Amerika je žena, ktorej zabili dieťa a správa sa v rámci princípu pomsty. Hoci jej emotívne konanie je pochopiteľné, nemôžeme sa s bombardovaním Afganistanu zmierovať ako s adekvátnou reakciou. Myslí si to česká novinárka Petra Procházková z agentúry Epicentrum, ktorá sa nedávno vrátila z Afganistanu. Minulý týždeň bola v Bratislave hosťom verejnej diskusie organizovanej občianskym združením Človek v ohrození.
„Od malička nás Európanov aj Američanov učili, že trestať sa má ten, kto je vinný, a že trestu predchádza súd. Aj keď asi nie je jednoduché teraz dokázať, kto je zodpovedný za útok na Ameriku, treba dodržiavať zásady, na ktorých naša kultúra stojí. Sú nimi netrestanie nevinných a neuplatňovanie princípu kolektívnej viny,“ hovorí.
Čečensko a terorizmus
Pri súčasnom riešení problému vzniká precedens, že bombardovanie je univerzálnou metódou lovu teroristov a riešením problémov, aké sú aj na Kaukaze. Rusko teraz cíti akési zadosťučinenie, keď takzvané protiteroristické opatrenia robilo a robí voči vzbúreným Čečenom, myslí si Procházková o krajine, kde od roku 1994 pracovala a kam sa už rok márne snaží získať vízum. „Tento rok sotva budú vypočuté hlasy rôznych humanitárnych organizácií a organizácií na ochranu ľudských práv proti praktikám ruských vojakov a porušovaniu ľudských práv, pretože 11. septembra sa ľudské práva dostali na druhú koľaj,“ dopĺňa reportérka. Podľa jej slov ľudia v západnom svete začínajú byť ochotní vymeniť pocit bezpečnosti za akési pochybné ľudské práva.
Novinári v Afganistane
Veľké televízne spoločnosti ako CNN majú k dispozícii také obrovské množstvo peňazí, že sú schopné kúpiť celý front, aby strieľal alebo nestrieľal. „Už sú schopné ovplyvňovať situáciu a v tej chvíli prestávajú byť pozorovateľmi. Spravodajstvo je ako psí ňufák. Informuje, koľko zabilo ľudí na jednej a na druhej strane, ale málo zachytáva atmosféru,“ vyčíta žurnalistike posledných dní.
Petra Procházková, ktorá bola medzi novinármi v severnej časti Afganistanu ovládanej Severnou alianciou, opisuje svoju každodennú existenciu: „Väčšinou sme bývali všetci novinári na jednom mieste, bolo to pre nás výhodnejšie. Zohnali sme si spoločný generátor na benzín, aby sme mohli dobíjať baterky do kamier a satelitných telefónov.“ Chodila odetá v sunitských halenách. Nosila aj šatku cez tvár, no keď získala dôveru obyvateľov, odložila ju, aby mohla pracovať s kamerou.
Deň sa končí západom slnka
Deň Afgancov sa končí približne o deviatej, keď sa zotmie. „Keďže nie je elektrina, nie je televízia, nemáte večer čo robiť. Spôsoby sú tu iné ako v Čečensku, kde sú ľudia zvyknutí večer sa navštevovať, dlho do noci vysedávať a rozprávať sa,“ spomína Procházková. Hoci Afganci nemajú vo zvyku brať si domov cudzích hostí, neuberá im to na ochote pomôcť. Zvezú zadarmo autom, poradia, porozprávajú sa na ulici a pozvú vás do čajovne, ktorá je tu hlavným miestom stretávania.
Zdražovalo sa všetko, o čo mali žurnalisti záujem. „Počas nášho pobytu stúpli ceny asi päťnásobne,“ hovorí reportérka agentúry Epicentrum, ktorá spolu s kolegom Jaromírom Štětinom nakrúcala v Afganistane ďalší dokument pre Českú televíziu.
Štětina v bombardovanej krajine zostal. V najbližších dňoch sa k nemu pridajú aj dvaja ľudia z českej humanitárnej organizácie Člověk v tísni, ktorá už organizuje materiálnu pomoc miestnym obyvateľom.
PRE SME - ANNA KOTÚČKOVÁ
