a médií, podnikatelia, občianski aktivisti. V diskusii s týmito „hovorcami zmeny“ sa premiér snažil nájsť odpoveď na otázku: Quo vadis, Slovensko?

Slovensko smeruje do Európy, zaznelo jednoznačne. Stále však hrozí, že svoj smer neudrží.

„Všeličo malo byť inak,“ priznal Dzurinda. Povedal, že na Slovensku je po troch rokoch jeho vládnutia blbá nálada - nedoriešili sa procesy s mečiarovskými privatizérmi, s vrahmi Remiáša, koalícia sa háda, reformy sa končia na polceste. Podľa neho však nikdy, ani pred voľbami, nesľuboval dokonalosť. Zmena, ktorú sľuboval, však prišla. Pripomenul zahraničnopolitické úspechy, snahu o očistenie vlády od podozrivých členov, trpezlivosť pri prekonávaní rozporov v koalícii. „Zmenili sme charakter štátu,“ povedal.

Francúzsky politológ Jacques Rupnik sa skepsu snažil rozptýliť. „Zvonka to vyzerá oveľa lepšie, ako si myslíte. Kým vám sa zdá, že je pohár poloprázdny, z Paríža vyzerá poloplný,“ povedal. Svet pozitívne vníma, že koalícia, ktorej nikto nedával veľké šance, vydržala, maďarská menšina je vo vláde, robíme ekonomické reformy, že Slovensko dohnalo susedov v integračnom procese. „Čakajú vás však tri dôležité termíny - voľby, summit NATO v Prahe a dôležité zasadnutie Európskej únie o rozšírení. Uvedomte si, že to všetko sú súčasti jedného procesu,“ povedal.

Diskusia však potvrdila, že „blbá nálada“ je chytľavejšia ako zahraničný optimizmus. Premiér si vypočul kritiku za nedotiahnutú reformu vysokého školstva, za neschopnosť presvedčiť obyvateľov o potrebe integrácie, neriešenie rómskych problémov, za to, že v roku 1998 nekonal razantnejšie, že Slovensko dodnes nemá vyriešenú svoju minulosť - komunistickú, ani mečiarovskú.

Autor: mar