Väčšina z nich ostala nažive.
Zatiaľ neexistuje recept, ako v oblasti vojnového konfliktu zabrániť únosu bezbranného človeka. Jediná rada je ostať doma, to si však vojnoví korešpondenti nemôžu dovoliť. Je to rovnaké, ako keby baníkovi niekto hovoril, že má ťažiť uhlie len na povrchu.
Keď v Čečensku v roku 1997 po 100 dňoch s pomocou miliónov dolárov oslobodili slávnu ruskú novinárku Jelenu Masjuk z televízie NTV, počty novinárov na tomto území poklesli. Vydávali sa do Čečenska už len s veľkou ochrankou a len tí, ktorí sa mohli spoľahnúť na dlhoročné kontakty. Napriek tomu to bolo obrovské riziko, často neúmerné výsledku práce. Ak musí novinár väčšinu energie venovať na zaistenie bezpečnosti a bodyguard so samopalom odrádza civilistov, ktorí napríklad odmietnu poskytnúť nocľah, na skutočnú prácu zostáva málo síl a času.
Jedným z prvých cudzincov unesených v Čečensku bol v roku 1996 slovenský robotník Štefan Hajdin, ktorý v Groznom pracoval pre českú firmu Stavoinform. Nebol nato veľmi pripravený, nevedel, ako sa správať pri útoku, ako komunikovať s únoscami, čo robiť, keď sa začne silová operácia na jeho oslobodenie, či keď je vykupovaný za peniaze.
Pán Hajdin niektoré zásady zrejme intuitívne vytušil, a tak si zachránil život. Nebránil sa pri únose a nesnažil sa utiecť únoscom. Spravidla to vôbec nemá cenu. Pri oslobodzovacej operácii poslúchal pokyny tých, o ktorých pochopil, že ho skutočne oslobodzujú. Až potom sa psychicky zrútil - a mal na to nárok.
Novinári, ktorí chodia do vojen, by mali byť aspoň teoreticky viac vybavení. Spravodajcovia ČT Michal Kubal a Petr Klíma i Vít Pohanka z Radiožurnálu, ktorí v nedeľu zmizli v Iraku, vybavení boli. Neocitli sa tam prvýkrát, sú zdravo opatrní a netrpia sklonom k hystérii. Žiaľ, ak sú naozaj unesení a ich väznitelia za nich budú požadovať nejakú absurdnú cenu, napríklad odchod spojeneckých vojsk z Iraku, nemôžu pre svoje oslobodenie urobiť veľa.
Môžu sa však snažiť situáciu prežiť bez väčšej ujmy. Ak nie je možnosť úspešného úteku na 99 percent zaručená, nemali by sa oň snažiť. Ani sa so svojimi únoscami hádať, alebo im niečo vyčítať.
Odporúča sa, pokiaľ tomu nebráni jazyková bariéra, pokúsiť sa o ľudský kontakt. Pýtať sa a mierne diskutovať. Netváriť sa zúfalo či nepriateľsky. Nenadávať na nikoho a na nič. Nesnažiť sa votrieť do priazne, nesprávať sa ponížene a zbabelo, ale ani príliš sebavedome a povýšene. Je skrátka dobré o pohnútkach ľudí, ktorí vás držia, niečo vedieť.
Cynický, ale úplne oprávnený je predpoklad, že aj najväčšiemu sadistovi sa oveľa horšie bije či strieľa do človeka, s ktorým strávil pár večerov v debate, ktorého meno pozná, o ktorého súkromí niečo vie a s ktorým spoločne prežíva stresové chvíle.
Ak má vojna vôbec nejaké pravidlá, tak imunita novinárov, nech už sú občanmi akéhokoľvek štátu, by mala byť jedným z najdôležitejších. Nemôže byť ospravedlnením, že jedna strana je vojensky slabšia, a preto sa uchyľuje k vydieraniu silnejšieho protivníka hrozbou popravy bezmocných rukojemníkov a vymieňa civilistov za politické či finančné výhody.
Na druhej strane treba vnímať aj častý argument únoscov, ktorí tvrdia, že sa iba správajú rovnako ako ich nepriateľ. Čečeni poukazovali na to, že ruskí vojaci zastrelili bezdôvodne tisícky civilistov, odvliekli do neznáma tisícky mladých mužov a niektorých z nich potom predávali ich príbuzným za peniaze späť. Je však márne vysvetľovať gerilovej skupine, že nemožno oplácať zločin zločinom.
V Iraku sa vojnový obchod s civilistami ešte len rozbieha. Irackí povstalci začnú argumentovať rovnako, ako ich čečenskí kolegovia. Budú hovoriť, že nevinní Iračania, ktorých koaličné vojská zabili pri bombardovaní, sú pre nich rovnako cenní, ako si novinárov cenia iné štáty.
Nemožno oddeliť vojnu od násilia a teda ani od únosu novinára. Akékoľvek medzinárodné konvencie a zásady sú zbytočné. Pokiaľ budú vojny, budú existovať i vojnoví spravodajcovia a ich únoscovia. Zabíjanie sa síce dá teoreticky regulovať zákonmi, ale žiadna zo strán ich nerešpektuje a každá sa oháňa svojou pravdou.
