reto sa nechala nahovoriť na úlohu majiteľky erotického salónu. V súkromí má pred odvahou rešpekt a radšej je konzervatívna. Zuzana Kocúriková.

Na Slovensku sa nenakrúca a diváci vás poznajú hlavne ako divadelnú herečku. Českí režiséri vás však do svojich filmov obsadzujú. Momentálne nakrúcate s Jiřím Svobodom snímku "Sametoví vrazi". Aká je?
Jiří Svoboda, ktorý je aj autorom scenára, napísal veľmi silný, drsný príbeh podľa skutočnej udalosti. Ide o známy prípad niekoľkých úkladných vrážd, ktoré sa stali začiatkom 90. rokov pri Orlíku. Mne zveril postavu matky jedného z troch vrahov. Nechala som sa na to nahovoriť, lebo som odvážna. Stvárňujem nielen matku vraha, babičku milého päťročného dievčatka, ale aj majiteľku sado-masochistického salóna v jednej osobe. Pri nakrúcaní som sa zoznámila so skutočnou prevádzkarkou takéhoto podniku, ktorá mi dávala inštrukcie.
Čo vám radila?
Bola to len technická záležitosť. Som však zvedavá, a tak mi porozprávala aj o iných stránkach svojej pôsobnosti. Napríklad to, že väčšinu jej klientely tvoria muži, ktorí majú vysoké postavenie v práci a majú veľa podriadených. Vôbec sa ich fyzicky nedotýka, ale používa špeciálnu sadu bičíkov, ktorými ich "trestá". Potrebujú totiž zažiť pocit poníženia, aby sa potom upokojení mohli vrátiť ku svojim manželkám. Otrasné.
Čo hovoril na túto postavu váš manžel?
Povedal - prečo nie? Vie, že ma lákajú nečakané úlohy.
Ako cítite kontrast medzi spanilými slečnami, ktoré ste voľakedy hrávali, a svojimi súčasnými postavami?
Nič nebolo pre mňa fádnejšie, ako keď som bola mladá začínajúca herečka. Moje postavy boli dosť nudné v porovnaní s tými, čo hrám dnes.
Kedy sa to prelomilo a režiséri zbadali aj vašu komediálnu stránku?
Odmlada som mala veľmi rada zábavu a humor, ale až keď som prišla do neskoršieho stredného veku, mám výborné postavy, ktoré zbožňujem. Dúfam, že ma ešte čakajú ďalšie a ďalšie.
S hercom Györgyom Cserhalmim ste v roku 1995 hrali vo filme Pevnosť českej režisérky Drahomíry Vihanovej, ktorý získal veľa festivalových cien. Ako si spomínate na tohto maďarského herca, ktorý je teraz hviezdou vo filme Želary?
György Cserhalmi je veľký európsky herec. Aj vo filme Želary je fantastický. Čudovala som sa, že od českých akademikov nezískal cenu - pokojne mu ju mohli dať, lebo si ju zaslúžil. Má charizmu a zvláštnu zemitosť, čo má málo hercov. Pritom je to mimoriadne zvláštny muž. Keď sme spolu nakrúcali, prežíval akúsi komunikačnú traumu z toho, že sa nevedel naučiť žiadnu cudziu reč. Hoci v Budapešti stále hrá v divadle, rozhodol sa žiť v úplnom zapadákove ďaleko od mesta, kde v tom čase nebola ani elektrina. Venuje sa tam práci so zemou a pestuje obrovské hektáre viniča. Aj počas nakrúcania filmu Želary sa stihol starať o svoj vinohrad, vraj mu zliezli nechty na rukách, pretože prehnal dávku nejakej chemikálie, keď ho ošetroval.
Aj vy o sebe často hovoríte, ako milujete pôdu...
Ľudia, ktorí nepoznajú, čo znamená spojenie so zemou, nemôžu celkom dobre pochopiť, že existujú jedinci, ako je on alebo ja. Práca s pôdou mi dáva obrovskú energiu! V polovici marca som sa už nevedela dočkať jari, až ma triaslo, ako som túžila ísť do záhrady!
Ako ste sa s Cserhalmim dohovorili?
Horko-ťažko. (Smiech.)
Asi tak, ako Aňa Geislerová, ktorá o ňom vyhlásila, že sa jej s ním vynikajúco hralo, pretože pre jazykovú bariéru nemohla zistiť, či je hlúpy, alebo nie?
Neviem, ako to mohla povedať! Je to jeden famózny človek, musela to predsa cítiť. Na to netreba reč, vyžaruje to z neho samo. Aňu Geislerovú mám ako herečku naozaj rada, vo svojom vyjadrovaní je však dosť uvoľnená... Keď bude staršia, isto sa naučí rozlišovať.
Už tridsať rokov ste manželkou divadelného režiséra Petra Mikulíka. Nezazlievali vám v SND, že vás nejako presadzuje?
Určite zazlievali, zazlievajú a budú zazlievať, ale jednoducho je to tak a nič sa s tým nedá robiť. Spojenie herečka - režisér nie je vôbec ojedinelé, je veľmi prirodzené a príjemné. Kto iný ma bližšie pozná ako človek, s ktorým som v súkromí? Nemusí mi hovoriť žiadne slová. Z jeho pohľadu alebo len posunku hneď vidím, že niečo robím ‚blbo'. Nemusí mi nič vysvetľovať.
Zhovárate sa doma o divadle?
Keď prídeme domov, už sa o práci nebavíme. O umení a divadle môj manžel diskutuje s našou dcérou Katarínou, ktorá vyštudovala dramaturgiu. Mňa zo svojich debát vynechávajú.
Nechýba vám to?
Vôbec nie! Do svojej práce dávam celé srdce a dušu a teoretizovať o nej už nemám žiadnu potrebu.
Na filmové plátno ste vstúpili v 60. rokoch ešte ako študentka gymnázia. Pamätáte sa, kto vás objavil?
Objavil ma na kúpalisku istý kolibský fotograf. Možno jeho pozornosť pritiahlo aj to, že som bola veľmi extravagantná. Asi mi to trochu ostalo, aj keď dnes už len primerane môjmu veku. V tom čase som si ešte všetko šila sama. Keď som mala štrnásť, chodila som so ženičkami v domácnosti na večerný kurz šitia a strihov. Sama som si, napríklad, ušila čalúnnickou krivou ihlou kožuch. Alebo som si kúpila v bazáre obyčajné sandálky, odstrihla som z nich remienky a ozdobila som ich látkou. Vznikol z nich výtvarný objekt. Vtedajšia uniformita mi hrozne liezla na nervy. Takto som si ušila aj plavky. Babičku som poprosila, aby mi uháčkovala bielo-zlatú sieť, ktorou som ozdobila bodkovanú látku a tie plavky vyzerali famózne! Už z diaľky každého priťahovali. Podľa mňa som toho fotografa zaujala práve nimi, až potom si musel všimnúť moju tvár a dlhé vlasy.
Dá sa povedať, že vám tento fotograf prekazil dráhu výtvarníčky?
Celkom určite by som bola výtvarníčkou. Máme to aj v rodine. Moja teta je akademická maliarka Viera Žilinčanová.
Vo filme Allaina Robbe-Grilleta „Muž, ktorý luže", ktorý vznikol v roku 1967 a nedávno ho reprízovala STV, ste boli symbolom dievčenskej krásy. Osud ženy ste mali ešte len pred sebou...
Fascinuje ma, že po toľkých rokoch je tento film stále moderný! Dodnes neviem, o čom bol, ale je úžasný!
Keď sme ho nakrúcali v kaštieli v Strážkach, ktorý kedysi vlastnila rodina maliara Medňanského, žila tam ešte jeho sestra grófka Medňanská. Mala už vtedy nad deväťdesiat. Obyvatelia Strážok mali ich rodinu v obľube a hoci v kaštieli bývali cigánske rodiny, ktoré ho príšerne zdevastovali, grófke zanechali jednu komôrku. Dovolili jej v nej dožiť. Bol to uchvacujúci pohľad, ako v hlbokom socializme vyšla táto žena v dlhých šatách v širokom krásnom slamenom klobúku, pomaly prešla cez svoj veľký zdevastovaný park k rieke a tam dlho plávala. Dnes je už kaštieľ pekne zrenovovaný a je v ňom aj výstava Medňanského diel.
Vo filme ste hrali po boku legendárneho Jeana-Louisa Trintignianta. Komunikovali ste spolu?
Bol skvelý a veľmi príjemný! Vtedy bol práve absolútnou hviezdou, mal za sebou film Muž a žena a odrazu sa zjavil na Slovensku. Okrem iného bol automobilovým pretekárom, tak prišiel na neveľkom športovom kabriolete Alfa-Romeo, ktoré bolo veľmi rýchle. Kameramanovi Igorovi Lutherovi požičal od neho kľúčik a my sme sa na ňom preháňali po výmoľových cestách zo Smokovca do Popradu. To bola frajerina ako hrom!
Stretli ste sa s ním ešte niekedy?
To nie, ale pred dvoma rokmi sme sa stretli v Trenčianskych Tepliciach s režisérom Allainom Robbe-Grilletom, ktorý tam bol predsedom poroty filmového festivalu. Už je starší a trochu nervózny, takže komunikácia bola obtiažna. Vtedy, v roku 1967 to však bolo iné. Na nakrúcanie prišiel s manželkou, ktorá mu poskytla časť prostriedkov na film. Bola to malilinká pani, šľachtičná, ktorá vyzerala ako dievčatko. Mohla byť v strednom veku, no zásadne nosila dlhé ponožtičky, čierne lakovky a bola na ženy.
Preto tento motív odznel aj vo filme?
Azda aj preto. Pre nás, slovenské herečky, ktoré sme mali vtedy 17 rokov, to však bolo niečo ohromujúce a nepoznané. Išlo na tie časy o tabuizovanú tému a ja som vôbec nevedela, že niečo také jestvuje. Totálny šok.
V tom čase ste už boli vyhlásenou krásavicou a vaše fotografie ozdobovali aj pražské divadlá...
Keby len v Prahe, ale rovno v Paríži na hlavnej avenue visela moja veľká tvár vedľa Trintignianovej na plagáte, ktorý mal asi desať krát tri metre. Lenže ja som sa do Paríža nedostala, lebo sa to nedalo.
Ako sa podarilo vášmu manželovi presvedčiť vás o tom, že ste si vybrali práve jeho?
Bol úžasne seriózny, štíhly, pripomínal mi jedného románového hrdinu z ruského románu, veľmi sa mi páčil. Bol veľmi inteligentný, príjemný a hlavne nebol násilnícky, nenaliehal. Niečo, čo nad nami riadi naše osudy, to tak chcelo.
Veríte na osud?
Áno, verím, ako inak by bolo možné, že my dvaja sme sa vôbec dali dokopy a stále sme spolu, aj keď toľkým ľuďom navôkol krachujú vzťahy jeden za druhým?
Napriek tomu máte nejaký svoj recept na stálosť? Vedeli by ste ľuďom poradiť aj niečo iné, okrem tolerancie, ktorú všetci spomínajú?
Každý to má iné, takže neporadím nič. Ja sama, napríklad, mám jednu vlastnosť, ktorá mi už veľakrát bola akurát tak na príťaž - som veľmi konzervatívna. Preto si už roky nemením ani účes, napriek tomu, že moje kolegyne do mňa preň stále štuchajú. Som konzervatívna aj vo vzťahoch - keď mám niekoho rada, tak až do smrti. A môj manžel vie, že je na mňa spoľahnutie a že takéto veci nemením.
Mali smolu tí, čo vás obletovali?
To mali. Možno aj preto, že keď som bola mladá, astrologička pani Vilma Jamnická mi vypočítala horoskop, v ktorom stálo, že okolo tridsiatky ma v dome lásky nejaký muž zavraždí lesklým predmetom. Najprv som sa z toho smiala, ale určite sa mi to zapísalo niekde hlboko do podvedomia, lebo som sa obávala akýchkoľvek avantúr.
Ste konzervatívna zo strachu?
Je to pokojne možné, ale neviem, či som konzervatívna, ak nerozumiem tomu, keď okolo seba vidím plno talentovaných, krásnych, šikovných žien, ktoré žijú samy. Ako je to možné? Čo sa vlastne zmenilo za tých tridsať rokov? Ako je možné, že tieto pekné, vzdelané, nadané a často aj bohaté ženy nemajú okolo seba húf mužov, ako som ho mala napríklad ja? Dnes sa to aj ošívam o sebe hovoriť, lebo si myslím, že by mi to už ani neverili. Niečo sa určite zmenilo.
Táto vaša nátura vám však nebráni hrať napríklad v hre Portugália v réžii vášho manžela úlohu úbohej zbedačenej alkoholičky, ktorá vulgárne nadáva. Keď ste si prvýkrát prečítali text, hneď ste doma súhlasili s obsadením?
Bola to obrovská výzva, lebo sa rada potýkam s niečím, čo nie je ľahké na prvý pokus. Na začiatku skúšania som vôbec neverila, že to budem vedieť zahrať. Veľmi som sa trápila. Nedokázala som sa naplno vcítiť do stavu duše tejto postavy. Nakoniec som si v centre mesta náhodou našla jedného alkoholom ošľahaného homlesáka a na toho som sa nalepila. Chodila som mu v pätách. Raz doobeda, keď som práve išla na skúšku, si ma všimol a hnusne mi vynadal na celé námestie. Inšpiroval ma. Alkoholici sú zdevastovaní aj fyzicky. On za sebou ťahal nohy, mal meravé ruky a charakteristické gestá. Začala som ho napodobňovať, a potom som sa snažila nájsť aj niečo pekné. Aj keď je človek úplne na dne, má ešte nejaké túžby. Vtedy to začína byť zaujímavé. Keď je už človek úplne schátralý, aj na konci stále o niečom sníva - to je krásny, dojímavý rozpor. Aj moja alkoholička má napriek všetkej svojej úbohosti rada svojho muža, nevie sa dočkať, kedy sa vráti, a aký darček jej donesie. Keď jej daruje strieborné topánky, ktoré našiel v kontajneri, ona sa nesmierne teší!
V hre Krajčírky, ktorá komédiou nie je, hráte jednu z krajčírok v povojnovom Paríži. V kolektíve francúzskych šičiek ste neobľúbená, napriek tomu u divákov cez svoju komickosť vyvolávate súcit. Máte rada kolektív žien?
Cítim sa v ňom veľmi dobre. Ženy si rozumejú možno aj preto, že keď niečo robia, tak na plnú paru. Muži sem-tam oddychujú, sem-tam sú jednoducho leniví, alebo len rozmýšľajú o tom, že musia ísť rýchlo zarobiť, aby uživili rodinu. Ženy, keď sa pustia do roboty, tak naplno. Keď ženy dajú všetku svoju energiu dokopy, je to ohromné. Veľmi dobre si rozumiem s kamarátkami, máme sa rady. Myslíme na seba, keď potrebuje jedna druhej pomôcť, a nie sú to len reči, ale fakt.
Ide o nejakú novú ženskú solidaritu?
Je to tak. Vzniká aj tým, že súčasným mužom možno trochu niečo chýba. Sú akoby oslabení. Ženy idú do popredia a mužov azda naozaj predbehnú aj v zamestnaniach, ktoré boli mužskou doménou.
Ako cítite túto zmenu v divadelných predstaveniach?
Autor divadelného textu ho väčšinou nenapíše s tým, že vo výsledku majú vyjsť sympatickejšie ženy alebo muži. Vždy to dopadne tak, ako sa to podarí stvárniť inscenátorom. V našich inscenáciách v SND však väčšinou vychádzajú pozitívnejšie ženy. Mužské postavy veľakrát vyjdú na psí tridsiatok. Pritom to režírujú samotní muži. Deje sa to akosi samo, takže niečo na tom bude.
Dlhé roky ste boli verná súboru SND. V poslednom čase však hráte aj v iných - prijali ste úlohu na Novej scéne v hre Osem žien, v štúdiu L+S ste jednou z barmaniek. Nerobí vám to problémy?
V SND sa dôkladne poznáme a vieme, čo kto od koho môže čakať. Stretnutia s novými ľuďmi však prinášajú niečo nové, hoci vyžadujú oveľa viac energie, ale neľutujem ju. Práve s Barmankami máme stále veľké úspechy. Nedávno sme napríklad hrali v Podbrezovej. Teperili sme sa tú diaľku v nečase v natriasajúcom sa autobuse, ale pocit z toho, že nás čakalo plné hľadisko a darovalo nám nekonečný potlesk, je nenahraditeľný.
Čím divákov oslovujú? Ženskou nezávislosťou, vzdorovitosťou, veselosťou?
Asi sa v tej hre mnohí nájdu. Ženy sú z nej "úplne hotové". Máme diváčky, ktoré to videli aj štyrikrát. Minule sa nám stalo, že žena z publika dopredu vykríkla repliku, čo mala nasledovať. Ženy však všeobecne chodia viac do divadla ako muži.
Dobre si rozumiete so svojím švagrom hercom Pavlom Mikulíkom, ktorý je už niekoľko rokov pripútaný k vozíčku, no napriek tomu hrá v inscenácii Na konci hry. Nedávno na doskách SND oslávil svoje 60. narodeniny. Ako to komentoval?
Pred Vianocami mal Paľko zdravotné komplikácie, ale on má takú pevnú vôľu a chuť pracovať, že opäť zvíťazil nad prekážkami a vrátil sa na javisko, čo je úžasné. Bol šťastný a my s ním.
Stáli ste pri zrode tradície odovzdávania cien Krištáľové krídlo. Čo vás viedlo k tejto aktivite?
Robila som to naplno len prvé tri roky. Vždy rada nazriem do niečoho neznámeho. Už sa tomu nevenujem.
Myslíte, že má význam udeľovať podobné nefinančné ceny?
Určite. Vždy má význam oceniť prácu niekoho, kto si to zaslúži, ale len v prípade nestrannej poroty, ktorá nepozná lobizmus.

Kto je to
Zuzana Kocúriková (1948) sa na filmovom plátne objavila ešte ako stredoškoláčka vo filme Jozefa Zachara Zmluva s diablom. Už na VŠMU účinkovala v mnohých divadlách a stala sa hviezdou francúzskeho režiséra Allaina Robbe-Grilleta vo filme Muž, ktorý luže. Od konca štúdií dodnes je členkou súboru Činohry SND, kde momentálne hrá v divadelných predstaveniach Krajčírky, Portugália, Ideálny manžel, Večer trojkráľový alebo čo len chcete, Čertice a Na konci hry. Účinkuje v hudobnej čiernej komédii Osem žien v divadle Nová scéna, kde ju režisér Roman Polák obsadil aj do pripravovanej novinky Johna Chapmana Nemocnica na pokraji. Na pôde Štúdia L+S účinkuje v predstavení Barmanky. Hrala v mnohých televíznych inscenáciách a celovečerných kinofilmoch - Kolona Lanfier (1969), Luk kráľovnej Dorotky (1970), Návraty (1972), Deň slnovratu (1973), V každom počasí (1974), Nevesta s najkrajšími očami (1975), Panna a netvor (1978), Soľ nad zlato (1982), Pevnosť (1994). V Čechách momentálne nakrúca v réžii Jiřího Svobodu film "Sametoví vrazi". S manželom, režisérom SND Petrom Mikulíkom, vychovala dcéru Katarínu.

Povedali o nej

Roman Polák, režisér:
Je šarmantná v súkromí aj na javisku. Má veľa energie, niekedy až nezvládnuteľnej. Rada sa smeje a rada ponúka divákom dobrú náladu. Vie sa však v postave aj zastaviť a byť zrazu vážna, alebo detsky naivná, ale aj krutá.
Stanislav Dančiak, herec:
So Zuzanou Kocúrikovou sa poznám dlhé roky a sme dobrí kamaráti. Na scéne SND sa stala mojou partnerkou. Skoro v každej hre s ňou mám nejaký vzťah - buď je mojou manželkou, frajerkou, alebo príbuznou. Veľmi dobre si s ňou na javisku rozumiem. Momentálne dosahuje vrchol svojej tvorby - je nenapodobiteľná a originálna. Páči sa mi jej spontánnosť, a to, že sa nikdy nesnažila byť niekým iným, ako je.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: JURAJ ĎURDIAK