Klaustrofobický podzemný klub na Bielej ulici je priestorom natoľko vhodným na monodrámy, až sa čudujem, že sme si ich okrem len-tak ľahučkých seans Oľgy Belešovej v ňom nateraz veľa neužili.
Silvester Lavrík ako autor zachytil pri písaní divadelnej poviedky Villa Lola svetový trend - v divadle sa čoraz menej konverzuje a čoraz viac sa hovorí. Či už je to dobré, alebo zlé, za dlhé monológy sa dramatici prestali divákom ospravedlňovať. Lavrík ako režisér má zásluhu predovšetkým na tom, že odhadol, ktorá herečka dokáže jeho text rozdýchať, predýchať i nadýchať.
Ingrid Timková totiž zvládla celkom suverénne udržať si pozornosť celú hodinu. Ukázala, aká je škoda, že sa jej talent v poslednom čase tak nedostatočne využíva. Je skutočne radosť dívať sa, ako sa prirodzene, bez akejkoľvek divadelnej šminky či zbytočného pohybu táto herečka dokáže pohrávať so slovami, slovíčkami, pomlkami i pomlčkami.
Ibaže je to práve tá krásna a vzrušujúca divadelná intimita, ktorá odhaľuje aj niektoré problémy textu. Je vždy veľmi ťažké sa z pohľadu autora vcítiť do opačného pohlavia - u Silvestra Lavríka sa spoznávanie dramatických zákutí ženskej duše stalo doslovne vášňou.
Viaceré črty hlavnej hrdinky vyvolávajú empatiu - Kristína je diagnózou učiteľka, ktorá sa bojí detí v škole i doma, je to žena citlivá na svetlo i na zradu. Drobnosti však prezradia akúkoľvek povrchnosť - privolávanie "dobre utrafeného preplesku" zo strany žien je, napríklad, typicky mužskou fikciou. Násilná sa mi zdá aj maskulinizácia slnka, ktoré hrdinke ubližuje. Nie je ani zrejmé, či v jej prípade ide o bežnú alergiu na slnko, alebo výnimočnú citlivosť na svetlo ako také.
Na nevierohodných situáciách a nevyjasnených charakteroch, najmä u manžela Samuela, potom padá pokus o vybudovanie tragédie a la Virginia Woolfová. Monodráma potrebuje svoje oblúky, zápletky či prekvapenia, ale predovšetkým väčšiu úprimnosť.
Mestské divadlo teda zastrešilo jemnú a inteligentnú inscenáciu. Je presne taká ako jej názov. Villa Lola! Zvukomalebný, trochu literárne umelý, k menu autora sa rafinovane hodiaci. Kniha, ktorá bola k premiére vydaná, je graficky pôsobivá aj vďaka fotografiám Jany Nemčokovej. Dráma, ktorá mala prezentovať na scéne, je však trochu bledá - ako keby mala alergiu na slnko.
