Aj tie najtriviálnejšie výjavy v memoároch francúzskeho dramatika a filmára Marcela Pagnola sú závratným dobrodružstvom. Pagnola ako mnohých umelcov pred ním osud dobehol. Preslávilo ho to, čo považoval za doplnkovú tvorbu. Svet si dnes skôr spomenie na jeho spomienky na provensálske detstvo spísané v knihách Oteckova sláva a Mamičkin zámok ako na filmy a hry, na ktorých tvrdo pracoval s ambíciou preraziť. V nedeľu uplynie tridsať rokov od jeho smrti.
Marcel Pagnol prišiel na svet 28. februára 1895 v rozheganej štvorkolke cestou z provensálskeho mestečka Augbane na pobrežie do rodiny republikánskeho učiteľa Jozefa a krehkej krajčírky Augustíny. Jozef Pagnol bol typickým absolventom francúzskeho učiteľského ústavu na prelome storočia. Alkohol, cirkev a monarchistov fanaticky považoval za tri nádory ľudstva. "Novopečení absolventi verili, že Veľká revolúcia bola idylickým obdobím, zlatým vekom bratstva dovedeného k nežnej láske - skrátka výbuch dobroty. Neviem, ako im vysvetlili, že sa títo anjeli po dvadsiatich tisícoch vrážd sami medzi sebou vygilotínovali. Na druhej strane farár v našom mestečku hovorieval, že keď preláti upálili toľko židov a učencov, urobili to so slzami v očiach, aby im zaistili miesto v raji," opisuje Pagnol.
Malý Marcel bol vnímavejší, ako sa žiadalo. Keďže musel sedávať na otcových hodinách, v štyroch rokoch už vedel čítať - až do šiestich mal však zakázané otvoriť knihu, aby sa, ako tvrdila jeho mama Augustína, zabránilo "explózii mozgu".
Pätnásťročný Marcel založil časopis Fantasio. Pod názvom Južné listy sa z neho neskôr stal najvplyvnejší literárny časopis nasledujúcich desaťročí. V sedemnástich sa už presúval juhofrancúzskymi mestečkami ako učiteľ angličtiny. Odchod do Paríža dvadsiatych rokov mu dodal odvahy, aby nastúpil dráhu bohéma. Opustil učiteľské remeslo a dal sa na písanie hier. "Autor nech len nevylieza zo zákulisia: jeho názory nás nezaujímajú. Hovoria zaňho jeho postavy a vnucujú nám jeho myšlienky a city, lebo nás presvedčia, že sú to naše vlastné myšlienky a city," napísal. Privandrovalec do Paríža sa z provensálskych vrchov nikdy nevzdialil. Jeho postavy sa väčšinou túlajú po marseilleskom prístave a behajú medzi olivovníkmi. Prvý úspech prišiel v roku 1925 s hrou Obchodníci so slávou. Nasledovala dráha novinára a tvorcu divadelných hier, marsseilleská trilógia Márius, prvý film Fanny a nakoniec v roku 1946 kreslo vo Francúzskej akadémii.
Nekritický obdiv jeho krehkej mamy Augustíny k otcovi, strýčkom aj vlastným synom Pagnolovi nezabránil o nej krásne písať v memoároch. Jeho vlastná schopnosť udržať so ženou partnerský vzťah však bola dosť oslabená. V Paríži sa preslávil siláckymi výrokmi o ženách, ktorých jedinou funkciu je rodenie detí. Manželku si hľadal svojským spôsobom - s kamarátom Léonom Volterom, šéfom ThéÇtre de Paris, si chodili prezerať zborové tanečnice v kasíne. Jednu z nich nakoniec požiadal o ruku.
Film ako taký bol preňho podradným umením, dobrým len na "snímanie divadla", akousi novou formou divadelného kumštu. Bol však praktik - na nové možnosti sa okamžite vrhol a založil si vlastné filmové štúdio.
Pagnol obrátil filmový postup naruby - príbeh je v jeho filmoch len pozadím na vykreslenie charakterov postáv a atmosféry miest. Práva na jeho scenár Fanny kúpil Hollywood už v 30. rokoch a urobil z neho americký muzikál.
Svoje najznámejšie dielo, memoáre Oteckova sláva a Mamičkin zámok Pagnol nazýval "obyčajnou pesničkou synovskej lásky". Sladkému príbehu detstva, v ktorom rodičia nikdy nie sú prepracovaní a každý od strýčkov až po kočiša je osobnosť, hneď v úvodnom texte predchádza varovanie: "To je život - pár chvíľ radosti zatienených nezabudnuteľnou bolesťou. Ale deťom to netreba hovoriť."
V utorok - Pápežská schizma
Autor: Zuzana V. Očenášová
