Jedna z najuznávanejších osobností súčasnej českej a slovenskej figuratívnej fotografie TONO STANO (1960) už dávno presiahol hranice bývalého spoločného štátu. Po dlhšom čase sa opäť predstavuje na svojej autorskej výstave. Expozícia s názvom Fascinácia oddnes ponúka fotografie Tona Stana na troch pražských miestach.

Prvá je prezentovaná v bývalej truhlárskej dielni z prvej republiky na Bílkovej ulici 13 a obsahuje asi šesťdesiat nových fotografií pochádzajúcich z posledných piatich rokov. Staršie fotografie, ktoré predznamenali nové, sú vystavené v Dome fotografie a tretia séria v Dlouhej ulici 14 predstavuje experiment vychádzajúci z fotografií klasických posunutí s využitím digitálnych technológií.

Vymenili ste súkromný ateliér za ateliér pod šírym nebom. Čo bolo podnetom, aby ste sa vzdali dôverného priestoru a vykročili na cestu istého rizika?

„Už dlhší čas ma lákalo prepojenie človeka a prírody, ale stále som sa necítil dostatočne pripravený. Až teraz som sa konečne do toho pustil a trúfol si na Ľudí v prírode.“

Ako vyzerala „nová“ práca s modelmi? Museli ste viac korigovať svoje predstavy počas práce ako pri predchádzajúcich fotografiách?

„Musel som oveľa viac improvizovať, ale to je vzhľadom na zložitejšie podmienky logické.“

Stále sa viete najlepšie vyjadriť prostredníctvom ľudí?

„Asi áno. V každom vidím niečo zaujímavé, a preto aj pre mňa príťažlivé. Mnohokrát sa stretnem s niekým, kto ma čímsi zaujme a v tom okamihu sa nemôžem ubrániť tomu, aby som sa s ním neporozprával o možnej spolupráci. Mám pocit, že u ľudí využívam hodnoty, ktoré by inak vyšli navnivoč. Nachádzam energiu, ktorá by možno ani nebola využitá.“

Ako sa dopĺňala príroda a umenie?

„Neviem, či to bolo vo vzťahu príroda a umenie, ale človek a príroda sa, myslím, dopĺňali vcelku v pohode. To, či už vznikne umelecký zážitok, uvidíme z reakcií ľudí.“

Ste známy perfekcionalizmom. Má nová kolekcia kvalitatívny rozptyl alebo ste presvedčený, že všetky sú na úrovni, ktorú od nich bezpodmienečne vyžadujete?

„Nemám pocit, žeby som niečo odflákol. Priznám sa, že ešte nie som schopný novú sériu inak hodnotiť, pretože je veľmi čerstvá a chýba mi od nej odstup.“

Hovorí sa o vás ako o najväčšej osobnosti československej figuratívnej fotografie, ktorá je uznávaná aj v zahraničí. Ako sa vyrovnávate so slávou?

„Ja tieto hodnotenia neberiem vážne, a tak mi vlastne ani žiadne veľké radosti, ale ani starosti nespôsobujú. Samozrejme, nie som nešťastný, keď je o moje veci záujem, ale zároveň ho chcem udržať v takej polohe, aby bol pre mňa ešte prínosný.“

Stále vás láka fotografia? Je to nikdy sa nekončiaca výzva?

„Fotografia ma neláka, pretože už som dávno prilákaný a zatiaľ ma nič neodradilo, aby sa tento stav zmenil.“

Raz ste mi v rozhovore povedali: „Jediné, o čo mi vždy išlo, bolo nechať tú či onú fotografiu čo možno najviac otvorenú, a tým jej ponechať schopnosť komunikácie.“ Majú schopnosť komunikovať aj Ľudia v prírode?

„Myslím, že je ešte o tom predčasné hovoriť, nechajme to na divákov. Skutočne sa o komunikáciu snažím, ale nie je to vykalkulované. Všetko by sa malo odohrávať v duchu mieru a harmónie. Nerád robím veci, pri ktorých niekto trpí a núti sa do niečoho, k čomu nemá vzťah. Snažím sa, aby sme všetci, kto sme pri fotografovaní, vytvárali jeden celok, a to, čo sa odohráva, bolo pre všetkých prínosné.“

Všetky fotografie pomenúvate. Pomáha to ľahšiemu rozhovoru s divákom?

„Áno. Divák hneď vie, o čom sa hovorí. Fotografia by však mala byť obrazovo natoľko nosná, aby nepotrebovala žiadnu oporu. Diela, ktoré využívajú textové vysvetlenie, nepovažujem za hotové.“

Čo bude nasledovať po Ľuďoch v prírode?

„Pravdepodobne sa dostanú na svetlo sveta negatívne pozitívne portréty.“

Onedlho sa predstavíte na Slovensku v rámci kolektívnej výstavy Slovenská fotografia 1925-2000 inštalovanej v Slovenskej národnej galérii. Ako vnímate súčasnú slovenskú fotografiu?

„Podľa mňa je v Slovákoch obrovský tvorivý potenciál a je len na nás, aby sme ho dokázali zmysluplne využívať a prestali sa zaoberať rozptyľujúcimi blbosťami. To platí aj o fotografickej scéne.“