nie, z ktorého sa financuje činnosť SFZ a sčasti aj klubov.

V čom tkvie predovšetkým vaša nespokojnosť?

„Som absolútne nespokojný so situáciou a postavením fenoménu futbal. V rámci hnutia rezonujú len otázky, ktoré priamo neovplyvnia dianie alebo sú okrajové. Tento postup považujem za povrchný. Prakticky sa vytratila diskusia o divákovi. Boli už dve besedy v televízii, ale ani jedna sa nedotkla otázky, čo robiť, aby sa divák vrátil do hľadiska.“

Prečo je to u nás tak?

„Náš futbal zaspal, zastal vo vývoji. Každý futbalový činovník hľadá chybu niekde inde, nie v sebe a doma. Po každom ligovom kole sa tridsať percent výpovedí týka toho, že výsledok určil rozhodca. Aj po pohárovej prehre Interu v Senci. To je charakteristický alibistický prístup. Dívam sa na to ako človek, ktorý chce pre futbal dosiahnuť najlepšie ekonomické výsledky. Denne sedíme s partnermi, hospodárskym okolím futbalu, zástupcami firiem, a jednoznačne môžeme konštatovať, že šport a aj futbal má aj pre tieto veci veľmi zlý imidž.“

V čom bola prvotná chyba?

„Na Slovensku sa nepodarilo dosiahnuť zásadnú zmenu v oblasti hodnotenia futbalu ako spoločenského faktora.“

Výkladnou skriňou by mala byť reprezentácia, od jej úspechov sa odráža lepšia pohoda do klubov.

„To je pravda. Kým v roku 2000 sme mali viaceré úspechy vo futbale, v roku 2001 to bol iba výsledok 1:1 v Turecku. Nepoučili sme sa z predchádzajúcich kvalifikácií.“

Je to vina SFZ?

„Nie. SFZ má, ako zväzy v ostatných krajinách, vytvárať ovzdušie pre tvorivú prácu, čo sa mu čiastočne podarilo naplniť, zlepšiť. Úspechy sme dosiahli na medzinárodnej diplomatickej scéne.“

Vás však veľmi sklamala najmä kvalifikácia MS 2002.

„Odznelo už podľa mňa príliš veľa povrchných hodnotení. Eufória, ktorá vznikla z dobre rozbehnutej kvalifikácie, sa neodzrkadlila na konečnom výsledku. Podľa mňa po prvý raz nebol realizačný tím reprezentácie na výške. Nevyhodnotil dostatočným spôsobom naše skúsenosti z kvalifikácií. Nedostatočne sa pripravil na to, aby zvládol posledné prekážky k úspešnej bodke. Niekto musí byť za to zodpovedný. Ani v jednej zo štyroch kvalifikácií od roku 1996 sme nedokázali vyhrať nad mužstvom, ktoré zo skupiny postúpilo.“

My sme však mali zlom v stretnutí v Azerbajdžane, ako hodnotil aj realizačný tím.

„To nie je pravda. My sme kvalifikáciu neprehrali v Azerbajdžane, ale alibistickou hrou v zápasoch, okrem Turecka, keď sme nastupovali s tým, že nám stačí neprehrať, namiesto jasného cieľa vyhrať. Divák to cíti, neverí, preto na taký futbal nepríde. Nemôže predsa lákať hra, v ktorej nechcem vyhrať.“

O čom je podľa vás dnešný futbal?

„O tom, aby som vyhral. Kvôli tomu chodia ľudia na štadióny. Chcú vidieť zaujímavé predstavenie. Ak nie je, návštevy klesajú. V Superlige sa týždeň čo týždeň presviedčajú, že je to zlé, v reprezentácii to potom nemôže byť iné. Som však absolútne presvedčený, že slovenský futbal má potenciál na lepšie výsledky, aj na to, aby sa kvalifikoval na majstrovstvá sveta. Mali sme takú skupinu, že som rok dopredu rezervoval letenky na žrebovanie záverečného turnaja.“

Prečo podľa vás klesá návštevnosť na futbale, hoci vstupné sa od roku 1989 nezvýšilo?

„V mnohých oblastiach sa vstupné zvýšilo, a majú plno, ale na šport ľudia nechodia. Pritom vo svete je návšteva na športoviskách boomom. V našom ligovom futbale prevláda alibizmus, hľadanie chýb u druhého. Nič pozitívne. Predávajú sa hráči bez akejkoľvek koncepcie, pod cenu. Koncepcia investovať do vlastného mužstva tak, aby mohlo postupne získať domáce i medzinárodné úspechy, to nepoznáme.“

Prezidenti slovenských klubov sa v týchto dňoch pokúsili riešiť problémy. Ako sa na to pozeráte?

„Občas sa objavia snahy riešiť problémy. Vo verejnosti rezonujú problémy s ovplyvňovaním zápasov. Vo výsledkoch svätojurskej dohody prítomní preto podporili záujem očistiť futbal vyhlásením, že všetci spoločne odmietajú akékoľvek pokusy o ovplyvňovanie výsledkov, zápasov a vo svojom konaní sa budú riadiť normami v duchu fair play, na čo budú viac aktivovať aj hráčov.“

V čom vidíte východisko?

„Získať dôveru diváka, vrátiť do futbalu hru. Futbal je divadlo, ihrisko je javisko, hráči sú herci. Ak sa herec nedočká potlesku, vie že hral zlé predstavenie. Nabudúce bude mať prázdno, bude bez peňazí. To isté platí aj o tréneroch. Aký by to bol režisér, ak by o jeho hru nebol záujem? Neúspechy sú chorobou športu aj futbalu. Pritom zdôrazňujem, že byť úspešný neznamená vždy byť prvý. Ak si dá Púchov za cieľ obsadiť v lige štvrté miesto a v hľadisku chce mať pravidelne nad päťtisíc divákov, a podarí sa mu to, splnil cieľ. Ale ak si dá Slovan za cieľ pohár Európy a zvýšenie návštevnosti a výsledkom je opak, tak s tým treba niečo robiť.“

JÁN MIKULA