomických elít priaznivé zahraničnopolitické smerovanie krajiny a integrácia do Európskej únie a NATO či všeobecne zahraničná politika. To sa nepriamo odráža aj na pozitívnom hodnotení prílevu zahraničného kapitálu. Na rozdiel od verejnosti časť topmanažérov a podnikateľov považuje za správny krok aj reformu zdravotníctva, predovšetkým v súvislosti s odhodlaním robiť nepopulárne, zato však nevyhnutné opatrenia.
Na druhej strane, jadro kritiky Dzurindovej vlády leží v oblasti politiky a politickej kultúry, problémov korupcie a klientelizmu, privatizácie a liberalizácie trhu, reformy verejnej správy a reformy justície.
Najkritizovanejšími sa stali samotní realizátori reforiem - politici. Činnosť vládnej koalície, spory medzi stranami, politické kauzy, úzke stranícke záujmy atď. označili za najvýznamnejší negatívny krok až tri štvrtiny opýtaných.
Necelá polovica odpovedí na otázku o najnegatívnejších krokoch vlády sa viazala na priebeh a uskutočňovanie ekonomických a sociálnych reforiem ako napríklad nedôslednosť, nedotiahnutosť alebo nekoncepčnosť. Na ňu nadväzuje aj všeobecnejšia kritika chýbajúcej dlhodobejšej stratégie, vízie či koncepcií v jednotlivých sférach spoločnosti. Často zdôrazňovaným problémom je aj nedôslednosť vlády pri komunikácii reforiem najmä vo vzťahu k verejnosti a médiám.
Za najzávažnejšie problémy podnikateľského prostredia považujú topmanažéri a podnikatelia tie oblasti, ktoré sa dotýkajú právneho rámca fungovania ekonomického systému, a korupciu. Problémom číslo jeden je vymožiteľnosť práva a početnosť prejavov korupcie v justícii, v štátnej správe a pri verejnom obstarávaní. Do tretice najproblémovejších oblastí patrí efektívnosť využívania prostriedkov na štátnu a verejnú správu.
Verejnosť
Odhodlanie Dzurindovej vlády pokračovať v začatých reformách a naštartovať i nové, narážalo na (prevažujúcu) kritiku zo strany verejnosti už od začiatku volebného obdobia. Charakteristické sú predovšetkým citlivé reakcie obyvateľstva na spôsob, rozsah a tempo uskutočňovaných sociálno-ekonomických reforiem. Tie sa celkom logicky prejavili v náraste naliehavosti problémov životnej úrovne, sociálnych istôt, zdravotníctva.
Napriek tomu, že verbálna podpora reformám bola už od začiatku nástupu novej vlády pomerne vysoká (v rôznych oblastiach od 60 % do 83 %), verejnosť zostala napokon iba pri takejto "formálnej deklarácii". Ako ukázali výsledky výskumov IRI-IVO-FOCUS i Odboru mediálneho výskumu SRo počas roka 2003, za rezistenciou oproti reformným krokom sa skrývajú najmä obavy zo zvýšenej sociálno-ekonomickej záťaže. Napríklad zvyšovanie cien považovala podstatná časť obyvateľstva za "dôsledok nepremyslenej sociálno-ekonomickej politiky súčasnej vlády" alebo za "dôsledok zlého hospodárenia predchádzajúcej Dzurindovej vlády".
Obyvateľstvo síce považuje reformy za opodstatnené, ale mali by sa realizovať postupne. Otázne pritom zostáva, kto si čo pod pojmom "postupná realizácia" predstavuje. Ukazuje sa, že mohutnosť verbálnej podpory reforiem vyúsťuje skôr do kritiky jej realizácie, než do uznania (aspoň čiastkových) úspechov.
Nejasné sú aj názory verejnosti na priority vlády. Kým približne polovica obyvateľstva sa k nim vyslovuje neutrálne alebo pozitívne, druhá časť je presvedčená, že ciele vlády sú namierené proti záujmom občanov, spoločnosti alebo slúžia len na vlastné obohacovanie. Počas roka 2003 sa pozitívnym smerom posunulo iba uznanie, že vláda robí dobrú zahraničnú politiku. Signifikantné je aj to, že výrazná časť obyvateľstva nevie nájsť ani jeden pozitívny krok súčasnej vlády. Naopak, zosilnela kritika, na adresu vlády. Kým na jar 2003 označilo ekonomické a sociálne reformy za jej najhorší krok 50 % občanov, na konci roka to už bolo takmer 60 %.
Medzi obyvateľstvom nachádzame pomerne rozšírené presvedčenie o odtrhnutosti vlády od bežných ľudí a ich problémov rovnako ako názor, že "vláda nerobí dobrú ekonomickú politiku, ktorá prinesie Slovensku prosperitu", alebo, že "nedbá o kultúrne a národné potreby slovenského národa". Naopak, optimistické nazeranie na vec (napr., že "vláda uskutočňuje reformy, ktoré sú nevyhnutné a v dlhodobej perspektíve Slovensku pomôžu") je blízke iba tretine občanov. Jednou z príčin tejto nedôvery a pesimizmu sa ukázala aj nedostatočná komunikácia reforiem. Tú na konci roku 2003 kritizovali takmer tri štvrtiny opýtaných.
Ekonomické elity verzus verejnosť
Ako vidieť z porovnania názorov ekonomických elít i verejnosti, základnou črtou, ktorá odlišuje obe prostredia, je schopnosť vnímať veci objektívne a diferencovane. Kým pri ekonomických elitách sa často stretávame s pozitívnymi alebo negatívnymi hodnoteniami konkrétnych krokov vo vecnej rovine, verejnosť hodnotí vládu paušálne. Po príklady netreba chodiť ďaleko - až 58 % dospelej populácie síce nevie nájsť na činnosti vlády nič pozitívne, zato presne vie, čo robí zle .
Ako dokumentujú oba grafy, názory ekonomických elít a verejnosti sa diametrálne rozchádzajú predovšetkým v hodnotení sociálnych a ekonomických reforiem a fungovania vlády v politickej rovine. Zatiaľ čo medzi ekonomickými elitami nachádzame 48 % takých, ktorí sociálne a ekonomické reformy vlády vyzdvihujú, medzi obyvateľstvom nachádzame 59% takých, čo ich odsudzujú.
Navyše, ekonomické elity si uvedomujú potenciálne zdroje nestability, kým na vnútrokoaličné spory, aféry, kauzy poukazuje takmer 40 % z nich, medzi obyvateľstvom takto uvažuje iba 7%. Podobne je to aj s kritickejším vnímaním krokov vlády v boji proti korupcii a kriminalite, ktoré vo verejnosti rezonujú v oveľa menšej miere. Na druhej strane ekonomické elity sa pohybujú v prostredí, kde korupcia a klientelizmus spôsobuje najviditeľnejšie prekážky fungovania systému.
Názory oboch prostredí sa približujú iba v prípade integrácie a zahraničnej politiky vlády. Medzi topmanažérmi a podnikateľmi ich považuje za najpozitívnejší krok 21%, medzi obyvateľstvom je to 29 %.
Ako vidieť, hodnotenie konkrétnych krokov i očakávaných dosahov reforiem vyznieva cez optiku všeobecnej populácie zásadne inak ako cez optiku konkrétneho prostredia, v tomto prípade ekonomických elít. Pravdepodobne preto, že obe majú odlišne definované záujmy, potreby i očakávania, iný typ sociálnej skúsenosti, iný prístup k informáciám, rozdielne schopnosti ich adekvátne vyhodnotiť atď. Napriek tomu sa zdá, že takýto komparatívny pohľad na reformy prináša oveľa plastickejší obraz, ako zovšeobecňovanie názorov celku, ktoré často zvádza k demagógii a populizmu.
Autor: MARIÁN VELŠICInštitút pre verejné otázky
