Tomáša Horvátha a Rudolf Sloboda Zory Pruškovej.

Táto literárna vedkyňa a kritička debutovala bilančno-analytickou úvahou Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky…, ktorej trochu zavádzajúci názov – autorka sa narodila roku 1958, nemohla teda vychádzať z osobných zážitkov – pripomína iba toľko, že literatúra tých čias sa jej hlboko vryla do vedomia po dodatočnom čítaní, takže so Slobodovou tvorbou sa stretla už dávno pred písaním monografie. Uverejnila o ňom aj niekoľko parciálnych štúdií, no po prvý raz sa vracia k uzavretému celku Slobodovho diela v tejto monografii, ktorá sa začína na literárnu vedkyňu dosť prekvapujúco.

V prológu sa zveruje s osobnými impresiami pri návšteve Slobodovho domu v Devínskej Novej Vsi. Vie prečo, a znalci jeho tvorby to hneď vytušia, lebo toto miesto je v jeho próze natoľko významno- a atmosférotvorné, že bez neho by asi ani nebola vznikla. Autor pritom nebol nejaký domased – samozrejme, ani svetobežník – ibaže na devínskonovoveské prostredie ho viazalo toľko spojív, že tvoria neodmysliteľné impulzy a zázemie slobodovskej poézie prírody, lásky k zvieratám, myšlienok o každodennom i transcendovanom živote. A nakoniec, žiaľ, aj o smrti.

Prušková pri koncepcii knihy realizovala nevšedný zámer: že totiž v jej monografii zostane to „najdôležitejšie neodkryté a nepomenované“. Pracuje teda s tajomstvom i náznakmi, lebo chce čitateľa prostredníctvom vlastného textu vtiahnuť do zákrut a krútňav textov Slobodových.

Názvy jednotlivých kapitol sú pre jej zámer príznačné: našla niekoľko charakteristických problémov či autorských priorít, ktoré tvoria jadro Slobodových románov a noviel (Profesia, pohlavie, iniciácia; Rodina; Krajina, príroda, Boh; Samovražda; Divadlo) a postupne pátra po ich podobách a tvaroch na celej ploche jeho diela. Správne si všíma návratnosť istých tém, skúma príčiny a dôsledky tejto návratnosti v autorovom životopise a ich funkčnosť v autorovom diele, nič netvrdí bez argumentov, dokladá ich citátmi, zisteniami iných, ktoré buď potvrdzuje, alebo uvádza na pravú mieru, statočne sa usilujúc o rozlíšenie autobiografie od masky. Povedal by som, že raz siaha po mikroskope, inokedy po ďalekohľade. Nevynecháva ani háklivé miesta z autorovho životopisu, lebo tie sú niekedy dešifrovacím kľúčom Slobodových posadnutostí pri hľadaní seba samého.

Prušková si preštudovala nielen tých dvadsaťpäť autorových vydaných kníh, ale opiera sa čiastočne aj o štúdium jeho denníkov (časť z nich bola zverejnená v Kultúrnom živote, ostatné časti by mali vyjsť s výberom jeho diela v Slovenskom Tatrane). Jej monografia nie je iba výsledkom profesionálneho výskumu, ale cítiť v nej aj kus ľudského pochopenia tejto neopakovateľnej, tragickej spisovateľskej osobnosti. Vydavateľstvu Kalligram patrí vďaka za to, že aj takýmto spôsobom umožňuje tvorivú sebarealizáciu mladej slovenskej kritike a literárnej histórii, čo zasa spätne pôsobí na sprítomňovanie slovenskej literatúry.