Podľa nemeckej ústavy je vyvlastnenie prípustné iba vtedy, ak sa uskutoční v celospoločenskom záujme. Smie sa realizovať iba prostredníctvom a na základe príslušného zákona, ktorý rieši spôsob a výšku odškodnenia. V základnom zákone sa ďalej píše, že pri odškodnení sa musí brať prísne do úvahy spravodlivé vyváženie záujmov všetkých zúčastnených strán - spoločnosti, reprezentovanej štátnymi orgánmi, a vlastníkov. V neposlednom rade o výške odškodnenia rozhodnú v prípade nedohody zúčastnených strán príslušné súdne inštancie. Vyvlastnenie musí byť ozaj posledným prostriedkom, to znamená, že štát nesmie jednoducho povedať, že niečo je v celospoločenskom záujme a ihneď vyvlastňovať, ale sprvoti sa musí všetkými silami usilovať o kompromisné riešenie.
Najväčším kameňom úrazu je práve definovanie celospoločenského záujmu. Právnici ho uznávajú vtedy, ak príslušná investícia bude slúži verejnej potrebe a ak nebude zameraná na bezprostredné dosahovanie zisku súkromnými firmami. Klasickým príkladom vyvlastňovania v Nemecku sú pozemky v prospech dopravnej siete. Diaľnice a cesty totiž slúžia celospoločenským potrebám a ich výstavba nemá za cieľ dosahovanie zisku.
Problematickými sú investície, ktoré slúžia tak súkromným, ako aj verejným záujmom. Ide povedzme o skládky odpadkov, ktoré sú súkromne prevádzkované, ale slúžia aj v prospech verejnému záujmu o čisté životné prostredie. Tu rozhodol Spolkový správny súd, že v najkrajnejšom prípade môže dôjsť aj k vyvlastneniu. Podobnými oblasťami, kde sa musí rozhodovať od prípadu k prípadu, je zásobovanie obyvateľstva energiou či prevádzkovanie letísk.
