O únosoch v Iraku sa hovorilo ešte pred začiatkom vojny. Vojenskí stratégovia sa obávali, že Saddám Husajn bude chcieť využiť civilistov na vydieranie nepriateľa a drásanie svedomím celého sveta. Vtedy sa svet bál, že Saddám zatlačený do kúta môže ako počas prvej vojny v Zálive urobiť zo svojich občanov aj cudzincov nedobrovoľné živé štíty (niektorí "aktivisti" by to urobili aj dobrovoľne) a z vojny ešte väčšiu morálnu dilemu. Saddám to nestihol.

Prečo k tomu teda dochádza dnes?

Aj teraz sa z civilistov v Iraku stáva nástroj vydierania. Ich únosmi si chcú neznáme skupiny vynútiť pozornosť a tlačiť ich vlády k tomu, aby robili, čo chcú únoscovia. Únosy sa rovnako ako teroristické útoky týkajú všetkých, čo sú teraz v Iraku: obchodníkov, misionárov, humanitárnych pracovníkov, novinárov.

Tézu, že ide len o vynucovanie si pozornosti, naznačuje aj fakt, že únosy sa týkajú aj tých, ktorých vlády sa v Iraku vojensky neangažovali.

Podľa niektorých by to mohlo byť však dôkazom, že iracký "odboj" je v koncoch a začína neuvážene "brať" každého cudzinca. To, že unášajú bez akéhokoľvek kľúča, naznačuje vysokú mieru improvizácie a využívania náhody. "Únosy sú cestou, ako sa tí, čo už nič nemajú v rukách, môžu udržať v hre," povedal denníku Christian Science Monitor Bruce Blythe, znalec krízového manažmentu z Atlanty.

Ak majú byť únosy skutočne prejavom slabosti irackého odboja a neschopnosti bojovať vojenskými prostriedkami, treba povedať, že je to slabosť so silným dosahom. Únosy sú doteraz najpriamejším pokusom irackých bojovníkov či teroristov ovplyvňovať verejnú mienku vo svete a lobovať za "svoju" vec.

Môžu síce nahnať strach, ale z dlhodobého hľadiska idú proti záujmom Iračanov. Japonci ani Američania s únoscami oficiálne nevyjednávajú a dávajú najavo, že z Iraku sa nestiahnu. Sťahovať sa však začali obchodníci aj humanitárne organizácie a dobrovoľníci. A to pocítia práve Iračania.