FOTO - ČTK
Bol ním Sidney Poitier, muž s dôstojným a ušľachtilým výrazom, ktorý sa ako prvý černoch presne pred štyridsiatimi rokmi tešil z Oscara za najlepší mužský herecký výkon vo filme Poľné ľalie.
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bol Sidney Poitier stelesnením boja proti rasizmu. Prežíval ho ako postava vo filmoch, ale aj sám na sebe, v detstve a dospievaní.
Narodil sa v roku 1927 v malej dedine na Floride. Keď mal jedenásť, spolu s otcom, ktorý pestoval paradajky, sa presťahoval do mesta Nassau. Tam prvýkrát v živote videl film.
K filmu - ale skôr hororovému - prirovnáva svoj návrat do Miami po štyroch rokoch (otec ho poslal domov za matkou - mal pocit, že veľkomesto nemá na deti dobrý vplyv). Začal bývať v Liberty City: "Na Miami som sa pamätal, niečo som vedel aj z rozprávania kamarátov, ale rasistické naladenie ma napriek tomu prekvapilo," spomína Poitier vo svojej knihe This Life. "Rýchlo mi dali na vedomie, že sú miesta, kde sa nemôžem ukázať a že sa nemôžem potĺkať len tak, kde sa mi zachce."
Sidney Poitier z Floridy doslova utiekol. Jeho cesta viedla priamo do New Yorku, medzi davy a vysoké budovy. "Pôsobilo to na mňa trochu stiesnene, ale mohol som tu existovať. Samozrejme, aj tu sa rozlišovalo, či ste beloch, alebo černoch, nepriateľské naladenie však nedosahovalo úroveň trestného činu."
Dobrý spôsob, ako si nájsť prácu a ubytovanie, sa mu zdal vstup do armády. Ocitol sa ako pomocník v nemocnici Long Island. Správanie lekárov k pacientom ho vydesilo, a tak sa rozhodol opäť utiecť. Aby ho z armády prepustili, predstieral, že je duševne chorý. Bolo to zrejme jeho prvé herecké číslo.
Keď raz umýval riad, uvidel v televízii oznam, že Americké černošské divadlo vyhlasuje konkurz. Sidney sa prihlásil. Netušil, že bude musieť čítať z dramatického textu - čítať ani poriadne nevedel. Okrem toho, mal silný karibský prízvuk, preto ho riaditeľ vyhodil s otázkou: "Nechcel by si sa radšej zamestnať ako umývač riadu?"
Sidney si nebol istý, že sa chce naozaj stať hercom, ale už bol rozhodnutý, že to skúsi opäť. Kúpil si rádio za 15 dolárov a začal cvičiť mestskú výslovnosť. Uspel, chvíľu bol náhradníkom a neskôr dostal aj vlastné úlohy. Korešpondovali však so zažitými stereotypmi vnímania rás. V divadle hrali černosi skôr negatívne postavy.
V roku 1950 si Poitier zahral v prvom filme - Bez východiska. Vďaka inteligentnému prejavu (a určite aj vzhľadu) mu ponuky pribúdali. Medzinárodný úspech a prvú nomináciu na Oscara dosiahol postavou trestanca Noaha Cullena vo filme Útek v reťaziach (1958).
A potom nasledovali Poľné ľalie - v roku 1963. Rok predtým, ako Martin Luther King dostal za svoj boj za rovnoprávnosť Nobelovu cenu mieru, získal Poitier za tento film Oscara. Ako prvý černošský herec v histórii.
Jeho boj proti rasizmu však pokračoval - nezabudnuteľná je najmä jeho postava učiteľa, ktorý naučí mladých a sebavedomých žiakov rešpektovať ľudí inej pleti (Pánu učiteľovi z lásky, 1967). V ten istý rok zažiaril v dráme Normana Jewisona V žiari noci ako policajný dôstojník.
A podarilo sa mu ešte čosi navyše. Vo filme Hádaj, kto dnes večer príde na večeru, si zahral romantickú postavu! Muža, ktorého miluje biela žena. Mimochodom, bolo to prvýkrát, čo sa v hollywoodskom filme neskončila interrasová romanca tragicky.
V sedemdesiatych rokoch začal Sidney Poitier režírovať. K hereckému povolaniu sa po dlhšom čase vrátil v roku 1988 s filmom Shoot to Kill. Naposledy si zahral v roku 2001 v televíznom filme The last Brickmaker in America.
V roku 2002 ho americká filmová akadémia ocenila Oscarom za celoživotné dielo. Poitier tým symbolicky zavŕšil triumf Afroameričanov - v ten istý večer dostal cenu Denzel Washington a ako prvá černošská herečka v histórii aj Halle Berryová.
Zajtra - Marcel Pagnol
